Olympijské hry očami pápežov 20. storočia

„Citius, altius, fortius“ (Rýchlejšie, vyššie, silnejšie), také je heslo olympijských hier. Od Atén v roku 1896 po súčasný Londýn svet s napätím sleduje výkony športovcov, ich víťazstvá, ale aj prehry. Od piatka 27. júla pútajú pozornosť XXX. letné olympijské hry v Londýne, ktoré sa začali veľkolepým večerným ceremoniálom. V 29 športových disciplínach bojuje o medaily viac ako 17-tisíc atlétov z 205 krajín.

Novodobé olympijské hry nadväzujú na tradíciu starogréckych hier, ktoré sa konali v Olympii na Peloponézskom ostrove. S myšlienkou obnoviť túto tradíciu a dať jej väčší rozmer prišiel barón Pierre de Coubertin v roku 1894 v Paríži. V tom istom roku bol založený aj Medzinárodný olympijský výbor (MOV), ktorý sídli vo švajčiarskom Lausanne. Prvé moderné letné olympijské hry sa uskutočnili v roku 1896 v gréckych Aténach. Zúčastnilo sa na nich 13 krajín. Odvtedy sa konajú každé štyri roky vždy inej krajine. Kvôli dvom svetovým vojnám sa však neuskutočnili v rokoch 1916, 1940 a 1944.

Svoju pozornosť na olympijské hry zameriava aj Cirkev. Svätý Pavol v Liste Korinťanom píše: „Neviete, že tí, čo bežia na štadióne, bežia síce všetci, ale iba jeden dosiahne víťaznú cenu? Bežte tak, aby ste sa jej zmocnili.“ Ako prvý tak vytvoril puto medzi športom a Cirkvou. V 20. storočí, keď sa šport, a to predovšetkým vďaka olympijským hrám, začína stávať celosvetovou záľubou, venujú tomuto fenoménu pozornosť aj pápeži. Myšlienku olympijských hier ako prvý podporil pápež Pius X., keď v roku 1908 prijal na audiencii baróna Coubertina. Napriek tomu, že práve Pius X. bol považovaný za menej moderného pápeža, jeho postoj k športu bol veľmi pozitívny. Cirkev nezabúda upozorňovať na etický rozmer podujatia, ako to urobil Ján XXIII. počas audiencie so športovcami z 83 národov, ktorých prijal v auguste 1960 počas XVII. letných olympijských hier v Ríme. Vtedy sa im prihovoril v latinčine:

„Počas evolúcie olympijských súperení dávajte všetkým dobrý príklad zdravého súťaženia, bez závisti a sporov, v boji, ktorý ukáže vytrvalosť a
nezaujatú veselosť, skromné víťazstvo, i keď ho nadobudne len jedna strana... Preukážte sa ako skutoční športovci a uvidíte nespočetné množstvo divákov a pravdu starého príslovia, ktoré pripomína: v zdravom tele, zdravý duch.“

Otcovské napomenutie, podobné tomu, ktoré športovcom adresoval tzv. Papa Buono, teda „dobrý pápež“ ako Jána XXIII. nazývali Taliani, vyslovil aj Pavol VI. v júli 1976, v druhý deň Olympijských hier v Montreale. Potvrdil, že aj dvetisíc rokov existujúci najvyšší učiteľský úrad považuje šport za „zdroj pôsobivej paralely medzi zápasom tela a zápasom duše“:

„Sféru prirodzených cností preniká sféra fyzických výkonov a dáva jej vyššiu ľudskú hodnotu, tú morálnu, ktorá vedie k dosiahnutiu sociálnej, medzinárodnej a robí z olympiád takmer oslavu priateľstva medzi národmi, sviatok pokoja.“

Práve počas olympijských hier sa podľa Pavla VI. ukazuje „fyzická dokonalosť, obratnosť, elegancia, akrobatické schopnosti, telesná a duševná vytrvalosť“ ich účastníkov. Preto toto podujatie nazýva aj „oslavou mladosti“:

„Predstavuje obranu telesného zdravia, jednotu disciplíny, elegancie a schopností ľudských končatín v pohybe. Je oživením gréckeho klasického kultu pôvabu a sily ľudského tela. (...) Je veľmi peknou a veľmi dôležitou svetovou športovou manifestáciou... “

Mladý Ján Pavol II., ďalší muž Cirkvi, ktorý vedel veľmi dobre, čo šport znamená, sa rovnako nevzďaľuje od poukazovania na kresťanský obraz tohto fenoménu. Jeho vízia je však bližšia našej dobe. Vyvýšil športové cnosti, ale hovoril aj o tom, čo môže poškodiť, keďže každá minca má dve strany. V roku 1982 sa prihovoril predstaviteľom Medzinárodného olympijského výboru, ktorým pripomenul význam športu:

„Ako prejav ľudskej činnosti, musí byť skutočnou školou a skúsenosťou neustálej čestnosti, úprimnosti, fair-play, obetovania, odvahy, vytrvalosti, solidarity, nesebeckosti, rešpektu! Ak pri športových pretekoch vyhráva násilie, nespravodlivosť, podvod, túžba po zisku, ekonomické a politické tlaky, diskriminácia, potom sa šport zaraďuje do radu nástrojov moci a peňazí.“

Za „skúsenosť bratstva medzi národmi“ považuje olympijské hry Benedikt XVI. Práve v duchu olympijského prímeria by podľa neho mohla táto medzinárodná športová udalosť priniesť ovocie: podporiť pokoj a zmierenie vo svete. V nedeľu 22. júla, keď sa po modlitbe Anjel Pána v Castel Gandolfe prihovoril veriacim, na ich margo povedal:

„Olympijské hry sú najväčšou športovou udalosťou vo svete, na ktorej sa zúčastňujú športovci z mnohých národov, a ako také majú tiež silnú symbolickú hodnotu. Z tohto dôvodu na ne Katolícka cirkev hľadí s osobitnou sympatiou a pozornosťou. Modlime sa, aby hry v Londýne boli – podľa Božej vôle – skutočnou skúsenosťou bratstva medzi národmi Zeme.“

Cirkev spája s olympijskými hrami aj evanjelizačnú činnosť. Počas hier v Londýne pripravila niekoľko zaujímavých iniciatív, akými sú napr. celodenne otvorené kostoly, vyloženie Najsvätejšej sviatosti oltárnej, prijatie príbuzných chudobnejších atlétov u anglických rodín, atď. James Parker, zodpovedný za evanjelizačnú činnosť Katolíckej cirkvi počas hier a katolícky predstaviteľ ekumenickej iniciatívy More than gold – Viac než zlato uvádza: „Existuje silná väzba medzi telom a Eucharistiou, naozaj si myslím, že prijímanie Pána nás môže vyliečiť vo všetkých smeroch.“ Počas trvania olympijských hier v Londýne sú tak športovcom k dispozícií viacerí kňazi, ktorí im počas prípravy na športové súťaženia venujú duchovnú starostlivosť. Aby boli silnejší nielen fyzicky, ale mohli rásť aj duchovne. – mf –