Komentár s. Agnes Jenčíkovej: Malý dvor orlom nestačí
Štvrtkový komentár
pripravila sestra Agnes Jenčíková z Congregacio Jesu.
Milí poslucháči,
pred
pár rokmi som sledovala televíznu reláciu, ktorej hosťom bol istý rehoľník, zaslúžilý
kňaz vo vysokom veku. Jedna z diváčok mu adresovala otázku, ako vníma dnešných mladých
rehoľníkov a zasvätených ľudí vôbec. Jeho odpoveď ma zaujala a veľmi povzbudila. „Skladám
dolu klobúk pred nimi,“ povedal, „za to, že sa takto rozhodli a robia
všetko preto, aby vytrvali.“ Spomenul čas svojej mladosti a uviedol, že
vtedy nebolo toľko možností a ponúk, aké majú dnešní mladí ľudia na výber, ako i to,
že vtedajšia spoločnosť, i cez jej nedostatky, bola iná, možno viac nasmerovaná k
duchovným hodnotám a pravým ideálom. Podobne, keď sa počas tohtoročného Siedmeho
svetového stretnutia rodín v Miláne dvaja mladí snúbenci z Madagaskaru pýtali Benedikta
XVI. na recept, ako zaistiť „navždy“ svojmu budúcemu manželstvu, pápež odpovedal,
že do hry, okrem citov pri prvotnom nadšení, musí vstúpiť rozum a vôľa. Teda, vedomé
uskutočňovanie ideálu vzájomnej lásky. Zároveň zdôraznil, že prvotné nadšenie pominie
a nastupuje snaha budovať pravý vzťah. Táto snaha môže mať meno vytrvalosť. Je
potrebná v mnohých oblastiach života, nie len vo vzťahoch, ale i v práci, pri túžbach,
ktoré chceme doviesť do konca, a to najmä vtedy, keď sa cieľ nášho úsilia zdá byť
veľmi vzdialený. Spomínam si na obdobie, keď som mala možnosť pracovať s mladými
ľuďmi v prostredí stredoškolského internátu. Viedli sme často dlhé rozhovory o zmysle
života, význame prekážok i o cene úprimnosti. Zaujímavé i povzbudzujúce boli postoje
týchto mladých. Napriek ťažkostiam a neúspechom, ktoré ich postupne stretávali v živote,
ich túžba po ideáloch neutíchala, skôr sa stupňovala. Sami skonštatovali, že mať ideály,
či presnejšie veriť im v dnešnom premenlivom čase, poznačenom virtuálnou realitou
a nestálosťou, krízou hodnôt, ktorá sa nás môže bolestne a konkrétne dotýkať, nie
je jednoduché. Štatistiky hovoria, že mnoho ľudí sa po dosiahnutí určitého veku
a po viacerých neúspechoch ideálov začne vzdávať. Ďalšia skupina sa zameria na zmenu
spôsobu, ako ich dosahovať. Sú presvedčení, že stratiť ich by bola škoda, i keď ísť
za nimi predpokladá námahu a vieru. Už dávnejšie som počula jednu bájku, ktorá
sa mi veľmi páči a myslím si, že je aplikovateľná na viaceré ľudské postoje i riešenia
situácií: Jeden poľovník našiel cestou z lesa opustené mláďa dravého vtáka. Opatrne
ho vzal a zaniesol domov. Cestou rozmýšľal, kam ho dá a ako sa oň postará. Pripojil
ho k malému kŕdľu práve vyliahnutých kuriatok, ktorý ho bez problémov akceptoval.
Malý dravec sa po čase začal správať ako domáce kuriatko, ktoré sa teší všetkému,
čo dvor ponúka. Ako rástol, začal si uvedomovať svoju odlišnosť a zisťoval, že mu
dvor nestačí, že ho obmedzuje a najviac ho trápilo, že sliepky sa správajú ako sliepky,
postačuje im malý priestor, bitka o jedlo a plný žalúdok. Ani sa nepokúšali lietať.
Tak to skúšal sám, a keď mu po čase spevneli krídla, vzlietol. Zrazu videl, aký je
dvor malý a aký krásny je svet, na ktorý môže pozerať zhora. Už sa nevrátil, hoci
si uvedomoval, že teraz sa o seba bude musieť postarať sám a prevziať zodpovednosť
za svoj život. Žiť v obmedzenom prostredí dvora, keď je človek stvorený na to,
aby vzlietol do výšin pravdy a svojej celistvosti, môže znamenať rezignáciu, či uspokojenie
sa s priemernosťou. Giuseppe Prezzolini konštatuje, že takéto deštruktívne prostredie
pre ideály človeka môže byť spôsobované nestálosťou v dodržaní daného slova, servilnosťou,
prílišným individualizmom a sklonom k malým klamstvám. Luigi Bazini si dokonca dovolil
tvrdiť, že malé lži používané ako pravda sa postupne dostávajú i do spoločenských
zákonov a fungovania politických inštitúcií. Takéto postupovanie sa časom uzavrie
do bludného kruhu, z ktorého je ťažko nájsť východisko. Oproti malému dvoru obmedzenosti
a priemernosti stoja svedkovia. Jestvujú i dnes, keď s nasadením života stoja v službe
Bohu, človeku i spoločnosti v krajinách, kde zúri prenasledovanie, vojny, či pretrváva
ekonomická kríza. Orly, ktoré lietajú vo výškach, čeliac búrkam i nebezpečenstvám,
s plnou zodpovednosťou za bohatstvo, ktoré v sebe majú. Nádherne v tejto súvislosti
zaznieva presvedčenie Milana Rúfusa: „Len vernosť človeka na svedka povýši.
Človeka na svedka a svedka na básnika. Toho, čo počuje, čím orloj času tiká. Orloj
času i orloj večnosti. Len vernosť údelu. Aj more premostí.“ A Dana
Podracká k tomu dodáva: „Aká je cena za vernosť? Byť sám a nebyť sám. Zotrvávať
v duchu na svojom nemennom stanovisku, stelesňovať všetko, čo slovo fides zahŕňa v
širokom rádiuse: vieru, dôveru, státie si v slove, poctivosť, spoľahlivosť, dobré
meno.” Drahí priatelia, nech nás stále lákajú výšky pravých ideálov,
vernosti a svedectva, nech sme ochotní opustiť bezvýznamné skutočnosti, ktoré by nás
chceli obrať o radosť, dôveru v seba i krásu života.