Komentár Jozefa Kováčika: „Práca, voľno a sviatok“

Štvrtkový komentár pripravil hovorca KBS Jozef Kováčik

Sviatok Sedembolestnej. Okrem iného stála uhorková téma, ktorá znie s malými prestávkami počas celého leta. Uhorková téma, ktorá sa vytiahne vždy, keď nie je o čom písať, alebo keby aj bolo o čom písať, ale radšej sa nepíše. Na výročie vstupu vojsk varšavskej zmluvy do Československa, teda 21. augusta, som si v jednom z denníkov prečítal reakciu hovorkyne pána premiéra na konštatovanie predsedu KBS, že biskupi nepoznajú možnosť, ako by mohli vyjsť v ústrety pánovi premiérovi pri zrušení alebo presunutí sviatku Sedembolestnej Panny Márie. „Situácia je natoľko vážna, že všetci vrátane katolíckej cirkvi by mali prispieť,“- tak reagovala hovorkyňa premiéra. „Ak by sa tento projekt zrealizoval, tak by v podstate ten dopad 0,4 % ozdravovania na hospodársky rast bol vynulovaný a boli by sme krajina, ktorá dokázala ozdraviť verejné financie bez toho, aby to malo negatívny vplyv na hospodársky rast, čo by som považoval za vynikajúci výsledok.“- odznelo z úst pána premiéra. Odhliadnuc od toho, že z pôvodných 0,4 percent sa v súčasnosti hovorí už len o 0,14 až nula, javí sa celá situácia ekonomickej krízy na Slovensku ako vina Cirkvi. Všetci prispievajú, len tá Cirkev nám nie a nie umožniť byť úspešní v boji s ekonomickou krízou...

K téme sa vyjadril počas svojej návštevy na otázku novinárov aj americký kardinál a prefekt Najvyššieho tribunálu Apoštolskej signatúry Raymond Leo Burke. Doslova povedal: „Ja mám skúsenosť zo Spojených štátov, kde tiež bola táto tendencia posúvať sviatky na nedeľu. Teraz nehovorím ako prefekt, ale za seba, som za to, aby sa tie slávnosti slávili v ten deň, na ktorý pripadajú,“ Posvätnými dňami v Cirkvi nie sú podľa kardinála len nedele, ale aj iné veľké slávnosti. „Tým, že sa posúvajú na nedele, stráca sa cit pre posvätný čas,“ doplnil kardinál Burke.

Otázka odpočinku, voľna a slávenia posvätna sú úzko späté. No nie sú tým istým. Zaujímavé údaje som našiel na internete. Podľa predstáv väčšiny z nás sa môže zdať, že najtvrdšie sa pracovalo v otrokárskom systéme. Nie je tomu ale tak. Aspoň nie vo všeobecnosti. Najviac sa ľudia nenarobili dokonca ani v stredoveku. Kedy teda? V období tzv. priemyselnej revolúcie. Bol to dôsledok nielen rastúcej ekonomickej prosperity, ale aj prirodzený dopad vynájdenia elektrickej energie. Robotníci totiž mohli pracovať i vtedy, keď sa zotmelo. Podľa Wikipédie odrobil bežný anglický alebo americký zamestnanec v polovici 19. storočia priemerne 3100 až 3600 hodín do roka, teda 60 až 70 hodín týždenne. Podľa štatistík OECD strávil vlani bežný britský zamestnanec na pracovisku ročne 1653 hodín (31,8 hodiny týždenne) a aj to ešte patril v rámci Európskej únie k tým usilovnejším. V 14. storočí odrobil anglický nájomný robotník len 1440 hodín ročne. A podľa iných zistení mal rímsky úradník v 4. storočí nášho letopočtu do roka asi 200 dní voľna. Presne ako poddaní v stredoveku v krajinách s katolíckym panovníkom, pretože sa slávilo veľké množstvo cirkevných sviatkov, kedy sa nepracovalo.

O voľne tak, ako ho poznáme, sa začalo špekulovať koncom 19. storočia. Mal podobu nedeľa plus pol dňa v sobotu. Práca teda končila v sobotu na obed. Až neskôr sa prešlo na dvojdňové voľno. Už tradične sa tento obrovský výdobytok prisudzuje priemyselníkovi Henrymu Fordovi, ktorý ho však urobil ani nie tak z humanizmu, ako skôr z čistého pragmatizmu – ľudia potrebujú podľa neho voľný čas na to, aby si mohli kúpiť a užiť výrobky. Osud šesťdňového pracovného týždňa však paradoxne spečatila až udalosť, ktorú rozhodne nemožno spájať ani s humanizmom, ani so sociálnym hnutím a už rozhodne nie s prosperitou – Veľká hospodárska kríza. Skrátenie pracovného času bolo jedným z posledných východísk v boji proti hrozivo narastajúcej nezamestnanosti – každý bude robiť (a zarábať) menej, ale práca ostane viacerým.

V súčasnosti je teda vo svete štandardom mať dva voľné dni v týždni plus sviatky. Stále častejšie sa však ozývajú hlasy o tom, že nikto nemá právo predpisovať, kedy mám mať voľno a už vôbec nie, ako ho mám využívať. Zaiste, v malom meradle sa dá posunúť voľno hore či dolu. Aby sa však uzákonil celospoločenský chaos v tom, aby bola sloboda, kedy si každý jedinec svoje voľno v týždni vyberie, na to nemyslia ani najväčší populisti v politike. Štát by sa v tomto smere úplne rozpadol. A čo do obsahu trávenia voľna? Prirodzene, sme slobodní. Alebo si to aspoň myslíme. Ale nestáva sa nám stále viac, že čím viac chceme byť slobodnejšími a nezávislejšími, tým viac nás to stojí a robí nás to otrokmi? Čím viac chceme byť odlišní, tým viac na to potrebujeme zarobiť. Byť na dovolenke inde ako väčšina Slovákov, mať najnovšie modely lyží, alebo golfových palíc. O členstve v golfovom klube a výške poplatku už ani nehovoriac. A aby sme na to mali, budeme pracovať do úmoru. Bludný kruh. Ak oddelím, alebo úplne odložím pojem slávenia a posvätno, skončím ako upachtené zviera. Dôstojnosť človeka, po ktorej tak často voláme, sa stane iba karikatúrou. Aj preto predseda KBS tvrdí, že význam sviatkov nie je iba pre veriacich, ale i neveriacich.

„Sviatok je pokrmom pre srdce, vracia nádej a silu, aby sme mohli prežiť utrpenie a ťažkosti každodenného života“- napísal zakladateľ komunity Archa Jean Vanier. Schopnosť oslavovať a sláviť sa vytráca v priamej úmere s bohatstvom. Zatiaľ čo tí chudobnejší vedia ušetriť, aby mohli s rodinou a priateľmi osláviť, bohatší sú prázdnymi oslavami unudení. Cirkev prispieva a chce i naďalej prispievať ku zmierneniu ekonomickej krízy. Tá je však dôsledkom hrabivosti a egoizmu. Ale to je potrebné najskôr zistiť. A bez ticha a uvažovania to nepôjde. Nech nám k tomu naša Sedembolestná pomôže.