Benedikt XVI.: Boží zákon oslobodzuje človeka z otroctva egoizmu
Aj v dnešnú nedeľu sa nádvorie apoštolského paláca v Castel Gandolfe naplnilo pútnikmi
z celého sveta. Svätý Otec sa v príhovore pred pravidelnou poludňajšou modlitbou Anjel
Pána venoval téme Božieho zákona v živote človeka:
Drahí bratia a sestry, v
liturgických čítaniach dnešnej nedele nachádzame tému o Božom zákone, o jeho prikázaní,
základnom prvku židovského, ale aj kresťanského náboženstva, kde nachádza svoje plné
zavŕšenie v láske (porov. Rim 13,10). Boží zákon a jeho Slovo, ktoré prichádzajú k
človeku počas jeho životnej púte, ho oslobodzujú z otroctva egoizmu a vovádzajú do
„zeme“ skutočnej slobody a života. Preto Sväté písmo nepredstavuje Zákon ako čosi
zaťažujúce, ako nejaké nepríjemné obmedzenie, ale ako najcennejší Pánov dar, svedectvo
jeho otcovskej lásky, jeho vôle byť blízko svojho ľudu, byť jeho spojencom a prostredníctvom
neho písať dejiny lásky.
Takto sa modlí nábožný Izraelita: „V tvojich ustanoveniach
mám záľubu, na tvoje slová nechcem zabúdať. (...) Priveď ma na chodník svojich príkazov, lebo
som si ho obľúbil“ (Ž 119, 16.35). V Starom zákone je Mojžiš tým, kto v
mene Boha predkladá ľudu Zákon. Po dlhom putovaní púšťou, na prahu zasľúbenej zeme,
prehlasuje: „A teraz, Izrael, počúvaj prikázania a ustanovenia, ktoré ťa chcem
naučiť konať, aby ste žili a dosiahli vlastníctvo krajiny, ktorú vám dá Pán, Boh vašich
otcov“ (Dt 4,1). Tu však nastáva ťažkosť: keď sa ľud usadí v krajine a je ochrancom
Zákona, zrazu je pokúšaný hľadať istotu a radosť v niečom, čo nie je Pánovým slovom:
v majetku, v moci, v „iných božstvách“, ktoré sú v skutočnosti márne, sú idolmi. Boží
Zákon, samozrejme, zostáva, ale už nie je najdôležitejšou skutočnosťou, pravidlom
života; stane sa akýmsi plášťom, vonkajšou prikrývkou, zatiaľ čo sa život uberá inými
cestami, podľa iných pravidiel, často sebeckých záujmov individuálnych či skupinových.
Takto náboženstvo stráca svoj autentický význam, ktorý spočíva v počúvaní Božieho
slova, aby sme plnili jeho vôľu a zredukuje sa na vonkajšie, druhotné praktiky, ktoré
uspokojujú skôr potrebu človeka byť zadobre s Bohom.
V tom spočíva veľké riziko
každého náboženstva, s ktorým sa stretol i Ježiš vo svojom čase, ale môžeme sa s ním,
žiaľ, stretnúť i v kresťanstve. Preto sa nad Ježišovými slovami z dnešného Evanjelia
máme zamyslieť i my. Ježiš používa slová proroka Izaiáša: „Tento ľud ma uctieva
perami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa. No darmo si ma ctia, lebo náuky, čo učia,
sú iba ľudské príkazy“ (Mk 7,6-7; porov. Iz 29,13). A na záver dodáva: „Božie
prikázanie opúšťate a držíte sa ľudských obyčajov“ (Mk 7,8). Aj apoštol
Jakub vo svojom Liste poukazuje na nebezpečenstvo falošnej zbožnosti. Píše kresťanom:
„Slovo aj uskutočňujte, nebuďte len poslucháčmi, ktorí klamú sami seba“ (Jak
1,22). Nech nám Panna Mária, ku ktorej sa teraz obraciame modlitbou, pomáha s otvoreným
a úprimným srdcom počúvať Božie slovo, aby mohlo každodenne usmerňovať naše myšlienky,
rozhodovania a skutky. – aj –