Rozhovor týždňa s Mons. Müllerom, prefektom Kongregácie pre náuku viery

Kongregácia pre náuku viery má od 2. júla nového prefekta. Svätý Otec vymenoval do tohto úradu Mons. Gerharda Ludwiga Müllera, biskupa Regensburgu. Na tomto poste nahradí kardinála Williama Josepha Levadu, ktorý vedenie kongregácie zanecháva po 7 rokoch pre dosiahnutie vekovej hranice. Ako sa Mons. Müller cíti v novom poslaní vo Vatikáne? Na túto a ďalšie otázky odpovedal v interview pre Vatikánsky Rozhlas. Prinášame vám ho v dnešnom Rozhovore týždňa.

„Cítim sa ako malý žiačik v prvej triede. Je tu pre mňa veľa nového. Pracovnú náplň môjho úradu síce už poznám, keďže som bol päť rokov členom pravidelných mesačných stretnutí Kongregácie pre náuku viery, kde sme spracovávali určité témy. Ale napriek tomu je to pre mňa veľká zmena – z miestneho biskupa som zrazu biskupom rímskej kúrie.“

Na čo chcete dať osobitný dôraz? Čo by ste radi vniesli do svojho úradu ako svoj osobný vklad?

„Naša kongregácia a rímska kúria je tu na to, aby pomáhala Svätému Otcovi v učiteľskom a pastierskom úrade. Najdôležitejšou pre Cirkev je viera, ktorá nám bola darovaná skrze Božie zjavenie v Ježišovi Kristovi pre spásu všetkých ľudí. Práve preto je našou úlohou hlásať Božiu dobrotu a jeho priateľský postoj k nám ľuďom. Dôležité je aj to, aby tí, čo veria nejakým zaužívaným klišé a stereotypom, prekonali tieto predsudky v pohľade na rímsku kúriu. Všetci sme tu bratia a sestry, ktorí sa usilujú pracovať a slúžiť univerzálnej Cirkvi, aby sme priniesli nejaké tie dobrá pre celú Cirkev. Zvlášť potrebné je to v našej dobe. Na jednej strane žijeme vo svete, v ktorom je človek vnímaný zo zorného uhla sekularizmu (svetskosti). Tomuto pohľadu musíme dodať väčšiu pozitívnu hodnotu. Človek je tu, aby poznal Boha a miloval Boha. Z tejto Božej lásky potom môže vzísť niečo pozitívne pre spoločnosť a pre nás samých – keď človek rozpozná, že je Božím obrazom, pochopí svoju dôstojnosť. Ide o to, že človek je tu síce pre svoju rodinu či pre okruh svojich kolegov v práci, no zároveň sa pohybujeme v širších kontextoch. Mám na mysli oblasti ako hospodárstvo, politiku a kultúru. Toto sú veľké oblasti života človeka. Tu je dôležité, aby sme za ústredný bod položili to pozitívne, podnetné ako aj konštruktívne z kresťanstva. Toto dokážeme – a to je ten druhý bod –, až keď prijmeme v plnom rozsahu skutočnosť, že túžba človeka smeruje k Bohu a k pravde. Boh nemôže byť okrajovou témou. Keď premýšľame o Bohu, o Ježišovi Kristovi, potom môžeme tiež odbúrať niektoré napätie, čo panujú v Cirkvi. To platí aj pre nedorozumenia. Nemalo by sa stávať, že jednota Božej Cirkvi je narušená ideológiou, či už pravicovou alebo ľavicovou, a skupinami sektárskeho typu, ktoré medzi sebou podivne spolupracujú a škodia tým Cirkvi. Žiaľ v niektorých médiách práve takéto skupiny nachádzajú väčšiu odozvu než milióny iných veriacich, ktorí kráčajú cestou nasledovania Ježiša Krista a prinášajú mnoho dobra pre budovanie Cirkvi.“

Ako sa môže v Cirkvi upevniť to, čo nazývate: „to pozitívne“? Čo chcete pre to urobiť vy sám?

„Kongregácia pre náuku viery nie je nástupkyňou inkvizície, ako sa to niekedy s podtónom konzervativizmu a spiatočníctva podáva v spravodajstve, ktoré si nechce dať tú námahu, aby sa vyrovnalo s minulosťou. Inkvizícia mala v roku 1542 úlohu zažehnať herézy a omyly svojej doby. Po Druhom vatikánskom koncile bola zriadená Kongregácia pre náuku viery s úlohou podporovať katolícku vieru. Viera je prostriedkom k spáse. Slúži k spáse človeka a celého ľudstva. Toto chceme priniesť ako pozitívum. Svätý Otec vyhlásil Rok viery, ktorý sa začne spolu s výročím koncilu a synodou v októbri. Kongregácia pre náuku vieru dáva podnet k tomu, aby sa poznanie viery prehlbovalo v dnešnom svete. Mnohí katolíci žiaľ nevedia, čo naša viera vlastne zahŕňa, a preto sa možno dokonca nechávajú strhávať aj proti Cirkvi, keďže veria len nejakým omylom. Nemali by sme veriť klamlivým predstavám či falošným svedectvám ľudí. Naopak, naša viera by sa mala upriamiť na to, čo Boh pre nás vykonal. Na tomto môžeme stavať a dôverovať tým, ktorí sú našimi bratmi a sestrami. Byť biskupom nie je nič iné ako vykonávať Kristov učiteľský úrad podľa jeho príkazu.“


