Benedikt XVI.: Modlitba má byť predovšetkým chválou
„Škola modlitby“ – takto pápež Benedikt XVI. nazval svoje stredajšie katechézy, prostredníctvom
ktorých sa prihovára veriacim počas generálnych audiencií. Dnes sa v rámci jej pokračovania
venoval modlitbe z knihy Zjavenia svätého apoštola Jána. Tu je jej plné znenie:
Drahí
bratia a sestry,
dnes, po skončení prázdnin, pokračujeme v audienciách tu vo
Vatikáne a rád by som nadviazal na „školu modlitby“, ktorej sa spoločne venujeme počas
týchto stredajších katechéz. Dnes by som rád hovoril o modlitbe v knihe Zjavenia svätého
apoštola Jána, ktorá – ako viete – je poslednou z kníh Nového Zákona. Je to náročná
kniha, ktorá však obsahuje veľké bohatstvo. Sprostredkuje nám kontakt so živou a vrúcnou
modlitbou kresťanského spoločenstva, ktoré je zhromaždené „v deň Pánov“ (Zjv 1, 10):
toto je ústredná myšlienka, okolo ktorej sa rozvíja celý text.
Čítajúci odovzdáva
zhromaždeniu odkaz, ktorý Pán zveril evanjelistovi svätému Jánovi. Čítajúci a zhromaždenie
sú takpovediac dvomi hlavnými protagonistami celej knihy; im je od samého začiatku
adresované radostné posolstvo: „Blahoslavený, kto číta, aj tí, čo počúvajú slová proroctva“
(1,3). Z dialógu medzi nimi sa rodí symfónia modlitby, ktorá sa vo veľkej rozličnosti
foriem vyvíja až k samotnému záveru. Počúvajúc čítajúceho, ktorý prezentuje posolstvo
a počúvajúc a pozorujúc zhromaždenie, ktoré na posolstvo reaguje, ako poslucháči prijímame
za svoju ich spoločnú modlitbu.
Prvá časť knihy Zjavenia svätého apoštola
Jána (1,4 – 3,22) prostredníctvom opisu spoločenstva, ktoré sa modlí, prezentuje tri
po sebe nasledujúce etapy. Prvá z nich (1,4-8) sa skladá z dialógu, ktorý – na jedinom
mieste v Novom zákone – sa odvíja medzi práve zhromaždeným spoločenstvom a čítajúcim,
ktorý sa naň obracia so žehnajúcim prianím: „Milosť vám a pokoj“ (1,4). Čítajúci potom
pokračuje zdôrazňujúc odkiaľ pochádza toto prianie: prichádza od Najsvätejšej Trojice:
od Otca, od Svätého Ducha a od Ježiša Krista, ktorí spoločne uskutočňujú projekt stvorenia
a spásy celého ľudstva. Zhromaždenie počúva, a keď zaznie meno Ježiša Krista, zachveje
sa radosťou. Odpovedá naň s entuziazmom, prednášajúc nasledujúcu modlitbu chvál: „Jemu,
ktorý nás miluje a svojou krvou nás oslobodil od hriechov a urobil nás kráľovstvom,
kňazmi Bohu a svojmu Otcovi, jemu sláva a vláda na veky vekov. Amen.“ (1,5b-6).
Zhromaždenie
preniknuté Ježišovou láskou sa cíti oslobodené od jarma hriechu a nazýva samo seba
„kráľovstvom“ Ježiša Krista, kráľovstvom, ktoré Ježišovi celkom patrí. Spoznáva veľkosť
poslania, ktoré mu bolo zverené v krste – aby tomuto svetu sprostredkovalo Božiu prítomnosť.
