Ján XXIII. – pápež prekvapení

Angelo Giuseppe Roncalli začal všetkých prekvapovať už od chvíle, keď bol zvolený na pápežský stolec, 28. októbra 1958. Jeho prvým prekvapením bola voľba mena: meno Ján už od 14. storočia žiadny pápež nenosil. A hneď ako sa ukázal na balkóne Baziliky sv. Petra pred ohromeným zástupom, jeho zaoblená postava silno kontrastovala s pochudnutým a hierarchickým Piom XII., jeho predchodcom. Onedlho začala kolovať jedna jeho fotografia z čias, keď bol nunciom v Paríži, na ktorej držal v ruke cigaru... Čoskoro každý chápal, že na rozdiel od Pia XII., obozretného v reči a rezervovaného v gestách, Ján XXIII. bol spontánny a miloval žarty. Zaviedol zmeny, ktoré vniesli túžbu po menej formálnej atmosfére vatikánskeho protokolu. Ale i napriek jeho neformálnemu prístupu, nič z toho, čo vykonal v prvých dňoch svojho pontifikátu, neprekvapilo svet tak, ako jeho posolstvo z 25. januára 1959. Na sviatok obrátenia sv. Pavla, v jeho bazilike za hradbami mesta, ani nie tri mesiace po svojom zvolení oznámil „mestu a svetu“, že chce zvolať koncil.

So svojím zámerom zvolať koncil sa predtým zdôveril štátnemu sekretárovi kardinálovi Dominikovi Tardinimu, ktorý naň reagoval s radosťou. Všetci ostatní, vrátane kardinálov kúrie, zostali celí v údive a so zmiešanými pocitmi. Niet sa čo diviť, veď po slávnostnom vyhlásení primátu a neomylnosti pápeža na Prvom vatikánskom koncile, niektorí teológovia predpovedali, že už ďalší koncil viac nebude, pretože každý problém môže vyriešiť sám pápež. Niektorí kardináli dokonca vedeli, že Pius XI. začiatkom dvatsiatych rokov, a potom ešte Pius XII. v päťdesiatych rokoch, vážne rozmýšľali zvolať koncil. Podľa nich mal koncil nadviazať na I. vatikánsky a
doplniť ho, keďže bol prerušený v roku 1870, keď talianske vojská obsadili Rím a zabránili tým oficiálnemu ukončeniu. No tieto ich plány boli dobre stráženým tajomstvom a zdá sa, že ani Ján XXIII. o nich nevedel. V každom prípade, Ján XXIII. tvrdil, že táto myšlienka mu prišla ako spontánna inšpirácia.

Kvôli čomu vlastne koncil? Pápež nikdy nespomínal I. vatikánsky koncil a určite nechápal nový koncil ako jeho pokračovanie. 14. júla urobil koniec pochybnostiam, keď informoval Tardiniho, že koncil sa bude nazývať II. vatikánskym koncilom – čo znamená, že to bude nový koncil, a teda nebude dopĺňať, ani len revíziami, práce predchádzajúceho koncilu. Druhý vatikánsky koncil mal ísť svojou vlastnou cestou.

Aká bola jeho cesta? Medzi dvadsiatimi koncilmi, ktoré sú Katolíckou cirkvou považované za ekumenické, až po tie najznámejšie, akým je Tridentský koncil, všetky čelili nejakej kríze. A hoci je pravdou, že sa počas prípravy na II. vatikánsky koncil vynorili závažné problémy, v roku 1959 sa neukazovala žiadna veľká kríza v pohľade na Katolícku cirkev. S výnimkou krajín, kde bolo kresťanstvo otvorene prenasledované a kde vládol komunizmus, Cirkev budila dojem životaschopnosti a dôveryhodnosti. Prečo teda koncil? Na čo mal slúžiť? V posolstve z 25. januára sa Svätý Otec, potom, ako hovoril o nevyhnutnosti znovu potvrdenia doktríny a disciplíny, zmienil, len tak mimochodom, o dvoch dôležitých cieľoch. Prvým cieľom bola podpora „osvecovania, budovania a radosti celého kresťanského ľudu“. Druhým cieľom bolo rozšírenie „srdečného a obnoveného pozvania pre veriacich oddelených spoločenstiev, aby sa zúčastnili spolu s nami na tomto hľadaní jednoty a milosti, po ktorých toľké duše túžia vo všetkých častiach sveta.“ Tieto slová mohli v tej chvíli vyznieť ako zbožná banalita a budiť dojem, že ani pápež v tej chvíli nemá jasno, akými špecifickými problémami sa má koncil zaoberať. Jednako, vo svojom kontexte to boli slová smerodajného významu.

