Zamyslenie P. Milana
Bubáka SVD k 18. nedeli v Cezročnom období
Po každom veľkom momente života
nasleduje moment reakcie – a práve v tejto reakcii sa nachádza nebezpečenstvo. Zdá
sa, ako keby zákonom života bolo to, že po tom, čo sme sa osvedčili v boji s prekážkami
a ťažkosťami života, kedy sme sa v uplatňovaní svojej vnútornej sily dostali na špičku
svojich schopností a dokázali sme pri tom priam nemožné, začneme akoby strmhlav padať
dolu a to rovno na nos. Taliansky autor Promo Levi o tom píše vo svojich vlastných
zážitkoch z koncentračného tábora v Osvienčime takto: „Pre väčšinu väzňov hodina ich
oslobodenia z koncentráku nebola ani radostnou ani ľahko prežívanou. Množstvo samovrážd
bolo spáchaných práve krátko po oslobodení. Naopak, samovraždy počas väznenia boli
vzácnou zriedkavosťou. V mojom vlastnom prípade chvíľa prepustenia z koncentráku bola
pre mňa kritickým momentom, v ktorom ma zaplavila vlna ťažkého premýšľania a depresie.“ A
ďalší bývalý väzeň z Osvienčima, Elie Wiesel hovorí: „Počas väznenia som žil z očakávania...
zázraku alebo smrti. Do skutočnej krízy som upadla až neskôr, keď celá ta nočná mora
pominula. Bolo to čosi bolestné a plné vnútornej úzkosti, kedy som zotázňoval všetky
moje presvedčenia.“ Teoreticky by sme očakávali, že po prepustení týchto väzňov z
koncentráku sa dostaví chvíľa šťastia. Lenže prax bola žiaľ často iná: mnohí z tých,
ktorí boli prepustení na slobodu, zomreli krátko po svojom prepustení, iní sa dostali
do ťažkej depresie, alebo spáchali samovraždu. Zomreli krátko po tom, čo sa „navrátili
k životu“. Ako je toto možné? Takto: pokiaľ boli v tom neznesiteľnom utrpení, to
čo ich udržovalo bol sen, že budú prepustení. A tento im dodával silu k prežitiu.
Lenže keď prišla sloboda tá nemusela byť pre nich naplnením toho, čo očakávali. Niektorí
z nich sa nemali napríklad kam vrátiť. Oscar Wilde hovorí: „Surovosť väzenia zažína
až vo chvíli, keď ste prepustení von.“ Židia, ktorých príbeh z knihy Exodus si budeme
čítať v prvom čítaní nasledujúcej, 18. cezročnej nedele, mali podobnú skúsenosť. Boli
prepustení z otroctva v Egypte a toto prepustenie prežívali v radosti. V nádeji sa
vybrali na cestu, aby sa konečne naplnil ich sen po slobode, po krajšej budúcnosti.
Lenže krátko po svojom prepustení na slobodu túžili ísť naspäť do Egypta. Boli ochotní
znova sa stať otrokmi. Čo sa vlastne stalo? V istom zmysle skutočné problémy začali
až po ich prepustení na slobodu. Ukázalo sa, že sloboda nebola presne taká, ako si
ju predstavovali. Ocitli sa na púšti, bez jedla a vody. Zistili, že sloboda spočíva
v púti, ktorá bola dlhá a neistá. Jediné, čo v tejto chvíli pred sebou videli jasne
boli ťažkosti, skúšky a nebezpečenstvá. A tie pre nich neboli ničím inšpirujúcim.
Skôr naopak. Problémom je to, že Izraeliti Mojžišovej doby neboli na slobodu pripravení.
Biblia presne zaznamenáva všetky ich hádky, spory a problémy. V Egypte túžili po slobode.
Táto ich túžba bola veľká. No k úvahe o tom, čo všetko táto sloboda môže zahŕňať,
sa zrejme nedostali. Preto k tomu, aby ako národ mohli prekročiť Jordán a konečne
vstúpiť do zasľúbenej zeme bolo treba novú generáciu. Ktosi raz povedal: „Na to, aby
sa Izraeliti dostali von z Egypta stačil jeden deň, no na to, aby sa Egypt dostal
von z mysle Izraelitov bolo treba štyridsať rokov.“ Sloboda kladie človeka pred nové
výzvy a nároky. Znamená, že človek musí prevziať zodpovednosť za svoj vlastný život.
