Benedikt XVI. počas slávnosti Nanebovzatia: „To, kto je Boh, poznávame z tváre tých, ktorí sú jeho“

Dnešnej eucharistickej slávnosti Nanebovzatia Panny Márie predsedal pápež Benedikt XVI. v skorých ranných hodinách vo farskom kostole sv. Tomáša da Villanova v Castel Gandolfe. V homílii poukázal na pozadie vyhlásenia dogmy o Nanebovzatí, aj na aktuálny význam dnešnej slávnosti.

Drahí bratia a sestry,

1. novembra 1950 ctihodný Pius XII. vyhlásil ako dogmu, že Panna Mária «ukončiac beh svojho pozemského života bola vzatá do nebeskej slávy s dušou a telom». Táto pravda viery bola uznaná na základe tradície, potvrdená cirkevnými otcami a predovšetkým bola dôležitým aspektom kultu uctievania Kristovej Matky. Práve prvok kultu predstavuje takpovediac hybnú silu, ktorá podnietila formulovanie dogmy. Táto doma predstavuje akýsi akt chvály a oslavy Svätej Panny. Toto vyplýva aj zo samotného textu apoštolskej konštitúcie, v ktorej je potvrdené, že dogma je vyhlásená «ku cti Syna, k oslave Matky a pre radosť celej Cirkvi». Takto bolo dogmatickou formou vyjadrené to, čo už bolo slávené skrze kult a nábožnosť Božieho ľudu ako najvyššia a trvalá oslava Panny Márie. Akt vyhlásenia Nanebovzatia sa predstavuje ako liturgia viery.

V evanjeliu, ktoré sme dnes počuli, sama Mária prorocky ohlasuje niektoré slová, ktoré smerujú k tejto perspektíve. Hovorí: «Od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia» (porov. Lk 1, 48). Proroctvo pre celú históriu Cirkvi. Toto vyjadrenie v hymne Magnifikat, zaznamenané sv. Lukášom, poukazuje na to, že oslava Svätej Panny, Božej Matky, je úzko spojená s Kristom, jej Synom a týka sa celej Cirkvi všetkých čias a všetkých miest. Zaznamenanie týchto slov evanjelistom predpokladá, že úcta voči Márii bola v Cirkvi prítomná už v čase sv. Lukáša a on ju považoval za povinnosť a úlohu kresťanskej komunity pre všetky generácie. Máriine slová hovoria, že je akousi povinnosťou Cirkvi pamätať na túto veľkosť ženy skrze vieru. Táto slávnosť je teda pozvaním chváliť Boha a dívať sa na veľkosť tej ženy, pretože to, kto je Boh, poznávame z tváre tých, ktorí sú jeho.

Ale prečo bola Mária oslávená nanebovzatím? Sv. Lukáš, ako sme počuli, vidí koreň jej zvelebovania a oslavy vo vyjadrení Alžbety: «Blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán» (Lk 1,45). Magnifikat, tento chválospev na Boha, ktorý je živý a pôsobí v dejinách, je hymnom viery a lásky, ktorá vyviera zo srdca Panny. Ona žila s príkladnou vernosťou a zachovávala v najhlbšom vnútri svojho srdca slová Boha k svojmu ľudu, prísľuby dané Abrahámovi, Izákovi a Jakubovi a urobila ich súčasťou svojej modlitby: Toto Božie slovo sa v Magnifikat stalo slovom Márie, svetlom jej cesty, a tak ju urobilo schopnou prijať do svojho lona Slovo Boha, ktoré sa stalo človekom. Dnešná stránka evanjelia pripomína túto prítomnosť Boha v histórii a v behu udalostí. Osobitne tu je odkaz na šiestu kapitolu Druhej knihy Samuelovej (6, 1-15), kde Dávid prenáša Archu zmluvy.

Paralela evanjelistu je jasná: Mária v očakávaní narodenia Syna Ježiša je Archou, ktorá nesie v sebe prítomnosť Boha, prítomnosť, ktorá je prameňom potechy, úplnej radosti. Ján skutočne zaplesal v lone Alžbety, presne ako Dávid tancoval pred Archou. Mária je «návštevou» Boha, ktorý spôsobuje radosť. Zachariáš to vo svojom chválospeve hovorí jednoznačne: «Nech je zvelebený Pán Boh Izraela, lebo navštívil a vykúpil svoj ľud» (Lk 1,68). Zachariášov dom zakúsil návštevu Boha v neočakávanom narodení Jána Krstiteľa, ale predovšetkým v prítomnosti Márie, ktorá nosila vo svojom lone Božieho Syna.

