Príhovor brata Richarda Jombíka OH pre chorých

Príspevok s názvom Mučeníci hospitality autorsky pripravil Milosrdný brat Richard Jombík OH. Načítal Jozef Šimonovič.
Vážení poslucháči Vatikánskeho rozhlasu,
v letnom čase, keď počujeme slovo Španielsko, zobrazí sa nám predstava dovolenkových ciest alebo putovaní do rôznych pútnických miest Španielska. Nejde mi však o nasmerovanie na dobrú dovolenku, ale o spomienku na tých, ktorí v roku 1936 bojovali o svoj život.

Hospitálska rehoľa sv. Jána z Boha vznikla v Španielsku - v meste Granada - a skoro sa rozšírila do všetkých častí kráľovstva. Dnes je na všetkých kontinentoch sveta. Bratia, nasledovníci sv. Jána z Boha, plnili svoje úlohy najmä v pomoci chorým a chudobným. Nebolo to nič významné a predsa mnohí sa pokúšali celé dielo zničiť, aby sa nekonalo dobro. Ale treba pripomenúť, že iná skupina ľudí im pomáhala a vďaka tejto skupine vznikli nové nemocnice, zariadenia pre postihnutých ľudí. Rehoľa sa vyvíjala pokojne so svojím denným zápasením o existenciu. Bolo obdobie, keď v Španielsku neboli bratia a na ich miesto musel obnoviteľ rehole - dnes už svätý Benedikt Menni - povolať ženy, ktoré by sa starali o psychiatricky choré pacientky. Tak vznikla ženská vetva milosrdných bratov, Kongregácia sestier Božského srdca Ježišovho. Ich symbolom sa stalo srdce Ježiša, ktorému chýba časť a túto malú chýbajúcu čiastku dopĺňajú práve spomínané sestry, aby nechýbala láska vo svete. Tento skutok spôsobil obnovu rehoľných povolaní v Španielsku. Vzniklo niekoľko nových zariadení, v ktorých pracovali znovu rehoľní bratia.

Prišla však prvá svetová vojna a keď sa nemocnice trochu obnovili, vypukla občianska vojna v Španielsku medzi po moci túžiacimi ľavicovými stranami a zjednotenými pravicovými stranami, ktoré chceli obnoviť poriadok a pokoj na čele s generálom Francom. Tu sa začína príbeh mučeníkov za hospitalitu- z roku 1936. V meste Talavera mali bratia dom pre žiakov s internátom nazývaným aj juvenát. Je to dom, v ktorom sa bratia starali o žiakov, chlapcov vo veku 13 – 16 rokov. Slúžil na prípravu nových bratov pre rehoľné povolanie. Všetko bolo v poriadku až do dňa, keď prišli ľavicoví milicionári. Tí nariadili, že samozvaná vláda preberá svoju moc a od toho dňa nesmú používať rehoľný habit, môžu chodiť v civilnom odeve ako civilní občania. Tak sa aj stalo. Bratia sa snažili plniť svoje úlohy tak, ako sa to naučili, ako čerpali od zakladateľa, ale pre milicionárov to bolo málo. Provokovali ich ďalej a keď nenašli dôvod, vtrhli do priestorov kláštora, školy a juvenátu . Prehľadávali všetko, no nenašli nič, čo by mohlo pomôcť k potrestaniu. Rozhodli samozvaným súdom, že odvezú štyroch bratov aj s niektorými juvenistami a pomocníkmi - a to boli mentálne postihnutí z blízkeho zariadenia v Ciempozuelos - do blízkeho divadla, kde boli niekoľko hodín zatvorení. Asi v domnení, že nevydržia a začnú sa pod psychickým tlakom priznávať k tomu, čo neurobili. Bratia vydržali. Opäť prišlo kruté rozhodnutie odviesť ich do Toleda, na mariánske pútne miesto. Nie, nebola to púť. Keď sa priblížili pred Toledom k jednému krížu, prikázali im vystúpiť. Počas vystupovania z auta spustili strelný dážď a všetci do jedného zomreli v pokoji preto, že sa do posledných chvíľ svojho života snažili žiť hospitalitu sv. Jána z Boha. Milicionári nevedeli, že jeden z nich prežil, až neskôr sa dozvedeli, že je v niektorej nemocnici. Začali prehľadávaciu akciu. Od smrti prvých štyroch bratov po týždni vypuknutia občianskej vojny pribudli ďalší mŕtvi. Rovnaký postup: prehľadávanie domov, vyvezenie do voľnej prírody a samoodsúdením kruté zavraždenie pokojných a modliacich sa bratov.

