Ani sme sa dobre neobhliadli,
a máme desatinu cyrilometodského roka za sebou. Priniesli uplynulé týždne aspoň desať
percent z toho, čo od slávenia tohto jubilea čakáme? Tí, čo nespokojnosť so sebou
prejavujú kritizovaním všetkého a všetkých, si na každom kroku odpľujú svojim chronickým
„zas nič sa nerobí“, „Cirkev tu nič nerobí“... Naozaj? Podľa všetkého prechádzame
obdobím, keď je skúšaná naša nádej a trpezlivosť, v období keď potichu rastie les
a zdanlivo sa naozaj už dlho nič zvláštne nedeje - akurát že nám občas z médií s rachotom
vypadne nejaký ten strom. Stačí si však vytlačiť z denného servisu KBS zoznam aktivít
za jeden mesiac a človek žasne, koľko rozmanitých podujatí na Slovensku prebehlo.
Je však pravdou, že v takomto období hrozí riziko uspokojiť sa so zabehanými chodníkmi,
zopakovať každý rok takú istú púť, taký istý tábor, konferenciu... riziko, že pre
stromy, ktoré sadíme a o ktoré sa usilovne staráme, neuvidíme les a veľké výzvy, ktoré
sa vynárajú na jeho horizonte.
V súvise s cyrilometodskou misiou a jej odkazom
pre súčasnosť sa vynára jedna veľká a zásadná otázka: aké je v aktuálnom búrlivom
dianí v Európe a v celej západnej civilizácii poslanie malého a zdanlivo bezvýznamného
Slovenska. Po mnohých diskusiách a úvahách som navrhol dať mu názov „mesianizmus horiacej
sviečky“. O čo ide?
Opierame ho o prorocký odkaz Jána Pavla II., ktorý pri
týchto slovách svojim charakteristickým gestom zdvihol ukazovák a a dôrazne povedal:
„dobre si to uvedomte“! Čo si máme dobre uvedomiť? Že „Slovensko má osobitnú úlohu
pri budovaní Európy tretieho tisícročia“, že je „povolané ponúknuť veľmi významný
príspevok do skutočného pokroku tohto kontinentu“. Pápež upresnil aj čím: „svojimi
tradíciami, svojou kultúrou, svojimi mučeníkmi a vyznávačmi, živými silami svojich
nových generácií, darom viery v Krista a svojou úctou k Panne Márii.“ Solovjov, ktorého
často a rád citoval kardinál Špidlík, hovorí, že nielen každý človek, ale aj každý
národ má od Boha určité poslanie pre svet a dodáva: „Vieme, čo dali svetovej Cirkvi
Židia, rovnako je nám známy prínos Grékov, Rimanov, latinských a germánskych národov.
Čo však dali svetovej Cirkvi Slovania, sa zatiaľ neprejavilo, ich hodina má ešte len
prísť“. Podľa kardinála Špidlíka je tým osobitným prínosom kultúra srdca, ktorú spracoval
aj vo svojom celoživotnom diele. Vychádza v ňom ovšem najmä z duchovnej skúsenosti
kresťanského Východu. Práve ruskí myslitelia však konštatujú, že Slovania boli doteraz
buď príliš exkluzívne západní alebo východní, ale že svoje skutočné vlohy, dané od
Boha doteraz nerozvinuli. Na to je potrebné, aby si sami Slovania uvedomili bohatstvo
svojej minulosti. Aby objavili, ako západným myslením formovaná súčasná civilizácia
po tejto kultúre srdca bytostne prahne. No Slovanská skúsenosť, aj to je ešte príliš
široký pojem. Slovensko malo v slovanskom svete svoje osobitné dejiny a vývoj. Sú
to najmä stáročia utrpenia, znášaného s vierou, oddanosťou a v spojení s Kristom a
jeho matkou, ktorý bol pre väčšinu ľudí jedinou útechou. Odpustky sú v cirkevnej praxi
teologicky zdôvodnené takzvaným duchovným pokladom zásluh svätých. V tomto zmysle
má Slovensko napriek všetkej hmotnej i duchovnej biede celkom isto nahromadený obrovský
duchovný poklad. Málo sa pri hodnotení ťažkých období zápasov o jeho fyzické alebo
duchovné prežitie počíta s týmto pokladom milosti. Bez nej však nemožno slovenské
dejiny ani objektívne interpretovať, zabúdalo by sa na najpodstatnejší dejinotvorný
činiteľ.
