Zamyslenie P. Milana Bubáka k 17. nedeli v Cezročnom období

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD k 17. nedeli v Cezročnom období s názvom Schopnosť deliť sa
Božie Slovo nasledujúcej, 17. nedele cez rok, mieri na jeden a ten istý terč: na schopnosť deliť sa. Táto schopnosť nie je samoúčelná: tzn. deliť sa pre delenie sa. To nie je cieľ. Cieľom je delenie sa pre to, aby sme mali všetci: aj tí, čo sa delia, aj tí, s ktorými sa delíme, ktorým dáme.
Pozrime sa ako túto myšlienku rozvíjajú dnešné dve čítania: prvé zo Štvrtej knihy kráľov a Evanjelium od sv. Jána.
Protagonistom prvého čítania zo Štvrtej knihy kráľov je prorok Elizeus. Jeho príbeh sa odohráva v
druhej polovici 9. storočia pred Kristom. Elizeus bol pokladaný za akéhosi podivína a preto bol nútený žiť na okraji spoločnosti, v ústraní. Mal tam aspoň pokoj a mohol sa nerušene venovať vyučovaniu a výchove svojich žiakov, bez toho, že by mu do toho vstupoval vplyv pohanských kultov a zvykov, ktoré sa v tej dobe šírili medzi ľuďmi. Bolo to v skutočnosti teda ústranie, ktoré si Elizeus zvolil nie pre svoje podivínstvo alebo neschopnosť, ale bola to dobrovoľná samota a chudoba pre Božie kráľovstvo; prorocká škola bola akýmsi starozákonným kláštorom.
Jedného dňa daroval neznámy dobrodinec tomuto kláštoru dvadsať jačmenných chlebov a trocha zrna; bolo to veľké dobrodenie vo vtedajšej dobe hladu. Elizeus bol však veľkorysý a dal príkaz, aby žiaci rozdali chleby medzi 100 vyhladovaných ľudí a odvolával sa pritom na Božiu vôľu. A tu sa stal zázrak: Množstvo ľudí sa tou trochou jedla nielen nasýtilo, ale zostalo aj pre kláštor.
Máme dojem, že pointou príbehu je (možná) reakcia Elizeových žiakov (a ostatných v jeho kláštore). Predstavme si, ako asi mohli reagovať, keď Elizeus sám rozhodne o tom, čo urobia s darom, ktorý dostali všetci: pravdu povediac rozhodol o tom, že oni ho nepoužijú, ale že ho podelia medzi ľudí, ktorí neboli členmi ich kláštora, no ktorí boli rovnako vyhladovaní, ako oni. Máme právo predpokladať, že toto Elezeových žiakov mohlo oprávnene rozladiť (reakcia sluhu to naznačuje), no na druhej strane aj vychovať. Nezabudnime, že Elizeus svojich žiakov učil a formoval.
Niečo podobné sa odohráva aj v evanjeliu. Ježiš učí pri jazere veľké množstvo ľudí. Bolo ich možno zo 10 tisíc. Evanjelista spomína 5000 mužov, no okrem mužov tam boli iste aj ženy a deti. Boli vyhladovaní duchovne po jeho slove a tak ich Ježiš sýti. Lenže v istom momente ľudia vyhladli aj fyzicky. A Ježiš sa začína zaujímať aj o tento ich telesný hlad. Ježiš mohol urobiť tak, že by im bol dal prestávku s tým, že nech sa najedia, bez ohľadu na to či majú čo. A on sám by sa bol aj so svojimi učeníkmi stiahol kdesi a zjedol by si povedzme nejakú pripravenú desiatu, alebo by si ju bol kúpil od chlapca, ktorý tam prišiel s piatimi chlebami a 2 rybami možno presne preto, aby ich predal vyhladovaným záujemcom. To, že chlapec ich chcel predať predovšetkým Ježišovi a jeho sprievodu je zrejmé z toho, že o chlapcovi vedel jeden z jeho učeníkov – Ondrej – za nim asi prišiel chlapec s ponukou.
Ježiš sa takto súkromnícky nezachoval. Jeho to, čo bude dav jesť zaujímalo. Nezaujímalo ho to len preto, lebo to bol jeho bežný spôsob ako sa správal k ľuďom, ale aj preto, lebo chcel učeníkov a všetkých ostatných povzbudiť k tomu, aby sa o seba zaujímali.
Ježiš tu evidentne apoštolov nielen povzbudzuje ale aj skúša (podobne ako Elizeus svojich žiakov s prvého čítania). Musíme nasýtiť ľudí. Ale ako? Myslím, že vo chvíli, keď aj jeho apoštoli prijali fakt, že sa nebudú môcť s tých pár chlebov a rýb súkromnícky najesť len oni, ale že sa budú musieť svojej porcie vzdať v prospech iných, sa odohral zázrak rozmnoženia. Vo chvíli, keď sa apoštoli stotožnili s tým, že sa zriekli svojho jedla, a že sa budú deliť oň s inými sa odohral zázrak.
Zázrak sa deje vždy tam, kde sa ľudia vnútorne stotožnia s tým, že sa idú deliť. Je to zázrak, z ktorého vyjdú obohatení všetci.
V tomto je tajomstvo sýtenia hladných, ba riešenia všetkých ostatných foriem hladu. Ježiš tejto lekcii chcel naučiť svojich dnešných poslucháčov. No oni namiesto toho, aby pochopili jeho myšlienku, chceli ho urobiť kráľom, aby v ňom mali naveky toho, kto by sa o nich nepretržite staral. A to Ježiš nechcel. Preto z ich spoločenstva nenápadne (a možno aj sklamane) zmizol.
Tí, čo jedia spolu chlieb sa po latinsky nazývajú: companiones. Cum = spolu, pane = chlieb. Sú to tí, ktorí jedia spolu chlieb. V našom jazyku slovo kompania poznáme viac menej v súvislosti s nejakou firmou. V cudzích rečiach je to slovo na označenia priateľov a priateľstva. Priatelia sú tí, ktorí sa delia o chlieb, alebo ktorí jedia spolu chlieb. Alebo naopak: spoločné jedenie chleba robí ľudí priateľmi. A presne to je to, čo od nás žiada dnešné Božie Slovo. Aby sme vedeli znova objaviť spoločenstvo stola či už ozajstného alebo symbolického, pri ktorom by sme sa navzájom delili nielen o chlieb ale aj o iné aspekty svojho života, a tak spôsobovali nielen to, že medzi nami nebude núdza, ale aj to, že budú medzi nami rásť vzťahy a vzájomná blízkosť.
Pane, urob nás ľuďmi vzájomného delenia sa, ako si nich urobil svojich apoštolov.