Toto nie je ľahké, zvlášť pre tých, ktorí boli zvyknutí na to, že iní robili rozhodnutia
za nich. Oni sa mohli aspoň sťažovať. Bolo totiž na koho. Sloboda si vyžaduje sebadisciplínu.
Je ľahšie byť držaný nakrátko druhými, ako držať nakrátko sám seba. Je ďaleko ľahšie
urobiť z človeka otroka ako z otroka človeka. Izraeliti sa obzerali dozadu a hovorili
si: „V Egypte nám bolo lepšie; keď už ničoho iného, tak aspoň jedla sme tam mali viac“.
A tak začali na Mojžiša šomrať. Pýtame sa: prečo si nezobrali so sebou na cestu aj
niektoré z vlastností, ktoré im pomohli zvládnuť v Egypte ich otroctvo? Veď pri snahe
znášať trpezlivo svoje utrpenie si museli budovať oceľový charakter s množstvo silných
kvalít. Kde sa tieto ich kvality podeli? Prečo ich nepoužili v tejto chvíli skúšok
a utrpenia na svojej ceste k slobode? Odpoveďou bude asi to, že do práce na svojej
slobode nevložili toľko námahy ako do práce na zvládnutí svojho otroctva.
Môže
nám ich byť ľúto. Nemohli predsa predvídať, že ich sen o slobode, akonáhle budú prepustení,
im prinesie toľko nových nárokov, výziev a nebezpečenstiev. Nemohli predsa vedieť,
že cesta k slobode je taká náročná a že za slobodu sa toľko platí. No aj napriek tomu:
ich postoje sú smutné. Myšlienka, že boli ochotní vzdať sa svojej slobody za vidinu
plných hrncov, hoci v otroctve, bola smutná. Istá bájka hovorí, že sa stretli dvaja
psi. Jeden bol vychudnutý, kosť a koža. Druhý tučný, dobre vyzerajúci. Chudý sa sťažuje
na svoj osud: „Málo jedla. Strádanie a hlad.“ Tučný sa mu chváli: „Ja mám všetko.
Jedla koľko si len zažiadam. A k tomu teplý príbytok. Nájdi si aj ty pána, ako mám
ja.“ „A čo to máš na krku? Pýta sa vychudnutý pes. „Obojok,“ hovorí tučný pes. „Môj
pán ma zaň priväzuje na reťaz.“ „No maj sa mi svete, to budem radšej vychudnutý ale
slobodný, ako tučný a priviazaný na reťazi.“ Izraeliti zatúžili po plných hrncoch,
no aj po reťazi, ktorá bola ich nutnou súčasťou. No aj napriek tomu Boh sa nad nimi
zmiloval. Síce nedovolil, aby sa vrátili naspäť do otroctva, no dal im jedlo: dal
im mannu, ktorá ich mala udržovať pri živote počas ich púte po púšti. Táto príhoda
je aj o nás. My všetci sme novým ľudom, ktorý kráča vo viere smerom k zasľúbenej zemi,
k zemi slobody. Túto myšlienka má v našom živote veľa podôb. Na poli individuálnej,
ľudskej: cesta k dospelosti je odpútavaním sa od teplého hniezdočka svojho domova
a stavanie sa na vlastné nohy. Je to strata životných istôt a zabezpečení. No je to
strata kvôli tomu, aby sme získali. Na úrovni našej viery: keď sme sa dali pokrstiť
prijali sme povolanie opustiť a neustále opúšťať otroctvo – otroctvo hriechu v jeho
mnohých podobách. Na úrovni rozhodnutia zanechať nejaký svoj osobný hriech či
formu otroctva: povedzme alkoholizmus, drogovú či inú závislosť, nejakú ponižujúcu
formu slabosti, sme možno po čase unavení a strácame spred očí perspektívu či zmysel
toho všetkého. Na tejto ceste za slobodou každý z nás zakusuje to isté, čo židia:
púšť, skúšky, a ťažkosti. Časom zakusujeme dokonca chvíle, kedy sa zdá, že nás opustil
dokonca aj sám Boh. A máme hlad a túžbu po plných hrncoch tohto sveta. Namiesto života
v slobode máme pokušenie vrátiť sa naspäť do otroctva. Lenže tak, ako Boh pomáhal
židom, aby prežili, pomáha aj nám. Aj nám posiela posilu. Jednou z nich je svoje Slovo.
Ďalšou jeho chlieb z neba Eucharistia. Prosme, aby sme vytrvali vo svojej púti za
slobodou a v nadšení pre ňu.