Benedikt XVI. počas audiencie o spoločnom svedectve kresťanov a moslimov proti rozdeleniu a násiliu

Kiežby kresťania a moslimovia vydávali „spolu úprimné a rozhodné svedectvo proti rozdeleniu, násiliu a vojnám“ – toto bola jedna z kľúčových myšlienok pápeža Benedikta XVI., ktoré vyslovil počas dnešnej generálnej audiencie. Tá sa za účasti tisícov pútnikov z celého sveta konala v Aule Pavla VI. a bola reflexiou nad práve ukončenou apoštolskou cestou do Libanonu.

Drahí bratia a sestry, dnes by som sa rád v myšlienkach i v srdci vrátil k výnimočným dňom, ktoré som prežil počas apoštolskej návštevy Libanonu. Bola to pre mňa cesta, na ktorú som sa veľmi tešil, a to aj napriek ťažkým okolnostiam - veď otec by mal byť vždy nablízku svojim deťom, keď sa dostanú do zložitých problémov. Viedla ma tam túžba ohlasovať pokoj, ktorý zanechal zmŕtvychvstalý Pán svojim učeníkom slovami „Svoj pokoj vám dávam“ (porov. Jn 14, 27). Táto moja cesta mala za cieľ predovšetkým podpísanie postsynodálnej apoštolskej exhortácie Ecclesia in Medio Oriente (Cirkev na Blízkom východe) a jej odovzdanie zástupcom katolíckych spoločenstiev žijúcich na Blízkom východe, ako aj ďalším cirkvám a cirkevným spoločenstvám, taktiež vedúcim predstaviteľom moslimského náboženstva.

Bola to veľmi dojímavá návšteva a zároveň aj príležitosť na dialóg, realizovaný v krajine prežívajúcej problémy, ale zároveň tak mimoriadne význačnej pre celú oblasť – a to najmä kvôli svojej tradícii spolužitia a plodnej spolupráce medzi rozličnými náboženskými a sociálnymi zložkami spoločnosti. Tvárou v tvár utrpeniam a drámam, ktoré teraz sužujú tento región Blízkeho východu, prejavil som svoju duchovnú blízkosť túžbam, ktoré zdieľajú obyvatelia žijúci v tomto kraji. Odovzdal som im odkaz povzbudenia a pokoja. Mám predovšetkým na mysli hrozivý konflikt, ktorý trápi Sýriu a spôsobuje tisíce mŕtvych, vyháňa davy utečencov do okolitých oblastí v zúfalej snahe nájsť bezpečie a budúcnosť. Nemôžem zabudnúť ani na zložitú situáciu v Iraku. Počas mojej návštevy obyvatelia Libanonu a Blízkeho východu – tak katolíci, ako aj zástupcovia iných cirkví a cirkevných spoločenstiev a rozličné moslimské spoločenstvá – s entuziazmom a v konštruktívnej, pokojnej klíme zažili dôležitú skúsenosť vzájomného rešpektu, pochopenia a bratstva, ktorá je silným znakom nádeje pre celé ľudstvo. Potom najmä stretnutie s katolíckymi veriacimi Libanonu a Blízkeho Východu – a prišli ich tisíce – bolo pre mňa zážitkom hlbokej vďačnosti za zápal ich viery a za ich svedectvo.

