Vysielanie pre gréckokatolíkov: Sv. Gorazd

Autorom príspevku je Mons. Cyril Vasiľ SJ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi:
V rámci predstavovania historických postáv spojených s cyrilo-metodskou tradíciou sme si v minulom vysielaní priblížili postavu sv. Prokopa, ktorý v českých zemiach v 11. storočí nadväzoval na cyrilo-metodské duchovné a liturgické dedičstvo. Na Slovensku medzi bezprostrednými žiakmi, teda súčasníkmi a pokračovateľmi diela solúnskych bratov vyniká zasa osoba sv. Gorazda.

Najstaršou a najdôležitejšou historickou správou o ňom je záznam v Žití Metodovom.
Učeníci sa sv. Metoda pred smrťou pýtali:
„Koho určuješ, Otče a Učiteľu ctihodný, spomedzi svojich učeníkov, aby bol nástupcom v Tvojom učiteľskom úrade? Ukázal im vtedy jedného zo svojich oddaných učeníkov, menom Gorazda, hovoriac: Tento je Vašej zeme slobodný muž, vyučený dobre v latinských knihách a pravoverný. To buď vôľa Božia a Vaša láska, ako aj moja“.

To, že Gorazd bol vyučený dobre v latinských knihách, by naznačovalo, že už pred príchodom byzantskej misie navštevoval nejakú latinskú školu, pravdepodobne v niektorom kláštore v Bavorsku. Pri sv. Cyrilovi a Metodovi si bezpochyby osvojil literárny starosloviensky jazyk, ako aj gréčtinu. Čo sa týka Gorazdovho pôvodu, na základe štúdií slovenského jazykovedca Jána Stanislava sa dnes takmer všeobecne prijíma názor, že Gorazd pochádzal zo slovanského veľmožského rodu z oblasti Nitry.
Roku 863 prichádzajú na Veľkú Moravu Cyril a Metod a ako hovorí Žitie Konštantínovo, „Keď prišiel (Konštantín) na Moravu, Rastislav ho prijal s veľkou úctou, zhromaždil učeníkov a oddal mu ich do učenia“. Jedným zo spomínaných učeníkov bol zaiste i Gorazd. od tých čias boli jeho osudy späté so solúnskymi bratmi.

Už roku 867, keď sa sv. Cyril a Metod odoberali na cestu do Ríma, vzali so sebou „niektorých zo svojich žiakov, ktorých pokladali za hodných, aby získali biskupský úrad“. Môžeme predpokladať, že na túto hodnosť bol už vtedy pripravovaný slobodný muž, vyučený dobre v latinských knihách a pravoverný, teda Gorazd. V Ríme však bola kňazská a neskôr aj biskupská hodnosť udelená iba sv. Metodovi a ostatným učeníci boli vysvätení za kňazov, diakonov a podiakonov. Medzi tými, ktorí vtedy prijali kňazskú vysviacku bol aj Gorazd, spolu s Klimentom a Naumom.

Pri návrate z Ríma, bavorskí biskupi zajali, odsúdili a uväznili sv. Metoda. najnovšie výskumy poukazujú, že miestom väzenia bol kláštor v Reichenau. Potvrdzoval by to aj vzácny rukopis z tohto kláštora, tzv. Liber Confraternitatis. Na jeho 4. strane je latinkou napísaný záznam „eps (episcopus) methodius“. Ďalej na strane 53 sú tu označené v gréčtine nasledujúce mená: „Methodios, Leon, Ignatios, Joakin, Symeon, Dragais“.
Obdobie vpisu týchto mien zodpovedá predpokladanej dobe Metodovho väznenia. Nad menom Ignatios súdobý vpis mena Choransanus, v ktorom môžeme vidieť latinizovanú formu mena Gorazd.

Ďalšie Gorazdove osudy po návrate na Veľkú Moravu sú opäť v tieni sv. metoda. Môžeme tak predpokladať jeho spoluprácu a pomoc pri plnení rozličných pastoračných úloh a rozvoji miestnej cirkvi a kultúry.

