Kardinál Vanhoye: Udalosť, ktorá «otvorila» Bibliu
Určite nebol nejakým
protagonistom koncilu, ani ako odborník, ani ako exegéta v porovnaní s koncilovými
otcami, ale z privilegovaného miesta, akým je Pápežský biblický inštitút v Ríme, zhromažďoval
svedectvá, názory prejavujúce nespokojnosť, diskusie, veľké novinky na poli teologickom,
liturgickom a exegetickom od priamejších protagonistov ako boli tí na zasadaniach.
Vo svojej pracovni v Ríme si kardinál jezuita Albert Vanhoye spomína, akoby to bolo
včera, na veľké stretnutia, ktorých bol svedkom medzi rokmi 1963 a 1965: počnúc budúcim
kardinálom Henrim de Lubacom, cez biblistov Stanislasa Lyonneta a Donatiena Mollata,
ďalej profesorov Biblika ako Roderick Mac Kenzie alebo Alberto Vaccari, v tých rokoch
menovaných za odborníkov na koncile, končiac jedným mladým spolubratom, turínskym
vedcom Svätého písma Carlom Maria Martinim. Vtedy mladý francúzsky rehoľník Vanhoye
prežíval tie roky akoby za kulisami javiska, ale bol to čas trávený najmä snahou o
chápanie historického významu udalosti:
«My ako biblisti sme sa obávali
len jednej veci: aby práca koncilu bola úspešná. Sám som sa v istom zmysle ocitol
v búrke koncilu, pretože som v roku 1963 musel na Katedre exegézy Nového zákona nahradiť
pátra Stanislas Lyonnet, odvolaného z vyučovania; voľba sa uskutočnila
vzájomnou dohodou medzi pápežom Roncallim a generálom Spoločnosti
Ježišovej Giovanom Battistom Janssensom. Boli to roky horúcej polemiky s Lateránom,
najmä s Mons. Antoniom Piolantim: Nás z Biblika, konkrétne pátra Lyonneta obvinili,
že nevyučuje v súlade s doktrínou čo sa týka Písma
a potom určite im prekážal monopol v oblasti biblických vied, ktorý mal v tých
rokoch náš inštitút.»
Náčrty prípravnej komisie, ako aj práce prvého zasadania
nepredstavovali koncil ako udalosť prelomového významu pre Cirkev... «Bolo to
nepochybne tak. Sväté ofícium pripravilo plány a všetko vyzeralo už hotové, pripravené.
Potom príhovor kardinála Achillea Lienarta objasnil úmysel a odvtedy sa atmosféra
naozaj zmenila: náčrty Svätého ofícia neboli schválené a tam sa začala
revolúcia, ktorá dala nový začiatok koncilu. Podľa môjho názoru ku skutočnému konfliktu
medzi novátormi a takpovediac konzervatívcami došlo v prvom zasadnutí na tému chariziem;
na jednej strane bola téza kardinála Giuseppeho Siriho, ktorý obhajoval vzácnosť výskytu
chariziem vnútri cirkvi; na druhej strane bol kardinál Leon Joseph Suenens, z
Bruselu, ktorý naopak argumentoval, že charizmy sú veľmi časté, napríklad skutky
lásky k chorých alebo výučba katechizmu. Veľkou obavou koncilových otcov bolo predovšetkým
to, že Cirkev musí bdieť nad korektnosťou vzužívania chariziem. Táto
diskusia, pamätám sa, veľmi ovplyvnila atmosféru a poukázala na veľkú hermeneutickú
rozdielnosť medzi dvoma tendenciami.»
V týchto rokoch bol v istom období
hosťom Biblika páter Henri de Lubac. Ako si na neho spomínate?
«Jeho si
prirodzene pamätám ako výnimočného muža veľkej viery. Spomínam si na mnohé obedy v
refektóriu Biblika, ako aj jeho návštevy u pátra Lyonneta, starého známeho
z čias Fourvičra. Bol veľmi zaujatý prácou koncilu, skúpy na anekdoty,
diskrétny a v niektorých prípadoch ustarostený kvôli konečnému výsledku.
Myslím, že mal strach z prezradenia toho, čo mysleli a chceli Ján XXIII. a Pavol VI.
