Vysielanie pre gréckokatolíkov: Udelenie pália - omoforu východnému metropolitovi

Rubriku venovanú gréckokatolíkom pripravil arcibiskup Cyril Vasiľ SJ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi

Pred necelým mesiacom, na sviatok sv. Petra a Pavla, vo vatikánskej Bazilike sv. Petra, Svätý Otec Benedikt XVI. udelil pálium 44 novým arcibiskupom – metropolitom, ktorí boli menovaní do úradu počas roka, ktorý uplynul od predchádzajúceho slávenia tohto sviatku Vrchných Apoštolov. Medzi nimi bol aj nový gréckokatolícky metropolita, zo Spojených štátov amerických, vladyka Viliam Skurla, ktorý predsedá metropolitnej cirkvi sui iuris so sídlom v Pittsburghu. Tento gréckokatolícky metropolita však pri udeľovaní pália prijal z rúk pápeža východný omofor – udialo sa tak prvýkrát v dejinách odovzdávania tejto insígnie. Táto historická skutočnosť je príležitosťou k vysvetleniu si histórie pália, najmä vo vzťahu k východným hierarchom.

Pálium bol vlastne dlhý úzky pás vlnenej látky, ktorý sa nosil ovinutý okolo pliec tak, že na ľavom pleci splýval vpredu i vzadu. Pôvodne bolo pálium ozdobou rímskych senátorov a konzulov, prípadne znak filozofov a v súvislosti s biskupom sa spomína prvýkrát až v roku 433 u Izidora z Pelusie, kde symbolicky reprezentuje obraz stratenej ovečky nesenej na pleciach pastiera. V byzantskej cirkvi sa z pôvodne rímskeho pália vyvinul o niečo širší omofor, ktorý si oblieka každý biskup ako liturgické rúcho. Pápeži od 6. storočia udeľovali pálium niektorým biskupom a metropolitom Galie, Itálie, Ilýrie a Grécka, teda na území rímskeho patriarchátu, na základe cisárskeho dovolenia, čiže skôr ako hodnosť či ozdobu svetského charakteru. Prvá konkrétna historická zmienka je z roku 513, kedy pápež Simachus udelil pálium svätému Cesariovi, biskupovi v Arles v dnešnom Francúzsku. Pápež mal pravdepodobne cisárom schválený zoznam biskupských sídel, pre ktoré mohol v jeho mene udeľovať pálium. Postupne sa symbolický význam pália zmenil a stále viac sa začalo spájať so sv. Petrom, akoby bolo jeho plášťom, s čím bola spojená aj predstava odovzdávania moci a jurisdikcie. To, že pálium sa začalo pokladať za istý druh relikvie, vidíme aj z toho, že noc pred odoslaním bývalo uložené nad hrobom apoštola Petra v Confessio svätopeterskej baziliky. Pás látky, z ktorého sa pálium vyrába, býva aj dnes vkladaný nad hrob sv. Petra. V tejto súvislosti je zaujímavá formulácia, ktorú použil pápež Ján VIII. pri odovzdávaní pália svojmu vikárovi pre Galiu Rostagnovi z Arles, podľa ktorej metropolita, pred udelením pália Apoštolským stolcom, nesmie udeľovať svätenia. Takto sa z pôvodne čestnej ozdoby stal symbol plnosti veľkňazskej moci - plenitudo pontificalis officii. Prvú zmienku o udelení pália pápežom pre nejakého východného hierarchu máme z roku 1185, keď ho Lucius III. poslal spolu s mitrou arménskemu katolikosovi Gregorovi, ako „complementum honoris – znak naplnenia dôstojnosti”. V už spomínanom zmysle, ako znak plnosti veľkňazskej moci plenitudo pontificalis officii, začal udeľovať pálium východným hierarchom až od roku 1215 pápež Inocent III., ktorý považoval arménskeho a maronitského patriarchu za akýchsi metropolitov v rámci latinského antiochijského patriarchátu.
Prvé explicitné potvrdenie voľby patriarchu spojené s udelením pália registrujeme 1. augusta 1515, keď Lev X. na žiadosť maronitského patriarchu Simona ibn Hassana potvrdil jeho voľbu a poslal mu pálium. Udeľovanie pália v konzistóriu kardinálov sa začalo v roku 1576, prvýkrát bolo takto udelené sýrskemu patriarchovi Petrovi IV. David-Šahovi. Od čias Benedikta XIV. sa už táto prax celkom stabilizovala a bola kodifikovaná aj na východných synodách, počnúc libanonskou synodou z roku 1735. Od čias pápeža Gregora XVI. platilo, že novozvolenému patriachovi je bez predchádzajúceho potvrdenia a udelenia pália zakázané zvolávať synodu, posviacať myro- krizmu, edicovať baziliky, vysviacať kňazov a biskupov. Predchádzajúci východný kódex v dokumente Cleri sanctitati zakazoval patriarchovi zvolávať synodu a vysviacať biskupov predtým, ako by bol potvrdený v konzistóriu a predtým, než by slávnostne prijal pálium. Táto norma bola v porovnaní s praxou predošlých storočí už o niečo miernejšia.
