Zamyslenie P. Milana Bubáka k 20. nedeli v Cezročnom období

Zamyslenie P. Milana Bubáka k nasledujúcej nedeli s názvom Eucharistia

Milí priatelia, už tretiu nedeľu po sebe si budeme čítať na pokračovanie eucharistickú reč zo 6. kapitoly Jánovho evanjelia, ktorú Ježiš predniesol v synagóge v Kafarnaume. Ježiš využil príležitosť zázračného rozmnoženia chleba, ktorá ľudí naladila voči nemu ešte pozitívnejšie, než boli pred tým, a tak im začal hovoriť o veciach, ktoré boli veľmi trúfalé, avšak podstatné. „Ježiš povedal zástupom: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta. Veru, veru, hovorím vám: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň. Lebo moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj. Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom. Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa. Toto je ten chlieb, ktorý zostúpil z neba, a nie aký jedli otcovia a pomreli. Kto je tento chlieb, bude žiť naveky.” Mnohí túto jeho reč nezniesli, ako budeme počuť v nedeľu nasledujúcu po tejto nedeli a Ježiša opustili. Reč sa však nesie stáročiami a kladie každého svojho poslucháča, a teda aj nás, pred vážne rozhodnutie. Poďme sa jej preto venovať aj my.
Ako sme si zaiste všimli, hlavným slovom v jeho nedeľnej reči je slovo jesť, celkovo sa v tomto krátkom texte nachádza sedemkrát. Ježiš nástojí na jedení, teda na nevyhnutnosti požívania: jeho tela a jeho krvi. „Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život,“ hovorí.
Nedá mi pri tomto jeho slove nespomenúť si na boje, ktoré sa pri stoloch odohrávajú v mnohých rodinách s malými deťmi: „Jesť!? Zase!? Prečo musíme stále len jesť!?“ - pýtajú sa drobci. Mnohé mamy sú nervózne z takýchto otázok. Predsa nie je nič logickejšieho, ako toto: „Musíš predsa jesť, aby si mohol žiť. A nielen to, aj aby si mohol rásť a ďalej sa vyvíjať.“ Deťom to ale moc nepovie.
Takéto deti sa nachádzajú aj v našich chrámoch. V nedeľu sa mnohí zhromaždíme v kostoloch okolo eucharistického stola. No väčšina z prítomných, aj napriek tomu, že sedia pri stole, k stolu nepristúpia. Sú ako ten malý Janko, ktorý sa háda s mamou pri stole: „Zasa jesť!? A načo!?“
Ozaj, načo? My dospelí s dôvodom, prečo musíme jesť fyzický pokrm, už problém nemáme, ale máme ho stále s pokrmom duchovným, čiže s eucharistiou. Ježiš síce hovorí, že dôvodom jedenia jeho tela a pitia jeho krvi je to, aby sme mali život, ale to možno mnohým z nás pripadá príliš abstraktné. „Mať život! Aký život?! Predsa žijem, a to pomerne dobre!“, povedia si mnohí.
Skúsme si preto pozvať na pomoc veľkého teológa, sv. Tomáša Akvinského, ktorý nám tento Ježišov dôvod rozkladá na drobné. Svätý Tomáš uvádza štyri dôvody, prečo treba „jesť“ eucharistiu. Pri každom z nich vychádza z porovnania s našim jedením telesným. Slovo život, ktoré používa Ježiš sv. Tomáš zamieňa za slovo viera. Pre Tomáša viera a život je jedno a to isté.
V prvom rade jeme preto, aby naše telo malo obživu. Ak by sme nejedli, zomreli by sme. Na udržanie telesného života treba preto pravidelný prísun potravy, bez ohľadu na to, či sa nám to páči alebo nie.
To isté platí aj pre eucharistiu. Ak nebudeme požívať eucharistiu, naša viera začne odumierať, až celkom zomrie. Čudujeme sa často, aké sú naše životy pusté a naše vzťahy prázdne? Ako sa nevieme v našich každodenných skúškach pozerať poza horizont a hľadať odpovede na naše ťažké otázky tam, kde oni naozaj sú, t.j. u Boha? Dôvodom môže byť mŕtva viera, ktorá zomrela, lebo nemala pravidelný pokrm.
Ďalším dôvodom na prijímanie eucharistie je, aby sme vo viere rástli. V bežnom živote nám nestačí nezomrieť, t.j. udržovať v sebe minimum života, a tak prežívať. My potrebujeme aj rásť, prospievať, podávať výkon. Nestačí živoriť, treba žiť! To isté platí o viere. Aj vo viere potrebujeme rásť, stále deň čo deň. Nikto nemôže povedať, že jeho viera je už zrelá. Viera každého, aj toho najveriacejšieho človeka má stále rezervy.
Ako by sme mohli svoju vieru otestovať? Ako by sme mohli zistiť, či naša viera je ako tak zrelá? Keď sa jedná o telesný rast, tam problém nemáme. U detí a mládeže na to používame meter a váhu. U dospelých úroveň zdravia. Ako ale posúdiť rasť viery? Najlepším testom je rast v súcite, spolucítení s ľuďmi sveta. V súcite, ktorý by nám nemal dal spať, keď vidíme okolo seba ľudí, ako žijú v biede, ako sú odtláčaní na okraj alebo ako sa na nich pácha nespravodlivosť. A takýto súcit by nás podobne ako tomu bolo i u Ježiša, mal viesť k činom. Zrelá viera sa pozná podľa angažovanosti sa na sociálnej spravodlivosti, na životoch tých, ktorí sú obeťami zla. A túto schopnosť nadobúdajú tí, ktorí sa opravdivo spájajú s Ježišom v eucharistii.
Tretím dôvodom, prečo jesť eucharistiu, je podľa sv. Tomáša to, že eucharistia nás uzdravuje, ak sme nemocní. Tak ako v bežnom živote máme jedlá, ktoré sú špeciálne vhodné pre chorých – kto z nás by nepoznal účinok dobrej slepačej polievky!? – eucharistia robí to isté v oblasti našej viery. Uzdravuje a obnovuje rany a škody, ktoré nám spôsobil hriech. Keď sa modlíme, svoj hriech si uvedomujeme a tiež si pri modlitbe uvedomujeme, akí sme chorí. No až pravidelné prijímanie eucharistie spôsobuje, že v našich dušiach sa začne odohrávať akési tiché, pomalé, pokojné uzdravovanie.
A konečne po štvrté, Tomáš Akvinský hovorí, že bežné jedlo nám spôsobuje radosť a potešenie. Je iba málo ľudí a sú to obyčajne ľudia s poruchami chuti, ktorí nemajú pôžitok a radosť so stolovania. Chuť dobrého jedla ľudí priťahuje. Ale priťahuje ich aj spoločenstvo spolustolujúcich; veď niet nad dobrú partiu, ktorá sa stretne pri jednom stole a spolu trávi čas debatovaním o množstve zaujímavých vecí.
To isté platí i o nebeskom pokrme, o eucharistii. Prijímame ju s radosťou a v spoločenstve tých, ktorí majú účasť na tej istej hostine ako my, s našimi bratmi a sestrami. Sv. omša, pri ktorej eucharistiu prijímame, je duchovným spoločenstvom stola, kde sedíme ľudia toho istého zamerania s Ježišom uprostred. Ľudia, ktorí toto chápu a sú to schopní precítiť, odchádzajú od eucharistického stola vždy potešení a vždy užšie napojení jeden na druhého a spolu na Boha.
Milí priatelia, dovoľte mi skočiť slovami žalmistu: „Skúsme a presvedčme sa, aký dobrý je Pán!“