Dnešný komentár pripravil
ekonóm Marcel Mikolášik, člen Klubu kresťanských ekonómov (CEBSI)
Niet vari
spoločenskej otázky, ktorá by ma fascinovala viac. Ako je možné, že ľudia veriaci
aj neveriaci sa viac boja neistoty než neslobody? Ľudí Stvoriteľ obdaril rozumom a
slobodnou vôľou. Predsa však slobodou akoby pohŕdali a istoty akoby príliš vyzdvihovali. Slovensko
je krajinou, ktorá naplno zažila komunizmus. Československo spolu s východným Nemeckom
boli okrem Sovietov najtvrdšími režimami. Miera neslobody a prenasledovania dosiahla
obludné rozmery. V ekonomickej oblasti boli dlhodobé múdrosti postavené na hlavu.
O tom, koľko sa čoho vyrobí, rozhodovali centrálni plánovači. Podujali sa na nemožnú
úlohu. Hrali sa na Boha, ak si mysleli, že dokážu dostatočne presne odhadnúť, koľko
čoho treba, za akú cenu, po čom obyvatelia túžia a čo presne potrebujú. Režim
napokon padol a dnes cestujeme slobodne. Vieru praktizujeme slobodne. Môžeme podnikať,
vzdelávať sa navzájom. Do obchodov sa vrátili suroviny známe naposledy z kuchárskej
knihy od Terézie Vansovej. A predsa hlboko v srdciach mnohých ľudí vládne nepokoj. Neistá
práca, neisté príjmy. Neisté uplatnenie vo vyštudovanom odbore. Neistá výška dôchodku
v starobe. Neistá doba čakania na operáciu. Neisté je aj to, koľko budú zajtra v obchode
stáť základné potraviny. Neistoty je zdanlivo toľko, že mnohí ľudia povedia „za
komunizmu bolo lepšie.“ Požadujú od štátu záruky práce, príjmov, dôchodkov či včasnej
zdravotnej starostlivosti. Ako za minulého režimu, tak aj teraz. Vtedajšie utrpenie
a útlak sú však dávno zabudnuté. Akoby našim dedom a pradedom neukradli polia a lesy.
Akoby nezavliekli do Sovietskeho zväzu na roky rokúce stovky a tisíce ľudí s nepokrivených
charakterom. Akoby neväznili zasvätených i laikov. Akoby nezadusili v mladých ľuďoch
chuť podujať sa na objavovanie sveta, hoci pred zadusením chuti ešte spustili závory
na hraniciach. Skutočne, myseľ zastáva nad otázkou „ako je to možné“. Ako je možné,
že po tisícročiach zápasu medzi slobodou a útlakom si moderný človek dobrovoľne volí
takzvané istoty na úkor slobody. Radšej odovzdá verejnej moci polovicu svojich príjmov.
Radšej odhovorí brata či syna od zámeru podnikať. Radšej súhlasí s obmedzeniami voči
sebe a svojej rodine, aby sa zbavil neistoty ohľadom budúcnosti. Moderní ekonómovia
vedia veľmi fundovane popísať toto chovanie. Každý človek chce dosiahnuť blahobyt
cez aktivity či oddych, ktoré mu spoločne prinášajú úžitok. Peniaze za prácu, oddych
počas dovolenky. Ak má v úžitkovej funkcii u daného jedinca veľkú váhu istota, potom
neistota znižuje blahobyt či úžitok a dotyčný sa jej vyhýba. V mikroekonómii to môžeme
odhadovať a modelovať. Ostáva však nezodpovedaná kľúčová otázka: „Prečo je tomu tak?“ Britský
filozof Roger Scruton navštívil pred časom Bratislavu a na danú otázku elegantne odpovedal.
Ľudia sa vzdajú veľkej časti slobody za prísľub istôt od štátu, ak nemajú iné, lepšie
zdroje istoty. Lebo túžba po istotách je človeku vlastná. Ako skvelý zdroj istoty
môže slúžiť rodina. Ak sa deti môžu spoľahnúť na lásku a pozornosť rodičov. Ak rodičom
naopak venujú svoj čas, keď rodičia zostarnú a treba ich opatrovať. Istotou je láska
medzi súrodencami a medzi manželmi. Láska skutočná, bezvýhradná, na celý život. Podobne
osobný vzťah s Bohom a sýtenie sa jeho Telom v Eucharistii prinášajú tú pravú istotu.
Až do dnešných dní sa ozýva šomranie Izraelitov na púšti. Banovali za hrncami plnými
mäsa. Alebo zástup, ktorý prišiel za Ježišom s vidinou nasýtenia sa opakovaným zázračným
rozmnožením chlebov. Pre nich aj pre nás tým skutočným pokrmom a istotou je pravý
chlieb z neba. Pieseň „Ctím teba pobožne“ sa v spevníkoch na Slovensku objavuje najneskôr
od roku 1655. Obsahuje ozaj priliehavý verš: „O tebe rozjímam, Boh môj a Pán, stvorením
pohŕdam, keď teba mám.“ Takto nasýtení a zaistení sa odvážime naplno žiť slobodu.
Človek vedomý si zaistenia od Boha a svojich blízkych využije talenty s radosťou.
Získa slobodný vzťah k materiálnemu blahobytu. Odváži sa podnikať. Takýto slobodný
človek sa nebude musieť báť neistoty. Svoju istotu nájde, avšak inak než v náručí
opatrovateľského štátu takzvaného blahobytu.