Komentár s názvom Voda,
para a ľad pripravil Mons. Marián Gavenda
Už asi pred piatimi rokmi som na
velehradskom stretnutí kňazov začul pri obede z úst českého kňaza v stredných rokoch
povzdych: „Ja tých mladých kňazov nepoznávam. Stále v čiernom, v sutane by aj futbal
hrali a tuším aj spali...“. Bolo to v čase, keď sa v bratislavskom seminári kládol
veľký dôraz na „signum“, na vonkajšie vyjadrenie „sentire cum ecclesia“,
na nosenie aspoň kňazského civilu - a to pramálo úspešne. To jednoducho nemožno prikázať.
To musí prísť, a už aj prichádza. Poznámka pri obede vyvolala, ako vždy keď ide o
paraliturgické témy, živú diskusiu, oveľa živšiu ako ktorákoľvek duchovná, biblická
či evanjelizačná téma. Kto by to nepoznal z kňazských rekolekcií či iných stretnutí?!
Už tento ohnivý a polarizujúci záujem je fenomén, ktorý sám o sebe čosi hovorí. Najmä
ak sa po takej búrlivej debate spýtame podľa biblického „strom sa pozná po ovocí“,
aké ovocie taká diskusia okrem straty času na dôležitejšie témy a silných rozdeľujúcich
emócií vlastne priniesla?
V podstate ide o hlbší a celocirkevný fenomén. Je
prejavom určitého duchovného vanutia a nielen bezprostredných okolností. Kdekoľvek
na svete a bez vzájomného prepojenia má totiž určité neuveriteľne spoločné črty. Vanutie
Ducha svätého, či ducha nesvätého? Zdá sa, že oboch. Diabol je nazývaný aj „Božou
opicou“, rád sa ako kúkoľ primiešava a dôsledne napodobuje Božie pôsobenie, aby
ho z vnútra ničil. A pretože v každom jednotlivcovi i v každom cirkevnom zoskupení
pôsobí v srdci Boží duch a bojuje oň i zlý duch, je nebezpečné tvoriť tábory dobrých
a zlých, verných a liberálov. Každý nový jav je výzvou i ohrozením. Na morálne hodnotenie
je dôležitá vnútorná motivácia a tú nemožno určiť paušálne podľa jedného vonkajšieho
kritéria... Aspoň to sa žiada povedať vo všeobecnosti. Trochu konkrétnejšie sa
môžeme pozrieť na časté jablko sváru, na cirkevný odev. Kniha Genezis hovorí už na
prvých stránkach o odeve, ktorý má po hriechu zakryť stud prvých rodičov. Odev má
teda nielen praktický význam chrániť pred nepriazňou počasia, ale aj formačný, chrániť
a usmerňovať ľudské túžby a emócie, ktoré sa mu hriechom vymkli spod kontroly. Odev
vyjadruje vnútro človeka. V starých časoch sa verilo, a súčasná psychológia to potvrdzuje,
že obliecť si určitý oblek spôsobuje premenu človeka. Zmena odevu bývala podmienkou
účasti na kulte a u tých, čo kultové obrady vykonávali, zdôrazňoval rozdiel medzi
sakrálnym a profánnym. Vyjadriť a formovať odevom vnútorný postoj a stav patrí teda
do základnej antropologickej štruktúry človeka všetkých čias. Na tejto zákonitosti
stavia aj biblická symbolika odevu. Odev môže znamenať uzavretie zmluvy, prenesenie
úradu i zmenu zmýšľania (roztrhnúť si šaty, obliecť sa do vrecoviny). Špinavé šaty
sú symbolom hriešneho života, preto Kazateľ vyzýva: „Tvoje šaty nech sú vždy biele!“
Farizeji a zákonníci chceli dlhými strapcami demonštrovať svoju vernosť zákonu. Ježiš
ich ostro kritizoval, že vonkajšími znakmi zbožnosti ako obielené hroby zakrývajú
svoju hriešnosť. No zároveň Ježiš kládol dôraz na odev milosti, „svadobného rúcha“,
bez ktorého nemožno vstúpiť na hostinu v nebeskom kráľovstve.