Niekedy sa prejavovala pesimistická črta jeho charakteru».
A čo
pre Biblikum znamenala prítomnosť kardinála Agostina Beu? «Kardinála Beu som
mal ako profesora na Pápežskom biblickom inštitúte a môžem povedať, že my jezuiti
sme boli radi a poctení, že náš ex-rektor mal takú dôležitú rolu na koncile so zreteľom
na jeho pečať na dokumentoch ako Nostra Aetate a dekrét De Oecumenismo. Bea bol podľa
môjho názoru pripravený na túto svoju rolu posla kresťanskej jednoty a dialógu so
Židmi vďaka jeho osobnej histórii. Narodil sa blízko Blumbergu v Baden Württembersku,
je to územie Nemecka obývané protestantmi a Židmi. Bol naozaj mužom dialógu.»
V
tých rokoch ste poznali aj Carla Mariu Martiniho. «Obaja sme boli biblisti,
v istom zmysle v prvej línii. Roky koncilu sme prežívali s tým istým chvením
a očakávaniami, a tiež s nádejou, že udalosť prinesie Cirkvi nový vietor do plachiet.
Okrem toho som sa ocitol v roli jeho profesora, pretože mu chýbala habilitácia na
vyučovanie na Bibliku, a tak v istom zmysle ukončil svoje vzdelávanie ako biblického
vedca so mnou. Musím priznať, že som ho oslobodil od navštevovania prednášok,
pretože už vedel všetko. Žiadal som od neho len prácu na textovej kritike».
Aký
význam má podľa vás a podľa biblistov dogmatická konštitúcia Dei Verbum? «Uviedol
by som hneď jeden aspekt: Dei Verbum je správne považovaná za dokument o Božom slove,
hoci sa zaoberá hlavne Božím zjavením. Text zdôrazňuje najmä to, že Zjavenie
nie je predstavované len Svätým písmom, ale zahŕňa tiež odovzdávanie viery
Cirkvi v mystérium Krista. Biblickými učencami bola vysoko oceňovaná skutočnosť,
že koncil prijal, čo už encyklika Pia XII. Divino afflante spiritu – na zostavovaní
ktorej spolupracoval budúci kardinál Bea – potvrdila o žánroch. Toto potvrdenie
bolo prelomom vo svete biblistov, pretože ponúklo ďalší nástroj pre
oblasť pochopenia biblického textu. Prostredníctvom tejto metódy exegéta interpretuje
pasáž precízne, ale môže sa odvolávať na literárny žáner pre jasnejšie pochopenie
významu Božieho slova v danom aktuálnom kontexte.»
Teda dokument podstatného
významu... «Povedal by som, že áno. Táto encyklika veľmi jasne uvádza,
že exegéza nie je úplná, pokiaľ nekladie dôraz na celé Zjavenie, ak sa nečíta a neinterpretuje
v jednote s vierou Cirkvi. Táto špecifikácia dovoľuje zdôrazniť, že texty Biblie nie
sú neutrálne historické dokumenty, ale sú nositeľom Božieho zjavenia, a teda nestačí
ich študovať, ako keby boli starovekými dokumentmi. Bola to lekcia a aktuálne
upozornenie pre všetkých nás exegétov.Lekcia hlavne v návrhu ísť za výsledky
historicko-kritickej metódy a prehĺbiť náboženský význam textu, nielen v historických
kontextoch, ale aj vzhľadom na literárne štýly textu. Myslím, že toto je najväčší
odkaz Dei Verbum pre biblistov. Význam, ktorý silno zdôraznil Benedikt XVI.»
Eminencia,
ako ste vnímali záver koncilu? «Ako ukončenie veľmi plodnej udalosti. Koncil
sa nemohol vyjadriť ku všetkému, ale dal nám dokumenty, ktoré sú objasňujúce, hlboké
a povzbudzujúce. Moje očakávania? Aby tieto koncilové texty boli nielen študované,
ale aj žité. Ide o garantovanú orientáciu, ktorá vzišla z koncilu vedeného
Duchom Svätým. Po pol storočí možno vidieť limity, ale aj veľkosť podujatia tak blahodarného
pre život Cirkvi.» -jk-