Mons. Francesco Capovilla: „Dobrý pápež“ v načúvaní inšpirácie

Najhlbšie a najintenzívnejšie spomienky na „svojho pápeža“ Jána XXIII. nosí sekretár Angela Roncalliho, arcibiskup Loris Francesco Capovilla (1915) vo svojej pamäti i na svojich pleciach. Spomína si na každý detail a hovorí o biografii pápeža koncilu, o Pacem in terris, o testamente, knihe Il giornale dell’anima. Myseľ strážcu verejného i súkromného života „dobrého pápeža” – ako ho nazýva – je teda ešte stále, napriek veku 97 rokov, jasná.
„Stal som sa jeho sekretárom takpovediac náhodou“, spomína s úsmevom Mons. Capovilla. „Keď bol vymenovaný za patriarchu Benátok, hľadal sekretára a rozhodnutie ohľadom mojej osoby sa zrodilo z jedného náhodného rozhovoru s vikárom diecézy. Reakcia vikára bola flegamatická: «Eminencia, dobrý kňaz, poslušný, ale neteší sa pevnému zdraviu a bude žiť krátko». Kardinál Roncalli to komentoval svojim spôsobom: «No, keď nemá zdravie, bude so mnou a zomrie so mnou». A zatiaľ som ešte tu, prekonal som roky života pápeža Jána.“

Spolu s kardinálom Domenicom Tardinim bol Capovilla jednou z prvých osôb, ktoré poznali zámer Roncalliho zvolať ekumenický koncil takmer 100 rokov po prvom; tajomstvo prijaté – vtedy mladým benátskym kňazom – s chvením a preľaknutím.
„Keď mi pápež o tom hovoril prvýkrát, bol pápežom len päť dní. Hmlisto naznačil: «Na mojom stole sa navŕšilo množstvo problémov, otázok a starostí. Chcelo by to niečo výnimočné a nové, nielen Svätý rok. V Kódexe kánonického práva je jedna kapitola nazvaná Ekumenický koncil.» Neskôr mi o tom hovoril znovu a ja som stále mlčal. Potom prišiel ten večer 21. decembra 1958, opäť mi o tom hovoril a povedal: «Naznačil ti tvoj nadriadený túto možnosť domnievajúc sa, že by to mohla byť inšpirácia od Pána? Ty si nepovedal ani jedno slovo…» Položil mi ruku na rameno a povedal: «Faktom je, že ty uvažuješ trochu ľudsky ako podnikateľ, ktorý robí nejaký projekt a hovorí s architektom, poradcami, aby sa dohodol s bankami. Pre nás je však veľkým darom Božím to, že prijmeme dobré vnuknutie a hovoríme o ňom. Bez nároku, že dôjdem k jeho sláveniu, stačí mi oznámiť ho».”

Presvedčenie ohľadom koncilu podľa svedectva Capovillu krok za krokom dozrievalo v srdci a mysli „dobrého pápeža”:
„Spomínam si, ako sa utiahol do izby v Castel Gandolfe, kde zomrel jeho predchodca Pius XII., aby sa modlil a dostal správnu inšpiráciu ohľadom tohto dôležitého rozhodnutia. Pamätám si tiež, ako Tardiniho slová uistenia o myšlienke koncilu, že Boh má rád veľké a pekné veci, pomohli prekonať prvotnú váhavosť pápeža Jána ohľadom návrhu zvolať v Ríme ekumenické zhromaždenie takéhoto rozsahu.“

Boli nejaké zmeny v plánoch koncilu od jeho ohlásenia po otvorenie?
„V podstate, zdá sa mi, že môžem povedať nie. Je pravdou, že 25. januára 1959 pápež Ján stanovil ako tri kľúčové slová viera, láska, svätosť. Bol však zaujatý najmä dvoma slovami: vernosť a obnova. Chápal viac ako ostatní, že ak by bola Cirkev len verná, bola by múzeom spomienok, pamäti, memoárov, ale aj prachu, a preto bola nevyhnutá obnova.“