V prvom rade boli formulované v pojmoch skrz naskrz pozitívnych. Zvyčajne pápeži a Svätá stolica, a to najmä v období od začiatku 19. stor. až do pontifikátu Jána XXIII., formulovali svoje verejné vyhlásenia v negatívnych termínoch. Napomínali, resp. odsudzovali, a aj keď navrhovali nejaké pozitívne riešenie, vo všeobecnosti tak robili v duchu poskytnutia protilieku na „zlé časy“. V posolstve Jána XXIII. však nebol ani náznak negativizmu. Dôležitosť tohto faktu sa stala jasnou až neskôr pri ďalších vyhláseniach Svätého Otca. Tento pozitívny jazyk predpovedal želaný prístup pápeža ku koncilu. Ján XXIII. si 20. januára zaznačil do denníka, že má na mysli koncil ako pozvanie k duchovnej obnove Cirkvi a sveta.

Na druhom mieste z cieľov uvedených Svätým Otcom vyplývala bezprostredná ponuka priateľstva voči iným kresťanským cirkvám. Jeho denník prezrádza, prečo si zvolil 25. január pre svoje posolstvo. V deň obrátenia apoštola pohanov sa v Bazilike sv. Pavla končila oktáva modlitieb za jednotu Cirkvi. Osem dní modlitieb za jednotu je myšlienka, ktorá sa pôvodne zrodila v Spojených štátoch amerických z iniciatívy jedného anglikánskeho kňaza v r. 1908, a stala sa veľmi obľúbenou aj v katolíckom prostredí. Ján XXIII. nevyzýval „vrátiť sa“, ale „zúčastniť sa“. Pravdepodobne, v hĺbke srdca dúfal, ako všetci katolíci, že koncil prinesie „návrat“ (oddelených bratov do Cirkvi), ale – už z akýchkoľvek dôvodov – sa tak nevyjadril. Koncil mal už od začiatku na zreteli osoby z vonku, spoza hraníc Rímskokatolíckej cirkvi. Výzva Svätého Otca bola novinkou, podmienenou ale významnou, berúc do úvahy pápežskú politiku odmietania ekumenických stretnutí. Rázne to potvrdil pápež Pius XI. v encyklike Mortalium animos z r. 1928 a rovnako ešte raz jeho nástupca Pius XII., hoci v menej ostrých pojmoch, v r. 1950 encyklikou Humani generis.

O zámere Svätého Otca zvolať koncil, informoval našich rodákov mesačník katolíckej akcie Slovákov v cudzine s názvom Hlasy z Ríma z mája 1959. ktorý uvádzal: „Pápež už naznačil, že hlavnou témou XXI. snemu bude jednota kresťanov.“ Bolo známe, že pápež Ján mal za sebou cenné skúsenosti života v pravoslávnom prostredí. Aj spomínaná slovenská správa to s istým vyjadrením dôvery pripomína: „Svätý Otec Ján XXIII. zvlášť dobre pozná problémy a túžby ortodoxných cirkví, veď strávil dostatočný čas ako zástupca Svätej stolice v Turecku, Bulharsku i Grécku“. Ale z nasledujúcej vety vyplýva, že vtedajšia generácia slovenských kňazov v Ríme ešte netušila, akými cestami sa táto jednota má uberať: „Stanovisko Cirkvi je jasné. Takáto jednota bezpodmienečne vyžaduje jednu, viditeľnú hlavu Cirkvi, teda pápeža, vikára Krista na zemi.“ Pápež prekvapení však na tejto „bezpodmienečnej požiadavke“, aby všetci kresťania uznali jeho primát, vôbec nestaval. Mal na mysli novú cestu hľadania jednoty a celkovo nový pohľad na Cirkev. Pojmy ako „dialóg“ či „ekumenizmus“ by sme v slovenskej správe alebo v príhovore Svätého Otca hľadali ešte márne, pretože pre ne spomínaný pápež prekvapení v tom čase len pootvoril dvere, resp. bránu – bránu koncilu.

O koncile sa spočiatku neformálne hovorilo ako o „koncile pápeža Jána“. O mimoriadnej populárnosti tohto pápeža tak medzi katolíkmi ako aj nekatolíkmi svedčí aj fakt, že magazín Time ho nominoval na „muža roka“ práve v roku otvorenia koncilu 1962 a jeho tvár sa objavila na obálke tohto svetoznámeho časopisu. - jm -