Túto svoju modlitbu chvál zakončuje s pohľadom upretým na Ježiša; s rastúcim entuziazmom
rozpoznáva jeho „slávu a vládu“, ktoré sú na spásu celého ľudstva. Záverečné „amen“
ukončuje hymnus chvál Kristovi. Už tieto prvé štyri verše obsahujú ohromné bohatstvo,
veľa nám toho naznačujú; hovoria nám, že naša modlitba musí byť predovšetkým počúvaním
Boha, ktorý k nám hovorí. Stále ponorení do záplavy slov, nie sme naučení počúvať,
nie sme naučení dávať sa navonok aj vnútorne k dispozícii tichu, aby sme boli pozorní
na to, čo nám Boh chce povedať. Tieto riadky nás okrem toho učia, že naša modlitba,
často zameraná len na pýtanie si toho, čo potrebujeme, by mala byť predovšetkým modlitbou
chvál, vzdávaním vďaky Bohu za jeho lásku, za dar Ježiša, ktorý nám priniesol silu,
nádej a spásu.
Ďalšie čítanie lektora pripomína zhromaždeniu, ktoré je posilňované
Kristovou láskou, jeho úlohu vnímať Kristovu prítomnosť vo svojom živote. Hovorí takto:
„Hľa, prichádza s oblakmi a uvidí ho každé oko, aj tí, čo ho prebodli, a budú nad
ním nariekať všetky kmene zeme“ (1,7a). Potom, čo vystúpil do neba v „oblaku“, ktorý
symbolizuje nadprirodzenosť (porov. Sk 1,9), Ježiš Kristus sa vráti tak, ako odišiel
(porov. Sk 1, 11b). Všetky národy ho teda spoznajú a ako učí svätý Ján Apoštol vo
štvrtom Evanjeliu „uvidia, koho prebodli“ (19, 37). Uvedomia si svoje hriechy, ktoré
zapríčinili jeho ukrižovanie, a tak ako tí, ktorí boli pri ukrižovaní prítomní, všetci
budú nad ním nariekať (porov. Lk 23, 48), prosiac ho o odpustenie – aby ho mohli nasledovať
do života a pripraviť sa na plnosť spoločenstva s ním po jeho konečnom druhom príchode.
Zhromaždenie sa zamýšľa nad týmto odkazom a hovorí „Áno. Amen!“ (Zjv 1, 7b).
Vo
svojom „áno“ vyjadruje plné prijatie toho, čo mu bolo ohlásené a žiada, aby sa to
naozaj uskutočnilo. Je to modlitba zhromaždenia uvažujúceho nad Božou láskou, ktorá
sa najvyšším spôsobom ukázala na kríži – zhromaždenia, ktoré chce žiť vo vzájomnom
súlade ako Kristovi učeníci. A tu prichádza Božia odpoveď: „Ja som Alfa a Omega, hovorí
Pán Boh, ktorý je, ktorý bol a ktorý príde, Všemohúci!“ (1,8). Boh sa ukazuje ako
začiatok a koniec celých dejín, prijíma a berie si k srdcu žiadosť zhromaždenia. Bol,
je a bude prítomný a činný vo svojej láske, prístupný voči ľudským potrebám, v súčasnosti
i v budúcnosti - tak ako bol aj v minulosti - až po dosiahnutie konečného cieľa. Toto
je Boží prísľub. A tu zároveň nachádzame ďalší dôležitý prvok: neustála modlitba v
nás prebúdza zmysel pre Božiu prítomnosť v našich životoch a v dejinách. Jeho prítomnosť
je prítomnosťou, ktorá nás udržiava, riadi a dáva nám veľkú nádej aj uprostred temnoty
ľudských udalostí; okrem toho, každá jedna modlitba, aj tá, ktorá je vyslovená v úplnej
samote, nie je nikdy izolovaním sa, ani uzatváraním sa do seba: je za každých okolností
životodarnou miazgou, ktorá v nás udržiava horlivú, ochotnú kresťanskú vieru.