Nadväzujúc na Solovjovovu myšlienku o historickej hodine jednotlivých
národov vidíme, že skutočne sa v istých obdobiach akoby v niektorých národoch nakumuloval
duchovný a tvorivý potenciál a historické okolnosti vytvorili šancu, aby sa prejavil.
Pre veľké národy to však vždy prinášalo aj veľké pokušenie moci. Vieme čo priniesla
conquista Španielov a Portugalcov, do akých plachiet nasmeroval silné duchovné pnutie
v Nemecku Hitler, ako sa veľkodušný ruský mesianizmus stal nositeľom svetovej marxistickej
revolúcie. Robiť zo Slovenska pupok sveta vyznieva vždy trápne a stále sa nájde ktosi
čo sa o to pokúša. No zároveň by sme boli slepí, ak by sme nevideli určité smerníky
jeho osobitného poslania. Vyjadruje ho práve myšlienka „mesianizmu horiacej sviece“.
Poznáme chaos a beznádej, keď náhle vypadne večer prúd. Ako sa zrazu všetkým rozžiaria
oči, keď sa podarí nájsť obyčajnú sviečku a zápalky. V temnote má svetlo malej sviečky
oveľa väčšiu cenu, než žiara reflektorov.
Už nikto aspoň trochu súdny nepochybuje,
že sa západná civilizácia prepadá do všestrannej temnoty. Nastáva historická chvíľa
malej horiacej sviečky. Slovensko je svojimi dejinami formované a určené aby tu prispelo
touto službou. Je to mesianizmus skromnosti - nie sme viac než malá sviečka. Ale je
to mesianizmus, teda vedomie, že jej svetlo druhí nenahraditeľne potrebujú, že v krehkých
rukách držíme veľké osudy, ktoré v istých okolnostiach visia na svetle malej sviece.
Aby
tieto úvahy nevyzneli ako prílišný poetizmus alebo lacná útecha, vážne argumenty v
prospech tejto témy prináša aj súčasný Petrov nástupca. Vo svojich hlbokých úvahách
o budúcnosti Európy a celej západnej civilizácie sa prikláňa k názoru, že pred dramatickým
zánikom ju môžu zachrániť len takzvané kvalifikované menšiny a že úlohu kvalifikovanej
menšiny je najpripravenejšia zohrať práve Katolícka cirkev. Duchovnému zmyslu slovenských
dejín prichádza historická hodina. O čo všetko tu ide, na to nezaškodí prečítať si
encykliku Slavorum apostoli, úvahy kardinála Tomka, Korca i Špidlíka, ako aj úvahy
Benedikta XVI. o súčasnom ideovom zápase. Možno pre každého z nás z toho konkrétne
nevyplynie nič iné, než sa usilovať o tú trochu, o ktorú sa každý na svojom mieste
a v rámci svojich možností aj tak snažíme. Ale vedomie, že tým aj my držíme plameň
malej sviečky, od ktorého závisia budúce osudy, nám do toho dá pocit oveľa väčšieho
zmyslu i zodpovednosti – voči minulosti i budúcnosti. S poznámkou, že ak tu má mať
Slovensko osobitné poslanie, neznamená to že výlučné. Boh si takých sviec chystá isto
viac. Dôležité je, aby sme my dokázali posvietiť tam, kde sa to čaká od nás.