Pri príprave textu súčasného 76. kánonu sa v rámci komisie pripravujúcej súčasný východný Kódex prijalo závažné teologicko-kánonické rozhodnutie, že o páliu, ktoré je podľa motu proprio Inter eximia z roku 1978 jednoznačne odznakom metropolitného úradu, sa v súvislosti s patriarchami vôbec nebude hovoriť. Patriarcha teda teraz, okrem odpovede, ktorá je vyjadrením communio, už teda zo strany Rímskeho veľkňaza nepotrebuje nijaké iné potvrdenie či odsúhlasenie a neudeľuje sa mu už pálium. Myšlienka na nejaký vonkajší znak jednoty s rímskym Veľkňazom - signum communionis ecclesiasticae cum Romano Pontefice, našla v praxi nové vyjadrenie po tom, čo 13. októbra 1998 bol zvolený nový patriarcha sýrskej patriarchálnej cirkvi, Ignác Moussa I. Pri jeho prvej oficiálnej návšteve Ríma slúžil v Bazilike S. Maria Maggiore slávnostnú eucharistickú liturgiu spolu s osobitným pápežským delegátom zastupujúcim Rímskeho veľkňaza. Pri tejto spoločnej koncelebrácii si obidvaja hierarchovia vo chvíli sv. prijímania navzájom podali Eucharistiu. Spoločná koncelebrácia a eucharistické prijímanie jedného hierarchu od druhého mali byť viditeľným vonkajším vyjadrením zväzku jednoty - signum comunionis. Tento liturgický úkon s hlbokým mystickým charakterom zodpovedá aj najstaršej liturgickej tradícii a osobitnej duchovnej citlivosti východných cirkví. Tento úkon sa – popri už spomínanom písomnom vyjadrení ako odpovede na žiadosť o
comunio, stal v ďalších rokoch riadnou praxou a vonkajšou formou znaku cirkevnej jednoty medzi pápežom a patriarchom.
Udeľovanie pália, ktoré bolo teda zrušené novým Kódexom pre Patriarchov a Vrchných Arcibiskupov, sa zachovalo pre metropolitov, ktorí stoja na čele metropolitnej cirkvi sui iuris.
Pred štyrmi rokmi bolo takto pálium udelené nášmu metropolitovi vladykovi Jánovi Babjakovi – vtedy udelenie pália prebehlo ešte v jeho západnej forme. Tento obrad ale v sebe spájal istú ťažkosť – v skutočnosti bola totiž východnému metropolitovo odovzdávaná súčasť liturgického rúcha typická pre latinský obrad. Okrem toho pálium je historicky spojené s omoforom a preto jeho uloženie na omofor, ktorý biskup už má oblečený, bolo akoby zdvojením liturgického rúcha.
Tieto skutočnosti boli zohľadnené, keď sa vyskytla najbližšia príležitosť odovzdávania pália pre východného metropolitu a Svätý Otec sa rozhodol zaviesť novú prax, podľa ktorej sa byzantským metropolitom stojacim na čele metropolitných cirkví udelí ako znak ich metropolitnej moci pálium v jeho východnej forme, vo forme omofora.
Na námietku, že každý východný biskup už ale v skutočnosti nosí omofor, ktorý je riadnou súčasťou biskupského rúcha a bol mu udelený pri biskupskej vysviacke stačí uviesť, že v byzantsko-slovanskej tradícii je omofor eparchiálneho alebo pomocného biskupa označený na koncoch troma vodorovnými postupne sa skracujúcimi pruhmi, kým omofor metropolitu štyrmi, a omofor vrchného arcibiskupa alebo patriarchu piatimi vodorovnými pruhmi.
Pri obrade udeľovania pália tak východný metropolita dostáva takpovediac „nový“ omofor – metropolitný – ako znak jeho vyššieho úradu a symbol jeho jednoty s pápežom. Táto nová prax tak odstránila doterajší, nie celkom jasný, symbol takpovediac zdvojeného pália a miešania dvoch súčastí biskupského rúcha podľa dvoch rozdielnych liturgických tradícií.
Súčasne môžeme považovať zavedenie tejto novej praxe za ďalší znak úcty, ktorú Svätá Stolica prejavuje voči osobitostiam východných cirkví i ako konkrétne napĺňanie vyhlásení II. vatikánskeho koncilu o rovnakej dôstojnosti všetkých obradov, liturgických a disciplinárnych tradícií.