Ale opýtajme sa teraz, čo dá pre našu cestu, pre náš život Nanebovzatie Márie? Prvá odpoveď je: v Nanebovzatí vidíme, že u Boha je priestor pre človeka, Boh sám je domom mnohých príbytkov, o ktorých hovorí Ježiš, Boh je domom človeka. A Mária sa zjednotením s Bohom nevzďaľuje od nás, neodchádza na nejakú neznámu galaxiu, ale idúc k Bohu sa približuje aj k nám, pretože Boh je nám všetkým blízko a Mária, zjednotená s Bohom, má účasť na Božej prítomnosti, je teda aj nám, každému jednému, celkom blízko.

Sv. Gregor Veľký napísal o sv. Benediktovi pekné slová, ktoré môžeme aplikovať aj na Máriu. Hovorí, že srdce sv. Benedikta sa stalo takým veľkým, že celé stvorenie by doň mohlo vojsť. Toto ešte viac platí pre Máriu. Mária, úplne zjednotená s Bohom, má tak veľké srdce, že všetky stvorenia môžu vstúpiť do tohto srdca a tento prísľub zjavovať vo všetkých častiach sveta. Mária je blízko, môže počúvať, môže pomáhať. Mária, zjednotená s Bohom je úplne blízko, má srdce široké ako srdce Boha.

Avšak je tu aj iný aspekt: Nielen v Bohu je priestor pre človeka, aj v človeku je priestor pre Boha. Aj toto pozorujeme v Márii, posvätnej arche, ktorá nosí prítomnosť Boha. V nás je priestor pre Boha a táto Božia prítomnosť, v nás taká dôležitá pre osvetľovanie sveta v jeho smútku, v jeho problémoch, táto prítomnosť, sa realizuje vo viere. Skrze vieru otvárame dvere nášho bytia, aby Boh vstúpil do nás, aby Boh mohol byť silou, ktorá oživuje naše putovanie. V nás je tento priestor. Otvorme sa ako Mária hovoriac: Nech sa stane Tvoja vôľa. Som služobnica Pánova. Otvoriac sa Bohu nestratíme nič, naopak, náš život sa stane bohatým a veľkým.

Je to tak; viera, nádej a láska patria k sebe. Veľa sa dnes hovorí o lepšom svete, ktorý s nádejou očakávame. Či a kedy tento lepší svet príde, nevieme. Isté však je, že svet, ktorý sa vzďaľuje od Boha, sa nemôže zmeniť v lepší, ale horší. Len prítomnosť Boha môže garantovať dobrý svet.

Boh nás čaká, pozoruje, nejdeme do prázdna, sme očakávaní. Idúc k druhému svetu nájdeme aj dobrotu Matky, stretneme tam našich drahých a Božiu dobrotu. Boh nás čaká, toto je naša veľká radosť a veľká nádej, ktorá sa rodí práve z dnešného sviatku. Mária je radosťou nášho života, je našou nádejou. Veľké srdce, prítomnosť Boha vo svete, Boží priestor v nás, nádej, to že sme očakávaní, toto je symfónia dnešného sviatku, indikácia, ktorú nám dáva meditácia nad touto slávnosťou. Mária je zorničkou a leskom oslávenej Cirkvi, je útechou a nádejou Božieho ľudu na jeho pozemskej púti, hovorí dnešná prefácia. Zverme sa jej materskému príhovoru, aby nám od Pána vyprosila posilnenie našej viery vo večný život; aby nám pomáhala dobre prežívať čas, ktorý nám Boh daruje. S kresťanskou nádejou, že nebo nie je o nostalgii, ale je živou a činorodou túžbou po Bohu už tu na tomto svete, túžbou po Bohu, ktorú on dáva neúnavným pútnikom, podnecuje v nás odvahu a silu viery, ktorá je súčasne odvahou a silou lásky. Amen. –jk-