Kardinál Mejia: „Slúžil som koncilu“

Priekopník dialógu so Židmi v Argentíne, významný odborník na židovskú kultúru, spolužiak Jána Pavla II. na univerzite Angelicum, blízky priateľ Henriho de Lubaca a predovšetkým svedok Druhého vatikánskeho koncilu – to je argentínsky kardinál Jorge Maria Mejia.

Ako mladý kňaz sa v novembri 1963 zúčastňoval na ekumenickom zhromaždení: „Boli sme na začiatku druhého zasadania Druhého vatikánskeho koncilu a na moje veľké prekvapenie ma v mojom dome navštívil Carmelo Juan Giaquinta, ktorý mi priniesol list od arcibiskupstva v Buenos Aires. V
ňom sa uvádzalo, že ma Štátny sekretariát menoval za experta na koncile. V skutočnosti som bol trocha prekvapený, pretože až do tej doby som bol zaneprázdnený inými vecami, ako napríklad významným argentínskym katolíckym časopisom Criteria. Musím povedať, že takáto úloha na koncile si vyžadovala mnoho energie. Bol som jedným z mála latinsko-amerických expertov. Na tribúne určenej pre expertov, kde som sedel, som sa stretol s osobnosťami veľkého významu. Medzi nimi s Henrim de Lubacom, ktorého som kontaktoval kvôli mojej práci počas teologických štúdií na Angelicu, Jorgeho Artura Medinu Estéveza z Čile, neskoršieho kardinála a prefekta Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí a Egidia Viganòa, predurčeného stať sa generálnym predstaveným saleziánov. Okrem nich samozrejme mladého bavorského teológa: Jozefa Ratzingera.“ Silno ovplyvnené koncilovými poznatkami dona Mejia sú predovšetkým dokumenty o ekumenizme Unitatis redintegratio a o nekresťanských náboženstvách Nostra Aetate. „Boli to dôležité roky môjho kňazského života. To hlavné sa udialo počas stretnutia s argentínskymi a uruguajskými biskupmi, s ktorými som bol v kontakte ešte pred koncilom. Často sme sa stretávali a počas týchto stretnutí sa rodili žiadosti a návrhy následne predložené na koncile,“ tvrdí kardinál Mejia.


Eminencia, aký bol podľa vás prínos latinsko-amerického episkopátu na koncile?
„Prínos, ako si viete predstaviť, bol členený určitým spôsobom polyfonicky. To, čo môžem určite zdôrazniť, je veľká rola budúceho kardinála Eduarda Pironia pri tvorbe dokumentu o laickom apoštoláte Apostolicam actuositatem. Zohral kľúčovú úlohu v záverečnej príprave tohto textu. Vplyv argentínskeho biskupa spočíval v jeho hlbokom pochopení Katolíckej akcie a laikov v jeho krajine. Významný bol potom zápas v prospech obrany chudoby v Cirkvi zo strany celého argentínskeho biskupstva: do ktorej sa veľkým pričinením zapájal mladý biskup z Nueva de Julio, neskôr taliansko-argentínsky kardinál Antonio Quarracino. Jednou z hlavných tém vznesených pred koncilovými otcami bola obnova, ako to bolo v prvých storočiach, stáleho diakonátu pre laikov: bol to horlivý zápas s protichodnými názormi. V tomto okamihu sa vďaka svojej pastoračnej autorite presadil prímas Peru a limský arcibiskup, františkán Juan Landázuri Ricketts: jeho príspevok bol rozhodujúcim pre prijatie tohto dokumentu zo strany väčšiny koncilových otcov. Rovnako k tomu prispela aj kolegialita latinsko-amerických biskupov.“

Spomínate si na nejaké nezabudnuteľné spory vo vnútri koncilovej haly?
„Napriek úsiliu Pavla VI. dosiahnuť jednotu pri hlasovaní o záverečných dokumentoch, boli vždy prítomné nezhody čo sa týka termínov a menších definícií. Atmosféra sa vyhrotila napríklad vtedy, keď kolínsky kardinál Joseph Frings obvinil úrad Svätej stolice z nadmernej byrokracie a monopolizácie koncilových dokumentov. Tvrdo vystúpil proti Ottavianimu, ktorý, podnietený emóciami a nie s takou rečníckou zručnosťou, dokázal oponovať nemeckému kardinálovi.“

