Benedikt XVI.: Ježiš je najväčším zázrakom vesmíru

Ako sme vás už informovali, v utorok 2. júla sa Svätý Otec premiestnil do Apoštolského paláca v Castel Gandolfe, kde trávi svoju dovolenku. Až do konca mesiaca okrem niekoľkých krátkych návštev okolitých mestečiek, nie sú naplánované nijaké generálne ani súkromné audiencie. Pravidelné stretnutia pápeža s veriacimi počas nedeľnej modlitby Anjel Pána však pokračujú i naďalej. Dnes asi 4-tisícom veriacim, zhromaždeným na nádvorí Apoštolského paláca, Svätý Otec adresoval tieto slová:

Drahí bratia a sestry,
chcem sa na chvíľu zastaviť pri úryvku z dnešného evanjelia, pri texte, z ktorého vzniklo slávne „Nemo propheta in patria“, teda, že žiaden prorok nie je prijatý medzi svojimi, ktorí ho videli rásť (porov. Mk 6,4). Keď Ježiš približne po tridsiatich rokoch odišiel z Nazareta a už nejaký čas chodil po okolitých krajoch, kázal a uzdravoval, zavítal i do rodnej obce a učil v synagóge. Jeho spoluobčania „zostali prekvapení“ jeho múdrosťou, veď ho poznali ako „Máriinho syna“, „tesára“, ktorý žil medzi nimi. A tak namiesto prijatia s vierou, začali sa nad ním pohoršovať (porov. Mk 6,2-3). Je to pochopiteľné, pretože ak niekoho poznáme na ľudskej úrovni, nie je jednoduché ísť ponad tento rámec a oslabuje to i schopnosť otvoriť sa božskej dimenzii. Sám Ježiš uvádza príklad prorokov Izraela, ktorí boli vo svojej vlasti predmetom opovrhovania a identifikuje sa s nimi. Kvôli tejto vnútornej uzavretosti nemohol Ježiš v Nazarete „urobiť nijaký zázrak, iba že vložením rúk uzdravil niekoľko chorých“ (Mk 6,5). Vidíme, že Kristove zázraky nie sú nejakou exhibíciou moci, ale znameniami Božej lásky, ktorá sa rozdáva tam, kde stretáva vieru človeka. Origenes píše: „Tým istým spôsobom ako sa k sebe navzájom priťahujú predmety, ako magnet k železu... i viera priťahuje k sebe Božiu moc“ (Commento al Vangelo di Matteo 10, 19).

Zdá sa, že Ježiš uvádza jeden z dôvodov nevraživého prijatia, ktoré sa mu dostáva v Nazarete. Na konci rozprávania však nachádzame poznámku, ktorá hovorí ešte o niečom inom. Evanjelista píše, že Ježiš „sa čudoval ich neviere“ (Mk 6,6). Prekvapeniu spolurodákov, ktorí sa pohoršovali, zodpovedá Ježišov údiv. V istom zmysle sa i on pohoršuje! Hoci vie, že žiaden prorok nie je prijatý vo svojej vlasti, predsa len uzavretosť sŕdc jeho ľudu ostáva pre neho nepochopiteľná, nepreniknuteľná: ako to, že nie sú schopní rozpoznať svetlo pravdy? Prečo sa neotvoria voči Božej dobrote, ktorou chcel ľudstvo obdarovať? Veď Ježiš z Nazareta je zjavením Boha, v ňom Boh prebýva v plnosti. Často hľadáme stále nové znamenia, prisľúbenia a neuvedomujeme si, že pravým znamením je On, Boh, čo sa stal človekom a je najväčším zázrakom vesmíru: všetka Božia láska sa ukrýva v jeho ľudskom srdci a v jeho tvári.
Tá, ktorá v plnosti pochopila túto skutočnosť, je Panna Mária, pretože uverila (porov. Lk 1,45). Ona sa nepohoršuje nad svojím Synom. Žasne nad ním, a jej úžas je celkom preniknutý vierou, láskou a radosťou, keď ho videla tak ľudského a zároveň tak Božského. Naučme sa od nej, od našej Matky vo viere, rozpoznať v Kristovej ľudskosti dokonalé zjavenie sa Boha. - aj-