Ďakujem Pánovi za tento vzácny dar, ktorý dáva nádej budúcnosti Cirkvi v týchto oblastiach: boli tam mladí, dospelí i celé rodiny poháňané húževnatou túžbou postaviť svoj život na Kristovi, zostať zakorenení v evanjeliu, kráčať spoločne v rámci Cirkvi. Chcem zopakovať svoje uzanie všetkým, ktorí svojou neúnavnou prácou prispeli k príprave mojej návštevy: patriarchom, biskupom Libanonu s ich spolupracovníkmi, Generálnemu sekretariátu Synody biskupov, zasväteným osobám, veriacim laikom, ktorí sú dôležitou a vzácnou súčasťou libanonskej spoločnosti. Mohol som na vlastné oči vidieť, že katolícke spoločenstvá v Libanone – prostredníctvom svojej dvetisícročnej prítomnosti a vďaka svojmu nasadeniu plnému nádeje – predstavujú dôležitú a vzácnu súčasť života všetkých obyvateľov krajiny. S vďakou myslím aj na libanonských predstaviteľov spoločnosti, na inštitúcie a asociácie, na dobrovoľníkov a na všetkých, ktorí pomohli svojimi modlitbami. Nemôžem zabudnúť na srdečné prijatie, ktorého sa mi dostalo od prezidenta republiky, pána Michela Sleimana, ako aj od ostatných predstaviteľov krajiny a od všetkých ľudí: bolo to veľmi srdečné prijatie, v duchu povestnej libanonskej pohostinnosti. Moslimovia ma prijali s veľkou úctou a skutočným rešpektom. Ich neustála a aktívna prítomnosť mi poskytla príležitosť odovzdať posolstvo zamerané na dialóg a na spoluprácu medzi kresťanstvom a islamom: zdá sa mi, že prišiel ten okamih, aby sme všetci spolu vydávali úprimné a rozhodné svedectvo proti rozdeleniam, proti násiliu a proti vojnám. Katolíci, ktorí prišli aj zo susedných krajín, so zápalom prejavili svoj hlboký vzťah k nástupcovi sv. Petra.

Po veľmi peknej privítacej ceremónii pri mojom príchode na letisko v Bejrúte, som mal dôležité prvé stretnutie: podpisoval som Postsynodálnu apoštolskú exhortáciu Ecclesia in Medio Oriente (Cirkev na Blízkom Východe) – a to v grécko-melchitskej Bazilike sv. Pavla v Harisse. Pri tejto príležitosti som pozval katolíkov Blízkeho východu, aby upreli svoj pohľad na ukrižovaného Krista a aby práve v ňom našli silu sláviť uprostred ťažkých a bolestných skúšok víťazstvo lásky nad nenávisťou, odpustenia nad pomstou a jednoty nad rozdelením. Všetkých som uistil, že univerzálna Cirkev je viac než kedykoľvek predtým nablízku cirkvám Blízkeho východu – tak láskou ako aj modlitbou. Tieto cirkvi, aj keď sú len „maličkým stádočkom“, sa nesmú báť; treba, aby zotrvali v istote, že Pán je stále s nimi. Pápež na nich takisto nezabúda.

Počas druhého dňa mojej apoštolskej cesty som sa stretol so zástupcami rozličných inštitúcií Libanonskej republiky a taktiež s predstaviteľmi kultúrneho života, s diplomatmi a s náboženskými vodcami. Okrem iného som im naznačil, po akej ceste máme kráčať, aby sme mohli budovať budúcnosť pokoja a solidárnosti: treba sa snažiť, aby kultúrne, sociálne a náboženské rozdiely v rámci úprimného dialógu dospeli k novému bratstvu, v ktorom bude zjednocujúcim prvkom zmysel pre veľkosť a dôstojnosť každej ľudskej osoby, ktorej život treba vždy chrániť a starať sa oň. V ten istý deň som sa stretol aj s predstaviteľmi moslimských náboženských spoločenstiev: bolo to v duchu skutočného dialógu a vzájomnej náklonnosti. Ďakujem Bohu za toto stretnutie. Dnešný svet potrebuje jasné a silné znamenia dialógu a spolupráce – a Libanon toho bol a musí zostať príkladom – tak pre arabské krajiny ako pre celý svet.