A čo strety a diskusie, ktoré niekedy vyvolávalo vypracovanie dôležitých dokumentov?
„Nie je žiadnym tajomstvom, že k ním dochádzalo predovšetkým pri delikátnych a zásadných diskusiách pri téme ekumenizmu alebo dokumente Nostra Aetate. Je zvláštne o tom hovoriť, ale dokument sa vytváral za ťažkých okolností dlhotrvajúcich zrážok medzi konzervatívnym Ernestom Ruffinim a o niečo otvorenejším Agostinom Beaom. Ale kde bol koncil skutočne rozdelený z hľadiska jeho účastníkov, bolo počas písania Dignitatis Humanae. Ten, ktorý sa veľmi staval za obranu náboženskej slobody, bol arcibiskup Chicaga Albert Gregory Meyer, ktorý, žiaľ, zomrel na konci koncilu. A ďalej nemôžem zabudnúť na nekonečnú trpezlivosť, ktorou disponoval brugský arcibiskup Emiel Jozef De Smedt, aby dosiahol taký kompromis, ktorý by prijali aj najufrflanejší konciloví otcovia: Španieli a Taliani. Okolnosti mi tiež dovolili nahliadnuť aj vlastnými očami do veľkého diplomatického majstrovstva koncilového sekretára, Taliana Periclea Feliciho.“

Text, ktorý bol predmetom dôkladného skúmania, bol v mnohých prípadoch kritický ku pastorálnej konštitúcii Gaudium et spes...
„Počas prípravy dokumentu boli niektorí biskupi, zvlášť argentínski, ako aj ja, znepokojení skutočnosťou, že neberie príliš do úvahy zlo a hriech vo svete a prítomnosť diabla. Niektoré naše pripomienky boli prijaté a sú zahrnuté v dokumente. Sme si vedomí, a to predovšetkým v pokoncilovom období, nadmerného optimizmu, ktorý tento text ponúkal veriacim, nekladúc dôraz na nebezpečenstvo zla a na to, ako „sú mnohé veci netransparentné“. Čo ma prekvapilo, boli kritiky zo strany protestantského sveta, s ktorým som bol často v kontakte: „Je tu príliš veľa otvorenosti, príliš optimizmu v tomto dokumente“; spomínam si na slová môjho priateľa metodistu: „V tomto texte chýba Karl Barth“ (nemecko-švajčiarsky teológ – pozn. red.). Aj dnes je táto téma predmetom dôkladných štúdií mnohých teológov.“

Kedy ste postrehli prítomnosť svojho bývalého spolužiaka z teológie z univerzity Angelicum, Karola Wojtylu? Na čo si v tejto súvislosti spomínate?
„Spomínam si, že už vtedy na koncile zohrával dôležitú úlohu ako mladý pomocný biskup v Krakove a pamätám si, ako boli privítané jeho príspevky vo výbore v Aricci, ktorý pripravoval návrhy k budúcemu dokumentu Gaudium et spes. Zobral som na vedomie to, čo hovoril. Pamätám si, že bol prvým biskupom, ktorý povedal, že „koncil sa musí zaujímať o mladých, nasledujúce generácie“. Na základe tejto intuície, podľa môjho názoru, rozpracoval v čase pontifikátu myšlienku Svetových dní mládeže. Stretol som ho počas plenárneho zasadnutia sekretariátu pre jednotu kresťanov krátko po jeho zvolení za pápeža a pozdravil ma týmito slovami: „Hľa, môj spolužiak z univerzity, ktorý ovláda tomistickú teológiu lepšie ako ja“. Očervenel som od rozpakov. Spomínam si, že ma naďalej volal krstným menom, teda Jorge, a aj vtedy, keď som sa stal kardinálom, stále mi pripomínajúc, že jeho zvolením za pápeža sa na našom starom priateľstve nič nezmenilo.“

Zo strany niektorých sa v súčasnosti ozýva túžba odložiť, či takmer odstrániť koncil. Aký je váš názor na to?
„Vrátil by som sa k príhovoru Benedikta XVI. v decembri 2005 a jeho hermeneutickej interpretácii Druhého vatikánskeho koncilu: Koncil je základným kameňom oficiálneho magistéria Cirkvi a má rovnakú hodnotu ak Prvý vatikánsky koncil, koncil v Efeze a ďalšie ekumenické stretnutia zvolané pápežmi. Bola to udalosť, ktorá je súčasťou tradície Cirkvi, aj dogmatickej, a každý jej text, vyhlásenie alebo konštitúcia pobáda každého z nás objaviť pravú tvár Cirkvi. Udalosť, ktorá si stále zachováva prorocký význam pre veriacich a dnešný svet.“

Preklad: Mária Fábryová