Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na 24. nedeľu v Cezročnom období

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na 24. nedeľu v Cezročnom období s názvom: Byť veľký v očiach komorníka

Hovorí sa, že žiaden kráľ nie je veľký v očiach svojho komorníka. Dôvod je jasný: verejnosť, ktorá vidí len vonkajšiu tvár svojho kráľa, môže mať sklon tohto svojho kráľa idealizovať. V každej dobe, nielen v tej našej, si ľudia verejne pôsobiaci dávali silný pozor na svoj vonkajší imidž. K tomu im často slúžil regiment poradcov, ktorí do detailu študovali kráľove – alebo v našej dobe politikove – prejavy a tiež chute a očakávania ich podriadených alebo voličov a podľa tohto potom svojho kráľa alebo politika usmerňovali. A tak sa žiaľ často stávalo a stáva, že navonok je kráľ zbožňovaný, velebený a obdivovaný, no vo svojom súkromí je to už iný človek. A tí, ktorí s kráľom žijú v jeho súkromí, vedia na rozdiel od ľudí vonku svoje. Komorník je teda reprezentantom súkromia kráľa. Komorník vidí do najmenších detailov kráľovho života. Vidí nielen jeho verejný obraz a pompéznu nastrojenosť, ktorá v mnohých prípadoch nemusí byť ničím iným iba maskou, ale aj jeho pravú skutočnú podobu, ktorú má v bežnom všednom dni, keď sa na nič nehrá a keď je taký, aký naozaj je. Výsledkom môže byť, že komorník svojho kráľa, ktorému slúži nielenže nezbožňuje, ale často si ani neváži, hoci navonok to nemusí dať znať.

Koľko hviezd aj dnešného sveta zapadá do tohto popisu!? Koľko kráľov, politikov, hercov, spevákov, športovcov, a rôznych iných takzvaných celebrít, ba aj kňazov a biskupov, má svojich nerozmýšľajúcich fanúšikov, ktorí ich nekriticky zvelebujú ako idol a nie sú schopní pripustiť, že by v skutočnosti nemuseli byť takými, akými sa im navonok javia, ba že by mohli byť dokonca pravým opakom? Samozrejme, nikto z nás nie je perfektný, u každého z nás je rozpor medzi naším verejným a súkromným obrazom a toto neuznať by znamenalo žiť vo vysnívanom svete ilúzií. No predsa, zotieranie rozdielov medzi naším súkromným a verejným „ja“ a snaha o život integrity, by mala byť základnou snahou každého poctivého, dospelého a duchovne žijúceho človeka. Ľudí, ktorí toto robia, nazývame svätcami. Svätec je človek, ktorý žije len jeden život; či je na verejnosti alebo v súkromí, stále je ten istý. A je to život, ktorý je v zhode s jeho ideálmi.

Keď sa Cirkev rozhodne niekoho vyhlásiť za svätého, čo sa robí? Skúmajú sa hlavne zdroje, ktoré pochádzajú obrazne povedané od jeho komorníkov: zdroje z jeho súkromného a skrytého života. Ak sa tam nájde zhoda z jeho verejným chýrom svätosti, je kanonizovaný, t.j. daný nám za vzor, ak nie, k svätorečeniu nepríde.

Myslím, že táto myšlienka je dobrým úvodom k evanjeliu nasledujúcej, 24. cezročnej nedele. Ježiš tu vedie dialóg so svojimi učeníkmi: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“ pýta sa ich. Ježiš kladie túto otázku svojim, obrazne povedané, „komorníkom“, teda ľuďom, ktorí boli pri ňom najbližšie. Dňom i nocou boli s ním a on teda pred nimi nielenže nič nezakrýval, ale ani zakryť nemohol. Ježiš sa svojich komorníkov pýta na názor, na svoj imidž, ktorí má medzi verejnosťou. A jeho imidž je u davu naozaj vysoký. Niektorí ho pokladajú za proroka, iní za Ján Krstiteľa, a zasa iní dokonca za Eliáša. Toto všetko boli osobnosti, ktoré boli vo vtedajšej spoločnosti vysoko hodnotené. Verejný imidž Ježiša bol teda významný. Ježiš bol pre verejnosť pojmom, ikonou, celebritou.