Podobne ako pápež pochádzate z Nemecka. Má to nejaký osobitný význam pre váš úrad?

„Byť Nemcom nie je nič zlé. Je to veľká európska kultúra, ale nie je jediná. Nie sme ani nemeckou národnou cirkvou; ako sa niektorí teraz vyjadrujú, že sme si vybojovali nejaké posty. To nie je futbalová hra, kde sa človek môže tešiť, keď jeho vlastný manšaft vyhráva. My sme skôr veľkou Božou rodinou. To bolo naznačené už tým, čo sa udialo v Cirkvi na jej počiatku na Turíce: ľudia rozličných jazykov a kultúr sa zišli pospolu. Osobne sa teším tomu, že je tu tak veľa jazykov a kultúr. Veľmi dobre cítime to bratské puto medzi nami. Nemusím sa tajiť tým, že nemčina je mojim rodným jazykom rovnako ako Svätého Otca. Bez významu nie je ani príslušná kultúra, predovšetkým kultúra univerzitná a teologická, ktorú si so sebou prinášame. Potom celá tá skutočnosť, že Nemecko je konfesionálne podelené... Kvôli tomu nemeckí teológovia prichádzajú do styku s evanjelickým kresťanstvom a musia sa zameriavať na ekumenizmus. Ekumenizmus však neznamená, že sa máme zrieknuť vlastnej viery, ale naopak, že našu vlastnú katolícku vieru učiníme natoľko zrozumiteľnou, že ju bude môcť pochopiť aj druhá strana prijateľným spôsobom. Môžeme stáť za našou vierou tak intelektuálne ako aj duchovne a pritom neurážať nikoho. Dúfame, že proces ekumenizmu bude pokračovať a raz nám Boh zošle tú milosť, aby sme všetci kresťania boli zjednotení v jednej viditeľnej Cirkvi, kde budeme spoločne chváliť Boha, vyznávať spoločnú vieru a spoločne prijímať Boží život vo sviatostiach.“

Doteraz ste viedli regengsburgskú diecézu. Čo by zaželali veriacim svojej – už bývalej – diecézy?

„Bývalej – len v úvodzovkách – pretože stále som emeritným biskupom Regengsburgu a je to moja rodná diecéza. Tu som sa stretol s mnohými ľuďmi počas pastoračnej a kazateľskej činnosti. S mnohými sa poznám veľmi dobre osobne. Stal som sa súčasťou mnohých životných osudov, aj ťažkých. V týchto súvislostiach sa človek stále cíti byť v úlohe pastiera a želám všetkým a každému jednotlivo zážitok Božej lásky v osobnom živote. To prajem napokon celej Cirkvi. Predovšetkým, aby sme prekonali napätia, ktoré sa tu stále znovu objavujú, a aby sme sa zišli v jednote ako Božia rodina, v ktorej človek nachádza oporu, ako vtedy, keď má za sebou dobré rodinné zázemie. To platí tak pre osobitnú rodinu ako aj pre väčšiu rodinu obce, farností, diecézy či celej svetovej Cirkvi. To potom robí život prijemným. Pretože všetci sme Božími deťmi.“

Máte ešte nejaké osobitné prianie, ktoré by ste radi vyjadrili?

„Rád by som tiež verejne poďakoval Svätému Otcovi, pápežovi Benediktovi XVI. za veľkú dôveru, ktorú do mňa vložil. Je to účasť na jeho poslaní a úlohe starať sa o Cirkev po celom svete. Uvedomujem si, že ako ľudia máme obmedzené sily. Preto by som rád poprosil Svätého Otca, ale aj kresťanov v Ríme a na celom svete o modlitbu, aby sme mohli vykonávať naše poslanie v dobrom a bratskom duchu na ceste Cirkvi 21. storočia. Aby sme v prvom rade spolupracovali na veľkej úlohe novej evanjelizácie – aj nášho európskeho kontinentu – a aby sme nikdy nestrácali zo zreteľa celosvetovú Cirkev.“

Preklad Jaroslav Mudroň