Druhá
etapa modlitby zhromaždenia (1,9 – 22) ešte viac prehlbuje vzťah s Ježišom Kristom:
Pán sa zjavuje, rozpráva, koná a zhromaždenie, ktoré je mu stále bližšie, ho počúva,
reaguje a prijíma. V posolstve, ktoré prezentuje čítajúci, svätý Ján rozpráva svoju
osobnú skúsenosť stretnutia s Kristom: nachádza sa na ostrove Patmos, pre „Božie Slovo
a Ježišovo svedectvo“ (1,9); je to „Pánov deň“ (1,10a), nedeľa, počas ktorej sa slávi
Vzkriesenie. Ján je „vo vytržení“ (1,10a). Svätý Duch ho preniká a obnovuje, prehlbujúc
jeho schopnosť prijímať Ježiša, ktorý ho povolá k tomu, aby písal. Modlitba spoločenstva,
ktoré počúva, postupne naberá kontemplatívny charakter, formovaný slovami „vidieť“,
„pozerať“: spoločenstvo kontempluje to, čo mu čítajúci predkladá, zároveň to zvnútorňuje
a prijíma za svoje.
Ján počuje „hlas mohutný ako zvuk poľnice“ (1,10b): tento
hlas mu káže poslať odkaz „siedmim Cirkvám“ (1,11), ktoré sa nachádzajú v Malej Ázii
a prostredníctvom nich všetkým Cirkvám všetkých čias – spolu s ich pastiermi. Výraz
„hlas... poľnice“, prevzatý z knihy Exodus (por. 20,18), pripomína Božie Zjavenie
Mojžišovi na vrchu Sinaj a naznačuje hlas Boží, ktorý hovorí z neba, z nadprirodzeného
sveta. Tu je privlastnený Vzkriesenému Kristovi, ktorý v sláve Otca hovorí Božím hlasom
zhromaždeniu zjednotenému v modlitbe. Ján sa obracia „aby pozoroval hlas“ (1,12),
a zbadá „sedem zlatých svietnikov a uprostred svietnikov kohosi ako Syna človeka“
(1,12-13) – čo je výraz veľmi typický pre Jána, a znamená samotného Krista. Zlaté
svietniky s ich zažatými sviecami znamenajú Cirkev všetkých čias zhromaždenú na liturgiu
v modlitbovom očakávaní: Vzkriesený Ježiš, „Syn človeka“, je uprostred nej: oblečený
do šiat veľkňaza Starého Zákona vykonáva svoju kňazskú funkciu príhovorcu u Otca.
V Jánovom symbolickom posolstve potom nasleduje žiarivé predstavenie Vzkrieseného
Krista, ktorý má Božie vlastnosti v duchu Starého Zákona. Hovorí o vlasoch, čo boli
„biele ako biela vlna, ako sneh“ (1,14), to je symbol Božej večnosti (por. Dt 7,9)
a Vzkriesenia. Druhý symbol je symbol ohňa, ktorý v Starom zákone často predstavuje
Boha, aby naznačil dve z jeho vlastností: prvou z nich je žiarlivá intenzita jeho
lásky, ktorá živí jeho zmluvu s človekom (porov. Dt 4,24). Túto istú horiacu intenzitu
lásky čítame v zraku Vzkrieseného Krista: „jeho oči boli ako plameň ohňa“ (Zjv 1,14a).
Druhou vlastnosťou je jeho neprestajná schopnosť víťaziť nad zlom ako „spaľujúci
oheň“ (Dt 9,3). Tak aj Ježišove „nohy“ - kráčajúce, aby čelili zlu a zničili ho -
sú podobné „kovu rozžeravenému v peci“ (Zjv 1,15). Hlas Ježiša Krista je potom „ako
hukot veľkých vôd“ (1,15c), má ohromujúci zvuk „slávy Boha Izraela“, ktorý kráča k
Jeruzalemu – ako o tom hovorí prorok Ezechiel (por. 43,2). Nasledujú ešte tri symbolické
prvky, ktoré ukazujú čo všetko Vzkriesený Kristus robí pre svoju Cirkev: drží ju pevne
vo svojej pravici – a to je dôležitý obraz – Ježiš drží Cirkev vo svojej ruke – prihovára
sa jej tak prenikavo ako nabrúsený meč a ukazuje jej jas svojho Božstva: „jeho tvár
bola sťa slnko, keď svieti v plnej sile“ (Zjv 1,16). Ján je tak ohromený touto úžasnou
skúsenosťou so Vzkrieseným, že to nevydrží a padá na zem ako mŕtvy.