Popoludní ma v priestoroch Maronitského patriarchátu s neudržateľným entuziazmom prijali tisíce mladých ľudí z Libanonu a okolitých krajín. Vytvorili tam okamihy slávnostnej atmosféry a modlitby: zostane to všetko nezabudnuteľne zapísané do srdca mnohých z nás. Zdôraznil som mladým, že majú šťastie žiť v tej oblasti sveta, v ktorej žil Ježiš, zabitý a vzkriesený pre našu spásu – a tiež v krajoch, v ktorých sa kresťanstvo najskôr rozšírilo. Vyzval som ich k vernosti a k láske ku svojej krajine, a to aj napriek ťažkostiam spôsobeným chýbajúcou stabilitou a bezpečnosťou. Okrem toho som ich povzbudil, aby boli pevní vo viere, aby dôverovali Kristovi, ktorý je zdrojom našej radosti, aby prehlbovali svoj osobný vzťah s ním v modlitbe. Tiež som ich pozval k tomu, aby zostali otvorení pre veľké ideály života, pre rodinu, pre priateľstvo a pre solidárnosť. Dívajúc sa na mladých kresťanov a moslimov, ako spolu vo veľkej harmónii prežívajú túto slávnosť, som im povedal, aby sa spolu snažili budovať aj budúcnosť Libanonu a Blízkeho východu, aby sa spolu postavili proti násiliu a proti vojne. Porozumenie a odpustenie musia byť vždy silnejšie ako impulzy vedúce k smrti.

V nedeľu ráno som prežil veľmi intenzívne okamihy, keď som sa zúčastnil na svätej omši v City Center Waterfront v Bejrúte: bola doprevádzaná krásnymi piesňami, ktoré okrášľovali aj ostatné slávenia. V prítomnosti mnohých biskupov a veľkého množstva veriacich z celého Blízkeho východu som vyslovil výzvu žiť vieru a vydávať svedectvo bez strachu, vo vedomí toho, že povolanie kresťana a Cirkvi je ohlasovať evanjelium všetkým bez rozdielu – podľa príkladu Ježiša Krista. V tomto kontexte, poznačenom ostrými konfliktami, snažil som sa obrátiť pozornosť k nevyhnutnosti slúžiť pokoju a spravodlivosti, aby sme sa stali nástrojmi odpustenia a budovateľmi spoločenstva. V závere eucharistického slávenia som s radosťou všetkým odovzdal Apoštolskú exhortáciu, ktorá obsahuje závery Špeciálneho zhromaždenia Synody biskupov venovaného Blízkemu východu. Prostredníctvom patriarchov, východných i latinských biskupov, prostredníctvom kňazov, zasvätených osôb i laikov chce tento dokument prísť ku všetkým veriacim tejto drahej oblasti, aby ich povzbudil vo viere a v prežívaní spoločenstva, aby ich vyzval vykročiť na cestu tak veľmi dôležitej novej evanjelizácie. Popoludní som sa v sídle sýrsko-katolíckeho patriarchátu stretol v ekumenickom a bratskom duchu s pravoslávnymi patriarchami, s východnými pravoslávnymi veriacimi a so zástupcami týchto cirkví a cirkevných spoločenstiev.

Drahí priatelia, dni, ktoré som strávil v Libanone, boli obdivuhodným prejavom viery a intenzívneho náboženského zápalu, a tiež prorockým znamením pokoja. Množstvo veriacich pochádzajúcich z celého Blízkeho východu malo možnosť zamyslieť sa, viesť dialóg, a predovšetkým sa spolu pomodliť, aby tak obnovili svoj záväzok zakladať svoju vieru pevne na Kristovi. Som si istý, že libanonský ľud vo svojom rozličnom, ale dobre stmelenom bohatstve náboženských a sociálnych prvkov, dokáže s novým nasadením vydávať svedectvo o skutočnom mieri, ktorý sa rodí z dôvery v Boha. Veľmi si želám, aby posolstvá pokoja a vzájomnej úcty, ktoré som sa snažil odovzdať, pomohli vedúcim predstaviteľom tohto regiónu uskutočniť rozhodné kroky vedúce k mieru a k lepšiemu porozumeniu vo vzťahoch medzi kresťanmi a moslimami. Z mojej strany budem neustále podporovať týchto milovaných obyvateľov svojou modlitbou, aby zostali verní záväzkom, pre ktoré sa rozhodli. Do materského orodovania Márie, uctievanej v mnohých libanonských svätyniach, s dôverou vkladám ovocie tejto pastoračnej návštevy, ako aj dobrú vôľu a spravodlivé túžby celého Blízkeho východu.

Preklad Martin Kramara