Po tomto príbehu ešte spomeniem osobný príbeh pátra Frederika Rubia, jedného zo 72 španielskych mučeníkov za hospitalitu v občianskej vojne v Španielsku. On spolu s Brauliom Mária Corresom boli počas procesu blahorečenia pomenovaní so svojimi spoločníkmi. Kto bol Frederiko Rubio? Jednoduchý chlapec z chudobnej roľníckej rodiny, ktorý mal ukončenú základnú školu, keď vstúpil do Hospitálskej rehole. Prišiel spolu so svojim rodným bratom Šimonom, ale obaja pre nedostatok vzdelania nemohli byť prijatí do rehole ako bratia, len ako obláti, teda bratia bez sľubov a bez zodpovednosti . Frederiko po skončení noviciátu prejavil mimoriadny záujem o učenie, preto ho predstavení poslali do škôl, aby sa vzdelával. Ukončil teológiu, stal sa kňazom a neskôr novicmajstrom. Zbožnosť, pracovitosť a chuť pomáhať ho posunula do rôznych dôležitých funkcií. Bol pri obnove a stavbe moderných nemocničných zariadení v Madride a v španielsko – americkej provincii. Posledné roky pred občianskou vojnou bol duchovným nemocnice. Jeho život skončil pri Tolede pri kríži, kde bol kruto a bez milosti zastrelený. Bolo to v roku, keď oslávil svoje 50. výročie rehoľných sľubov. Dostal dar úplného zasvätenia sa.

Braulio Mária Corres , 39 ročný brat, bol zasa duchovným v zariadení pre telesne a mentálne postihnutých v Ciempozuelos pri Madride. Milicionári jeho mladý život vytiahli z komunity v Calafell a odviedli do Toleda, aby ho násilne prerušili. Svoj život ukončil nasledovnými slovami: „Pane odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ Toto sú príbehy milosrdných bratov, ktorí sa zasvätili Bohu tak, že budú slúžiť a svoje dary odovzdávať pre dobro druhých ľudí. Zlo vo svete nedalo na seba dlho čakať a tých, ktorí konali dobro , odsúdilo na smrť. Bola to smrť? Bol to život? Oni žili a ostali žiť, pretože neumrie ten, kto robí dobro, kto prináša lásku, Boha medzi ľudí, ale umiera ten, kto prináša zlo a nepriateľstvo medzi ľuďmi.

Keď si na konci tohto mesiaca- dňa 30. júla - spomenieme na Slovensku na blahoslavenú sestru Zdenku, mučeníčku za život kňaza, pripomenieme si aj mučeníkov milosrdných bratov zo Španielska. Oni všetci boli mučeníci hospitality, čo znamená svedkami konania dobra pre druhých a neváhali položiť život preto, aby mohli slúžiť. Vidíme tu príklad nášho Spasiteľa, ktorý tiež položil život za svojich priateľov, lebo už nás nenazýva nepriateľmi, ale priateľmi. Ak sme priatelia, tak sa máme tak správať. Ako sa správa priateľ? Je pripravený pomáhať a neváha nad tým, či je to vhodné, alebo nie, ale ide, lebo cíti potrebu byť pri priateľovi a stáť pri ňom.
Prajem nám všetkým, aby sme dokázali pre priateľa opustiť seba a postaviť sa tam, kde je to výhodnejšie pre neho a menej výhodnejšie pre mňa. Život kresťana nemá byť ovplyvnený svetom, ale Božím Slovom, ktoré mu dáva silu pre konanie dobra.