Aké momenty prinieslo so sebou ohlásenie 25. januára 1959?
„Spomínam si na to, akoby to bolo včera; pápež mlčiac a v uzobraní sa odobral smerom k sv. Pavlovi za hradbami. Niektorí kardináli vedeli, že po skončení omše by mal predsedať konzistóriu v kapitulárnej aule Benediktínskeho opátstva a tam ohlásiť tieto slová, ktoré sa stali nezabudnuteľnými: «Ctihodní bratia, oznamujem najprv vám, isto chvejúc sa trochu pohnutím, ale súčasne s poníženou rozhodnosťou, zámer a návrh sláviť Diecéznu synodu pre mesto a Ekumenický koncil pre univerzálnu Cirkev.»“

Hovorí sa, že bol to práve pápež Roncalli, ktorý stanovil do prípravnej teologickej komisie koncilu mená ako Henri de Lubac a di Yves Marie Congar. Gesto, ktoré bolo francúzskymi médiami vnímané ako istá rehabilitácia…
„Na jednej strane to isto bola akási rehabilitácia po mnohých rokoch cenzúry a exilu od univerzitnej katedry týchto dvoch veľkých predstaviteľov teologickej obnovy. Ale nielen toto. Roncalli bol človekom, ktorý počúval svojich spolupracovníkov a potom, bol osem rokov vo Francúzsku ako apoštolský nuncius. Rozhodnutie, že chce tieto dve veľké a symbolické mená, vzhľadom na nie priaznivú mienku o nich dvoch zo strany Svätého ofícia, záviselo aj od dobrej rady vtedajšieho arcibiskupa Paríža Maurica Feltina a arcibiskupa Bruselu Lea Josepha Suenensa. Bola to teda istá rehabilitácia, ale aj veľmi uvážené rozhodnutie.“

Ako prežíval Ján XXIII. otvorenie koncilu 11. októbra 1962?
„Prežíval tú udalosť s veľkou dôverou v Boha. V sústredení a s bázňou. «Sme na úsvite», povedal na otvorení koncilu. Sme v začiatkoch evanjelizácie, máme ešte tisícročia pred sebou. Chápal, že jeho skutky predstavujú malú časť v porovnaní s Božími plánmi.“

V ten večer predniesol neočakávane „príhovor o mesiaci“. Je pravda, že ste ho vy
pomkli, aby sa ukázal v okne?
„Nie, pápež Ján nepotreboval, aby ho niekto pomkol, počúval svoju intuíciu a inšpiráciu. Program toho dňa bol veľmi bohatý. Mal sa ukončiť fakľovým sprievodom Katolíckej akcie na Námestí sv. Petra a on sa mal objaviť v okne, aby zástup požehnal. Šiel k oknu, povedal, aby som mu dal štólu a začala sa tá konverzácia so zástupom v kolonáde, vyzvaným, aby sa pozeral s ním na mesiac...“ Podišiel k oknu. Hneď nato mi povedal: „Podaj mi štólu!“ A začal celú tú konverzáciu so zástupom v kolonáde s vyzvaním, aby sa spoločne zadívali na mesiac...

Jún 1963, koncil uprostred, jeho prevzatie Pavlom VI. Čo vám prichádza na myseľ v súvislosti s týmito dňami?
„Určite smrteľný zápas pápeža Jána, ale aj jeho vyrovnanosť s tým, že sa má odovzdať sestre smrti. Napriek tomu bol presvedčený, že koncil bude pokračovať ďalej. Na smrteľnej posteli vyjadril: «Mojim nástupcom by mal byť Montini». Pavol VI. bol zvolený za pápeža 21. júna 1963. Čo na mňa najviac zapôsobilo bolo, keď mi povedal, že prijíma pontifikát, aby mohlo pokračovať dielo začaté pápežom Jánom.“ –jk-