Spiritualita súčasného človeka: Duchovný zápas v spiritualite kresťanského Východu

Rubriku Spiritualita súčasného človeka pripravil P. Peter Dufka SJ

Obdobie prázdnin a dovoleniek zvyčajne využívame na aktívny telesný i duševný odpočinok. Ale aj duch človeka potrebuje oddych. Nielen telesný či duševný, ale aj odpočinok ducha človeka si vyžaduje isté okolnosti. Tie chránia to najvzácnejšie, čo človek má - jeho srdce.
Podľa niektorých majstrov kresťanskej spirituality je duchovný odpočinok možný len ako výsledok duchovného zápasu, ktorého cieľom je duchovný pokoj.
Duchovný zápas môže mať vonkajšiu i vnútornú podobu. Na človeka zvonka útočia rušivé podnety, v jeho vnútri sa zasa ozývajú negatívne obrazy a zážitky. Cieľom týchto útokov je uviesť do pohybu ľudské vášne, ktoré človeka oberú o pokoj, t.j. o vnímavosť na Boží hlas prihovárajúci sa človeku.
Úlohou duchovného zápasu je teda zvíťaziť nad útokmi prichádzajúcimi zvonka i zvnútra človeka. Charakterizuje ho niekoľko rozmerov:
Prvým z rozmerov duchovného boja je podľa duchovných autorov kresťanského Východu askéza. Je to niečo, čo sa zo životného štýlu dnešných ľudí takmer úplne vytráca. Duchovní otcovia ju však chápali ako neodlučiteľnú súčasť duchovného boja. Nemá charakter len samoúčelného cvičenia, ale vždy sa zameriava na konkrétny cieľ. Jedným z nich je napríklad všeobecná zdržanlivosť, ktorú na začiatku pôstneho obdobia pripomínal Teodosios Kyjevský. Zdôrazňoval potrebu chrániť sa nečistých myšlienok ako diabolských pokušení. Ako prostriedky v tomto boji uvádza znak kríža a Ježišovu modlitbu. Okrem toho odporúča i striedmosť v jedení, boj proti prirodzenej lenivosti (doslova hovorí o vyhnaní diabolského lenivca z nášho vnútra), povzbudzuje k neustálej bdelosti a dokonca je proti príliš dlhému spánku. Osobitne odporúča recitovanie žalmov, ktoré podľa viacerých autorov majú silu exorcizmu. Toto všetko sú asketické praktiky, ktoré síce môžu pôsobiť zastaralo a archaicky, ale pre náš duchovný život sú nesmierne aktuálne i dnes.
Druhým z rozmerov duchovného boja je zachytávanie a rozlišovanie myšlienok, ktoré sa nám ponúkajú a majú vplyv na našu dušu. Niektoré z nich majú charakter návrhu alebo rôznych súvislostí. Boj v oblasti myšlienok bol vždy považovaný za jeden z najnáročnejších. Nil Sorský odporúča niektoré z nich odťať ihneď, a proti niektorým odporúča systematicky bojovať. Bol presvedčený o jednote mysle a srdca. Zdôrazňoval starú zásadu, že život človeka je neustálym bojom, pričom bojiskom je jeho vlastné srdce. Uvedomoval si i rôzne typológie človeka, ktoré môžu byť nápomocné pri určovaní stratégie duchovného zápasu.
Ako nevyhnutné v tomto zápase uvádza, podobne, ako iní autori, modlitbu, vzývanie mena Ježiš, recitovanie žalmov, ale i myšlienku na smrť, na posledný súd, pokánie, ľútosť, odstup od prílišných svetských starostí a v neposlednom rade i fyzickú prácu.
Osobitnú pozornosť venuje Nil Sorský boju proti zmyselným myšlienkam. Tu okrem už spomínaných prostriedkov odporúča modlitbu, ktorej autorom je on sám, a pri ktorej má pokúšaný pozdvihnúť ruku k nebu a s pohľadom nasmerovaným k nebesiam hlasne volať: „Mocný Pane, bojuj a zvíťaz ty pre nás.“ V tejto krátkej modlitbe je obsiahnutá zdravá pokora človeka, duša prosiaceho a vedomie toho, že na duchovné boje človek sám nestačí. Serafín Sarovský ako účinný prostriedok duchovného zápasu označuje i sústredenie a koncentráciu. Hovorí, že „len vtedy, keď myseľ i srdce budú zjednotené v modlitbe a myšlienky skoncentrované, srdce sa zohreje duchovným teplom, z ktorého zažiari svetlo Krista, naplniac pokojom a radosťou celý svet“.