Ježiš však pozná psychológiu davu. Vie, ako povrchne dav dokáže hodnotiť človeka. Preto túto istú otázku kladie svojim apoštolom, teda tým, ktorí s ním žijú vo dne v noci a na rozdiel od davu ho poznajú do detailov. A stane sa čosi neobyčajné. Ich odpoveď je vskutku prekvapujúca. S odpoveďami davu sa nestotožňujú! Ale nie tak, ako by sme to predpokladali u komorníka nejakého kráľa, ktorého kráľ vyzve k úprimnosti a on by nabral odvahu a v úprimnosti by mu svoje postrehy ohľadom neho naozaj i vyznal. Mohli by sme u neho predpokladať dva scenáre: 1) „Veličenstvo, vaši ctitelia vás nepoznajú. Váš život je naozaj ďaleko od toho, čo si vaši zbožňovatelia o vás myslia.“ 2) Alebo by mu povedal: „Dav má pravdu, Veličenstvo. Ste naozaj veľký človek, ľudia sa nemýlia.“

Ježišovi apoštoli však žiaden z týchto scenárov nepoužijú. Pre nich Ježiš nie je ani horší, než si o ňom myslí dav, ani nie je taký istý, ako si o ňom myslí dav. Pre nich je Ježiš ďaleko VIAC, než si dav o ňom myslí. Mienka apoštolov, t.j. komorníkov, ktorí s Ježišom stále žijú, a ktorí ho poznajú zvnútra i zvonka je ďaleko, ďaleko vyššia, než mienka kohokoľvek: „Ty si Mesiáš!“, povedia mu. Tí, ktorí ho poznajú najlepšie mu dajú titul najvyšší možný, ich mienka prevyšuje mienku všetkých tých, ktorí si ho vážia a hodnotia ho naozaj vysoko. To sa bežne nestáva. Aj keď jeho ctitelia – pripomínam – si ho vážia vysoko a majú o ňom silne pozitívnu mienku, predsa jeho najbližší mu dajú titul ten najvyšší možný.

Ježiš im o tom zakazuje niekomu hovoriť. Prečo? Pravdepodobne preto, aby si ľudia utvorili vlastný názor o ňom samom z toho čo vidia, čo počujú, čo s ním zažijú... netreba mu robiť reklamu zvonka. Treba, aby sami zažili na svojej vlastnej koži, čo pre nich Kristus je. Aby sa sami stali takpovediac Ježišovými komorníkmi. Len si spomeňme na prípady, podobné napríklad tomu, keď sa Ježiš stretol so ženou Samaritánkou pri Jakubovej studni. A ona celá užasnutá uteká pre dedinčanov oznámiť im, že našla Mesiáša: „Poďte sa pozrieť na človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som porobila! Nebude to Mesiáš?“. A oni jej po tom, čo prišli a sami sa s ním stretli povedali: „Už veríme nielen pre tvoje slovo, ale sami sme počuli a vieme, že toto je naozaj Spasiteľ sveta.“ (por. Jn 4,1-42). Ježiša je možné spoznať zďaleka, tak ako ho spoznával dav a mať o ňom vysokú mienku. No najlepšie je ho spoznávať zblízka, ako jeho „komorník“, a k tomu sme pozvaní všetci.

Evanjelium nasledujúcej nedele nás teda pozýva zakúsiť osobne Ježiša. Je síce dôležité počúvať svedectvo iných o ňom. No je omnoho dôležitejšie dostať sa do jeho blízkosti, stať sa účastníkom na jeho živote, a takto sa presvedčiť, že on je Cesta, Pravda a Život. To sa dá iba ponáraním sa do jeho slov, skúmaním jeho mentality z príbehov o ňom, modlitbou a reflexiou nad ním, teda vzťahom s ním.

2) No evanjelium hovorí aj o nás. To isté, čo o Ježišovi, platí aj pre nás. Každý z nás je podobne ako Ježiš obklopený ľuďmi. Ako nás títo ľudia hodnotia? Nie je rozdiel medzi mienkou nášho „fanklubu“ a mienkou našich najbližších? Povedali by o nás tí, s ktorými žijeme v jednej domácnosti to, čo o nás hovoria tí, ktorí vidia náš život iba zvonka? Žiaľ, v tomto ohľade máme mnohí veľké rezervy. Často žijeme naozaj dve tváre: jednu pre verejnosť a druhú pre súkromie. Príbeh dnešného evanjelia nás teda pozýva k tomu, aby sme i my boli, ako Ježiš: aby naši blízki mohli o nás vyznať: „Ty nielen že si presne taký, za akého ťa pokladajú tvoji ctitelia, ty si dokonca ešte viac... My, ktorí s tebou žijeme ťa hodnotíme ďaleko vyššie, než tvoj najúprimnejší obdivovateľ!“ Kiež by naši najbližší mohli o každom z nás vydať takéto svedectvo. Želám vám, milí priatelia, požehnanú nedeľu.