Po tejto
skúsenosti zjavenia Apoštol stojí pred Pánom Ježišom a hovorí s ním: ten ho povzbudzuje,
vkladá mu ruku na hlavu, zjavuje mu svoju identitu Vzkrieseného Ukrižovaného a zveruje
mu úlohu odovzdať odkaz Cirkvám (por. Zjv 1,17 – 18). Je to veľmi pekný obraz – tento
veľký Boh, pred ktorým človek padá ako mŕtvy – on je však priateľom života a kladie
na človeka svoju ruku – a tak to bude aj s nami. Sme Ježišovými priateľmi – a teda
ani zjavenie vzkrieseného Boha, vzkrieseného Krista, pre nás nebude nič hrozné: bude
to stretnutie s priateľom. Aj zhromaždenie spolu s Jánom prežíva zvláštny okamih svetla
pred Pánom, nadväzujúci na každodennú skúsenosť stretnutia sa s Ježišom, ukazujúci
bohatstvo vzťahu s Pánom, ktorý vypĺňa každý priestor našej existencie.
V
tretej a poslednej etape prvej časti Zjavenia svätého Apoštola Jána (Zjv 2-3) čítajúci
predkladá zhromaždeniu sedmoré posolstvo, v ktorom Ježiš hovorí v prvej osobe. Ježišova
reč adresovaná siedmim Cirkvám nachádzajúcim sa v Malej Ázii v okolí Efezu sa začína
opisom konkrétnej situácie každej z týchto Cirkví a potom sa rozširuje na Cirkvi všetkých
čias. Ježiš hneď vchádza do ohniska situácie každej z Cirkví, zdôrazňuje ich svetlé
aj tienisté stránky a ponúka im naliehavé pozvanie: „Rob pokánie“ (2,5.16; 3,19c);
„Drž sa toho, čo máš“ (3,11); „konaj ako prv“ (2,5); „buď teda horlivý a rob pokánie“
(3,19b)... Tieto Ježišove slová, ak ich počúvame s vierou, začnú hneď účinkovať: Cirkev
v modlitbe, prijímajúc Pánovo slovo, sa premieňa. Všetky Cirkvi sa musia venovať pozornému
počúvaniu Pána, otvoriť sa pre Ducha – tak, ako to Ježiš znovu a znovu naliehavo žiada,
opakujúc príkaz sedem krát: „Kto má uši, nech počúva, čo Duch hovorí Cirkvám“ (2,7.11.17.29;
3,6.13.22). Zhromaždenie počúva posolstvo a dostáva impulz na pokánie, na obrátenie,
na vytrvalosť, rast v láske – teda dostáva celkovú orientáciu pre svoje putovanie.
Drahí priatelia, Zjavenie svätého apoštola Jána nám ukazuje spoločenstvo zjednotené
v modlitbe, pretože práve v modlitbe môžeme stále intenzívnejším spôsobom spoznať
prítomnosť Ježiša medzi nami. Čím viac a čím lepšie sa modlíme s vytrvalosťou, intenzívne,
tým viac sa pripodobňujeme jemu a on skutočne vstupuje do nášho života, aby ho riadil
– darujúc nám radosť a pokoj. A o čo viac poznáme, milujeme a nasledujeme Ježiša,
o to viac cítime potrebu zastaviť sa na modlitbu, aby sme od neho dostali dar pokoja,
nádeje a silu pre náš život. Preklad: Martin Kramara