Rozpory, ktoré už od času existovali medzi latinským, pro-fransky orientovaným duchovenstvom a žiakmi sv. Cyrila a Metoda sa časom nielenže neurovnávali, ale prehlbovali. Situácia sa vyostrovala najmä po tom, čo sa Vichingovi podarilo dosiahnuť biskupskú hodnosť. Po Metodovej smrti Pápež Štefan V. najneskôr na jar roku 886, vyslal na Moravu svojich legátov, biskupa Dominika a kňazov Jána a Štefana, aby preverili Vichingove sťažnosti. Okrem iných nariadení sa v písomnom poučení, ktoré im na cestu pripravil nachádzajú aj tieto slová vzťahujúce sa na Gorazda: „Z našej apoštolskej moci zakážte vykonávať svoj úrad tomu, ktorého sa Metod odvážil proti ustanoveniam všetkých svätých Otcov určiť za svojho nástupcu, a to až dovtedy, kým sa nám osobne nepredstaví a svoju vec nevyloží živým slovom.“

Z týchto pápežových slov môžeme usudzovať, že po Metodovej smrti sa Gorazd ujal nakrátko vedenia cirkvi.
Nech je už akokoľvek, Viching sa nakoniec odhodlal k radikálnemu útoku na Metodových žiakov. Život Klimentov farbisto popisuje predchádzajúce spory i drastický zásah podnietený franským klérom.
„Čo sa týka tých, čo zaujímali hodnosť učiteľov, ako ten Gorazd, o ktorom sme sa častejšie zmienili, ktorého ako zbehlého v oboch jazykoch – i slovanskom i gréckom – Metodova čnosť postavila na stolec, ale zloba kacírov pozbavila stolec ozdoby odstránením tohto muža, a tak iste aj kňaz Kliment, muž veľmi učený, a Laurentius, i Naum, i Angelár, týchto a ešte viac iných znamenitých držali zviazaných v železách, zatvorených v temnici, kde sa im zakazovala všetka útecha, lebo ani pokrvní, ani známi nijakým spôsobom nesmeli prichádzať k nim. (Ž Klim XII)“

Nakoniec, využijúc Svätoplukovu neprítomnosť a s pomocou nemeckej vojenskej posádky boli Metodovi učeníci, predovšetkým tí, ktorí neboli priamo miestneho pôvodu, rozohnaní. V citovanom úryvku, ktorý sme tu z Klimentovho života vybrali nachádzame aj poslednú konkrétnu zmienku o Gorazdovi. Pri opise cesty a príchodu do Bulharska sa spomínajú už iba Kliment, Naum a Angelár.
A tak boli donútení od strachu rozlúčiť sa jeden s druhým. I rozišli sa každý inou stranou, podľa vôle Božej, aby viac krajín prijalo evanjelium.

Ďalšie Gorazdove osudy teda nie sú presne známe a preto nechajú miesto pre rôzne viac, či menej pravdepodobné hypotézy. Niektorí historici sa domnievajú, že Gorazd bol cestou zabitý, či zomrel následkom útrap, iní ho vidia ďalej účinkovať v Bulharsku, Poľsku, či v Čechách. Veľmi pravdepodobným sa však javí názor, že Gorazd vôbec nebol vyhnaný z Veľkej Moravy. Nezabúdajme totiž, že bol predsa tejto „zeme slobodný muž“ a teda jeho príslušnosť k miestnemu veľkomožnému rodu mu poskytovala istú ochranu. zaiste sa načas musel utiahnuť na niektoré z rodových sídel.

Roku 900 prichádzajú na Moravu traja pápežskí legáti, arcibiskup Ján a biskupi Benedikt a Daniel, aby na žiadosť kniežaťa Mojmíra II. znovu ustanovili miestnu hierarchiu a zreorganizovali moravsko-panónsku cirkevnú provinciu. Na Morave vtedy vysvätili a voviedli do úradu jedného arcibiskupa a troch biskupov, sufragánov. Gorazdovo meno sa pri tejto príležitosti síce vyslovene nespomína, ale kto iný by bol býval vhodnejším kandidátom na arcibiskupský úrad, keď nie práve on? Úcta Gorazda, ako svätca, sa rozvinula najskôr na Balkánskom polostrove, kde bol uctievaný s ďalšími žiakmi sv. Cyrila a Metoda, Klimentom, Naumom, Sávom a Angelárom. Ich kultové označenie bolo „Svätí Sedempočetníci“. Na Západe je najstarším zaradením Gorazda do liturgického kalendára zmienka v poľskom kalendári vo Wislici (okolo roku 1360), jeho úcta sa však dá predpokladať už od 12. storočia. Dnes je jeho liturgická úcta ďalším článkom duchovnej reťaze, ktorá spája slovanské národy, ktoré sa spoločne hlásia k cyrilo-metodskému dedičstvu, modliac sa:„Dedičstvo Otcov, zachovaj nám Pane!“