Ak preskočíme
dlhé a pestré dejiny používania cirkevného odevu, z Dokumentov druhého vatikánskeho
koncilu sa dozvieme len stručné zásadu: „Rehoľné rúcho“ – a prakticky
to isté platí aj o každom inom cirkevnom odeve – „ako znak zasvätenia nech je jednoduché,
skromné, chudobné a pritom slušné. Okrem toho nech vyhovuje zdravotným požiadavkám
a nech sa prispôsobí časovým i miestnym okolnostiam a pracovným potrebám“
(PC, 17). Už dva roky po koncile Pavol VI. generálnym predstaveným ženských kongregácií
zdôrazňoval, že vonkajší odev má svoj vplyv na zachovávanie pravého a autentického
rehoľného života. Uznáva potrebu určitých zmien, avšak upozorňuje, aby sa nešlo od
jedného extrému k druhému, a aby rehoľný odev aj pri svojej jednoduchosti bol naďalej
vonkajším a pre všetkých viditeľným znakom vnútorného zasvätenia. V apoštolskej exhortácii
Evangelica testificatio z júna 1971 Pavol VI. hovorí, že rehoľný odev sa má
aspoň nejakým spôsobom odlišovať od výslovne sekulárnych foriem. Náuku a postoj Jána
Pavla II. zhŕňa liturgista Matías Augé takto: Odev je znamenie, ktoré má byť zakorenené
do každodenného života. Vytrháva rehoľníka z anonymity a poukazuje na jeho prítomnosť
vo svete. Rehoľník nemá podľahnúť snahe vytlačiť Boha z ulíc súčasného sveta. Rehoľný
a kňazský odev je vonkajším vyjadrením plného zasvätenia sa ideálom Božieho kráľovstva.
Mení Benedikt XVI. kurz alebo len odpovedá na požiadavky súčasnej situácie? Tým, čo
sa jeho postojmi príliš oháňajú aby podopreli svoje, treba odporučiť, aby si pozorne
prečítali aspoň jeho knihu „Duch liturgie“ alebo postoje vyjadrené v knihe
„Svetlo sveta“.
Pokoncilové opúšťanie nosenia kňazského a rehoľného
odevu bol komplexný jav. Neraz bolo spontánnou rebéliou proti skostnatenosti vo vnútri
Cirkvi. Podporovali ho aj teologické akcenty ponímania Cirkvi ako Božieho ľudu, dôraz
na službu blížnym, na potrebu prelomiť izoláciu a priblížiť sa súčasnému svetu. Svoj
vplyv zohral aj prerastajúci individualizmus, pre ktorý sa človek lepšie cíti v anonymite
ako aj celkový spoločenský dôraz na praktickú a estetickú stránku odevu na úkor symbolickej.
A bol tu samozrejme aj celkový náboženský úpadok, všeobecný vplyv i cielené útoky
sekulárnej, prevažne liberálnej a konzumnej spoločnosti, v ktorom zanechávanie cirkevného
odevu bolo prirodzeným dôsledkom zanechávania náboženského života a plného zasvätenia
sa službe Božiemu kráľovstvu. Okrem toho sa príliš často hodnotilo, ako sa v cirkevnom
odeve cíti rehoľník alebo kňaz a zabúdalo sa pýtať, ako ho vnímajú druhí.
Čo
povedať o rastúcich trendoch návratu k vonkajším náboženským formám? To, že štruktúry
ľudskej prirodzenosti nemožno oklamať, túži sa odevom vyjadrovať aj symbolicky. Je
to aj spontánna reakcia na náboženský úpadok, vyjadrenie snahy o radikálnu obnovu.
Ale nesie aj riziká. Napríklad riziko skratkovitého myslenia, ktoré zjednodušene povedané
dôvodí asi takto: pred koncilom chodilo do kostola viac ľudí, zavedieme predkoncilové
zvyky a kostoly budú opäť plné. Je tu aj neustále riziko uprednostniť formu na úkor
ducha. Strnulá, puntičkárska purifikácia po svätom prijímaní niekedy trvá dlhšie ako
rímsky kánon. A hrozí aj riziko lacného efektu: pôsobiť oddane a zbožne vďaka cirkevnému
odevu. Cirkevný odev, ako každá uniforma, môže formovať, ak sa človek najskôr vnútorne
stotožní s hodnotami, ktoré odev vyjadruje, alebo deformovať, ak ním zakrýva svoju
prázdnotu alebo hľadá lacnú úctu i blahobyt. Človeka i jeho obliekanie, treba hodnotiť
podľa jeho celkových postojov a najmä ovocia, ktoré prináša. Habitus non facit
monachum ani v 21. storočí. Treba sa pýtať, či vernosťou kňaza cirkevnému odevu,
liturgickým predpisom, vzrastá zbožnosť alebo vyháňa ľudí z kostola a vzďaľuje ich
od Boha i z Cirkvi. Pravdou je, že ľudia, najmä mladí (a nielen starí nostalgici),
hľadajú do liturgického vyprázdnenia hlbšiu náplň. Treba im ponúknuť obsah i formu.
Celú problematiku dobre charakterizuje jednoduchý príklad: živú vodu – ktorou je evanjelium
a sám Kristus – možno zlikvidovať dvomi spôsobmi. Buď ju vyparíme - to robí liberalizmus.
No pary sa nemožno napiť. Alebo sa ju snažíme zachrániť a dáme ju do mrazničky - to
robia tradicionalisti. Ale ani ľadu sa nemožno napiť. Treba čerpať a podávať živú
vodu z nevysychajúceho prameňa evanjelia a osobného vzťahu ku Kristovi, z ktorého
vychádzala každá obnova a pravá reforma.