Štvrtkový komentár pripravil
Anton Ziolkovský, výkonný sekretár KBS.
Vážení poslucháči! V poslednom období
sa znova na verejnosti otvára téma odluky cirkvi od štátu. Určite k tomu prispieva
dojem z málo efektívneho využívania prostriedkov Cirkvi. Táto téma sa opakuje v médiách
v pravidelných intervaloch. Politikom to vyhovuje, aspoň sa nehovorí o problémoch,
ktoré sú z pohľadu života spoločnosti oveľa dôležitejšie. Na prvý pohľad by sa mohlo
zdať, že cieľom je vyplniť v médiách uhorkovú sezónu, keď zaujímavé témy chýbajú.
Cirkev je aj ľudskou inštitúciou, vykonáva činnosť, ktorá má nejaké náklady. Má zamestnancov
a spravuje stovky kultúrnych pamiatok, takže otázkam financovania nie je možné sa
vyhnúť.
Používanie termínu odluka je zavádzajúce. Odluka medzi štátom a cirkvou
na Slovensku jestvuje už dvadsať rokov. Cirkev i štát si svoje záležitosti spravujú
samostatne a vzájomne si do vlastných kompetencií nezasahujú. Základná zmluva so Svätou
Stolicou predpokladá prijatie čiastkovej zmluvy o financovaní cirkvi, teda nehovorí
o žiadnej odluke. Práve naopak. Predpokladá, že štát bude nejakou formou Cirkev financovať
naďalej.
Pri hľadaní nového modelu treba vziať do úvahy niektoré východiská.
Keď hovoríme o financovaní Cirkvi, nehovoríme o financovaní nejakého spolku, ale starobylej
inštitúcie, ktoré je stáročia spätá zo životom slovenského národa. Stačí pohľad na
moderné dejiny, a nie je možné prehliadnuť jej prínos a vplyv na život spoločnosti.
Bez prispenia Katolíckej cirkvi by si Slováci nezachovali vlastný jazyk a nemali vlastný
štát. Katolícka cirkev ako jediná inštitúcia uskutočnila kroky, ktoré doma i v zahraničí
výrazne prispeli k porozumeniu, prijatiu a tvorbe slovenskej štátnosti. Tým prvým
krokom bol vznik slovenskej cirkevnej provincie v roku 1977, druhým vznik Ústavu sv.
Cyrila a Metoda v Ríme a tretím pokľaknutie blahoslaveného Jána Pavla II. po príchode
do Bratislavy v roku 1990 a bozk slovenskej zemi. Nikto iný voči Slovákom takúto priazeň
neprejavil.
Diskutovať o financovaní Cirkvi znamená prejaviť úctu voči inštitúcii,
ktorá stáročia formovala obyvateľov tejto krajiny a viedla ich k láske k Bohu a k
blížnemu. Predpokladáme, že Slovenská republika vidí prínos Katolíckej cirkvi pri
formovaní jej obyvateľov v úcte voči človeku a jeho dôstojnosti.
Po roku 1990
bolo na Slovensku prijatých niekoľko reštitučných zákonov, vďaka ktorým sa cirkvám
vrátila viac ako polovica zoštátneného majetku. Spravodlivosť však káže, aby akákoľvek
diskusia o zmene financovania vzala do úvahy hnuteľný i nehnuteľný majetok, ktorý
navrátený nebol. Nová legislatívna úprava by mala túto skutočnosť vziať v primeranej
miere do úvahy.
Čo všetko vlastne platí štát cirkvám? Štát prispieva na platy
duchovných a chod biskupských úradov. Réžiu kostolov, farských budov a život vo farnostiach
si veriaci financujú sami. Štát prispieva aj na chod škôl, školských a sociálnych
zariadení, ktoré zriadila Katolícka cirkev či na udržiavania kultúrnych pamiatok.
Jedným dychom však treba dodať, že tieto zariadenia sú financované na základe iných
princípov ako napríklad kňazi. Napriek tomu, že jestvujú normatívy na žiaka alebo
klienta, v posledných rokoch dochádza k postupnej diskriminácii pri financovaní najmä
školských a sociálnych zariadení, ktorých zriaďovateľom je Cirkev. Vážení poslucháči!
Diskusiu o zmene financovania Cirkvi je potrebné viesť v dvoch rovinách. Tá prvá je
rovina dohody so štátom. Tá druhá znamená hľadať taký model riadenia a hospodárenia
s cirkevným majetkom, aby sme po zmene dokázali z vlastných zdrojov reálne zabezpečiť
chod Cirkvi, jej ustanovizní, primeranú odmenu pre kňazov a ďalších jej zamestnancov.
Ak príde zmena, tak len na základe dohody so štátom. Dovtedy treba podniknúť kroky,
aby nás nová situácia nenašla nepripravených.