Serafín Sarovský povzbudzoval i k vnútornej samote, na nadobudnutie ktorej je potrebné eliminovať vonkajšie hlasy. Výslovne hovorí: „Samotou nadobudni pokoj srdca a zachrániš seba samého a tisíce okolo teba sa zachránia.“ Zdôrazňuje, že „ak sa človek usiluje o pokorné srdce a pokojnú myseľ, stáva sa príbytkom Ducha Svätého“. Pokoj srdca je podľa neho kritériom na rozlišovanie duchov. Hovorí tiež o dobrom a zlom duchu a ich rozdielnom vplyve na človeka. Zatiaľ čo dobrý duch vedie človeka k vernosti, čistote, čestnosti a vyrovnanosti, zlý duch vovádza človeka do popudlivosti, nepokoja a zloby. Podľa Serafina Sarovského je pre dnešného človeka nesmierne ťažké udržať si pokojného ducha, a preto možno dnes, na rozdiel od dávnych čias, hovoriť o väčšej naliehavosti a námahe v tejto oblasti.
Tretím z rozmerov duchovného zápasu je dobré duchovné vedenie. Ako prostriedok duchovného boja ho vidí medzi inými Pajsij Veličkovskij, známy obnovovateľ duchovného otcovstva, ktoré sa na kresťanskom východe nazýva starectvo. Píše: „Každý by mal mať nejakého „odborníka“ v duchovnej oblasti, ktorému by otvoril svoje vnútro a jeho rady by bral tak vážne, akoby mu to hovoril samotný Pán. “ Avšak zdôrazňuje aj to, čo by malo charakterizovať duchovného vodcu, vychádzajúc pri tom z tradície gréckych cirkevných otcov. Tí definujú službu autentického duchovného otca niektorými charakteristikami, ktoré boli neskôr rozvíjané nasledovne:
1. Duchovní otcovia, ktorí vedú ostatných, sa majú cítiť ako otcovia v pravom zmysle slova. Nie sú len učiteľmi nejakej náuky. Duchovné otcovstvo sa odvodzuje od otcovstva Boha. Ich úlohou je preto bdieť nad duchovným rastom ľudí, ktorí sú im zverení.
2. Od duchovného otca sa očakáva nielen neustále poznávanie Boha, ale i schopnosť rozumieť duši človeka a citlivo sa jej vedieť dotýkať. Majú porozumieť srdcu ľudí, ktorí sú im zverení. Niektorí duchovní otcovia mali dar kardiognózie – t.j. schopnosti čítať v ľudskom srdci.
3. Duchovný otec nemusí byť nevyhnutne kňazom. Spočiatku sa nerozlišovalo dostatočne medzi vyjavovaním myšlienok (exagoreiasis) a vyznaním hriechov v rámci sviatosti zmierenia. Až neskôr, v čase Simeona Nového Teológa, na začiatku 11. storočia, sa začalo jasnejšie rozlišovať medzi vyznaním hriechov v rámci sviatosti zmierenia a medzi vyjavením myšlienok v rámci duchovného vedenia. Podstatný rozdiel medzi oboma vyjavovaniami vnútra spočíva v tom, že duchovné vedenie sa týka budúcnosti, a tak dotyčný hovorí o svojich plánoch a myšlienkach. Sviatosť zmierenia sa však týka minulosti, a teda človek vyznáva svoje hriechy pred Bohom a jeho kňazom.
4. Duchovný otec musí mať dar rozlišovania (diakrisis). Spočiatku sa predpokladalo, že táto dispozícia je výlučne Božím darom. Avšak postupne stále viac duchovných autorov na Východe nadobudlo presvedčenie, že tento dar dostanú všetci, ktorí majú čisté srdce a venujú sa čítaniu otcov.
5. Duchovní otcovia by mali mať dar slova, teda schopnosť vedieť s ním správne narábať. Malo by ich charakterizovať umenie hovoriť v správnom čase a na správnom mieste, a hlavne to, že slovo nielen hovoria, ale aj žijú, t.j. sami by mali mať vlastnosti, ktoré vyžadujú od druhých.
6. Kvôli účinnému duchovnému boju bolo potrebné vedomie istého záväzku. Aj ten, kto sa nechal duchovne viesť, mal isté povinnosti. Očakávala sa od neho poslušnosť a vernosť. Ak tieto dve skutočnosti chýbali, duchovné vedenie nemohlo dosiahnuť svoj cieľ.

Milí priatelia, v našom duchovnom živote nedosiahneme veľký pokrok, ak jeho súčasťou nebude duchovný zápas. Je to akoby strážna služba pri bráne nášho srdca. Má podobu askézy, rozlišovania myšlienok, ktoré sa nám ponúkajú, a dobrého duchovného vedenia. Čerpajme z bohatstva skúseností duchovných otcov v tejto oblasti. Aj dnes sú rovnako aktuálne ako pred stáročiami.