Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na Štrnástu nedeľu v Cezročnom období

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na Štrnástu nedeľu v Cezročnom období s názvom Návrat domov:

Stretol som niekoľkokrát v živote ľudí, ktorí toho dokázali vo svojom živote veľa. Svojím talentom, usilovnosťou a šikovnosťou sa vypracovali tak, že dokázali byť vo svojom odbore uznávanými odborníkmi a za to, čo robili, si získali uznanie a
úctu od svojich kolegov a podriadených. Lenže, v tom istom čase v ich živote prebiehal iný, paralelný príbeh, ktorého priebeh bol presne opačný. Títo vynikajúci a zdravo sebavedomí jedinci akonáhle prišli domov medzi svojich, do rodnej obce alebo priamo rodiny, zrazu začali cítiť, ako keby na nich padla nejaká kliatba. Pred vlastnými rodičmi sa častokrát cítili ako malí chlapci alebo dievčatá, ktorí nič nevedeli. Rodičia si ich síce vážili, ba často boli na nich hrdí, no kdesi v tom ich správaní sa voči nim bolo čosi, čo ako keby svedčilo o tom, že ten ich syn či dcéra predsa len nie sú ešte dospelí a že potrebujú byť stále dirigovaní. A nedaj Bože, aby ich toto ich dieťa na niečo upozornilo, pripadne im čosi vytklo. Človek, ktorý dokázal vynikajúco viesť veľkú firmu alebo iný kolos, si nebol schopný vo vlastnej rodine obrániť svoje vlastné teritórium. Zrazu, akonáhle sa do nej dostal, ako keby znova začal prežívať dávne časy a ako keby sa znova stal odkázaným a nekompetentným dieťaťom.

Evanjelium nasledujúcej, štrnástej, nedele cez rok hovorí o čomsi podobnom. Ježiš sa vracia domov. Prichádza do Nazareta, kde vyrastal. Bolo to miesto, kde ho všetci poznali. Poznali aj jeho rodinu, jeho príbuzných, rozličné napojenia a vzťahy, v ktorých sa pohyboval. A poznali aj jeho vývoj. Sledovali ho, ako rástol, ako prechádzal cez jednotlivé štádia svojej nielen telesnej ale aj duševnej a duchovnej formácie. Vedeli o všetkých významných epizódach, ktoré sa prihodili v jeho živote. A mysleli si, že vedia o ňom všetko.
To bol dôvod, prečo boli tak veľmi prekvapení, keď počuli o ňom všetky tie správy, ktoré počas posledných týždňov o ňom kolovali. Ježiš kázal a konal také skutky, ktoré ich všetkých prekvapovali. Vieme si predstaviť ich reakcie, keď sa o jednotlivých činoch dozvedali deň čo deň. Niektorých to možno iritovalo, niektorých napĺňalo pohŕdaním, no iste bolo aj takí, ktorých to prekvapovalo príjemne a tešilo ich, že ich mestečku tento ich rodák robí také dobré meno.

Jeho sobotná návšteva doma, ako nám ju predstavuje evanjelista Marek, obsahuje všetky tieto ich pocity a postoje voči nemu. Boli plní očakávania, a tak sa na neho aj zamerali. No skončilo to fiaskom. Nebolí schopní prekročiť prach názorov, ktoré si za celé tie roky o ňom vytvorili. Ostali uväznení v hraniciach svojich predstáv a očakávaní. Neboli schopní prijať fakt, že v ich rodákovi, ktorého tak dobre poznali, by mohlo byť niečo výnimočného, dokonca až tak výnimočného, že by ich to malo postaviť do role nielen poslucháčov jeho slov, ale až tých, ktorí mohli byť ním vedení k zmene zmýšľania a obnove života.
Táto evanjeliová epizóda nás, vedie do našej vlastnej domoviny a rodiny. Myslím, že ohľadom prostredia, kde sme vyrastali (alebo stále ešte vyrastáme) máme veľa nezodpovedaných otázok. Je veľa toho, čo si potrebujeme aj my, na pozadí tejto evanjeliovej príhody uvedomiť a snáď aj dotiahnuť. Nielen my voči prostrediu, v ktorom sme vyrástli, ale aj voči tým, ktorí vyrastajú z nášho prostredia.

Prostredie, z ktorého sme vyšli môže byť pre nás aj požehnaním aj kliatbou. Tak ako konečne všetko. Požehnaním v tom zmysle, že je dobre mať domov a tým aj svoje korene a zázemie. Naše zázemie je ako hniezdo, ktoré nám pomáha objavovať sa, hľadať sa a budovať si svoju identitu. Je to ako kolík, ktorý drží plantu, aby keď je ešte slabá, mala oporu proti vetrom a nepriaznivému počasiu, a aby mohla vyrásť a zosilnieť tak, že ho už neskôr potrebovať nebude. Voči tomuto svojmu prostrediu treba byť vďační.

Lenže je tu aj odvrátená stránka. Niekedy toto prostredie môže byť pre nás aj kliatbou: môže byť naším väzením, alebo akousi železnou kazajkou, ktorá nám bráni naplno sa rozvinúť. A mnohí v istom momente svojho rastu objavujeme, že niet iného riešenia, ako túto kazajku vyzliecť a nadobro ju odložiť. Niektorí rodičia sa správajú voči svojim deťom tak, ako keby o nich všetko vedeli a boli pánmi ich života. Vysnívajú si ich životnú cestu a silne trvajú na tom, aby ich syn alebo dcéra túto ich cestu nasledovali – a to bez ohľadu na to, či na to majú, alebo nie, či ich to baví a priťahuje alebo nie.

Je zaujímavé, že mnohé naše dary sa dostanú z nás von až vtedy, keď odídeme z domu, tak ako Ježiš. Nazaretčania sa pri Ježišovom návrate domov čudovali: „Skade to má tento človek?“ Teda inými slovami: odkiaľ sa to v ňom nabralo? Neuvedomili si, že ono to tam v ňom vždy bolo, ibaže oni to nepostrehli. Na to, aby to mohol dokonca aj sám Ježiš na sebe objaviť musel odísť z domu. A mimo tohto svojho domova potom objavil svoje dary: kázania, učenia a uzdravovania.

Zaiste poznáte, milí priatelia, jednu z najzákladnejších tém rozprávok, tzv. cesta hrdinu. V rôznych rozprávkach sa rozvíja rôzne no jej základom je toto: Janko sa jedného dňa rozhodne odísť z domu. Matka, hoci nerád s tým súhlasí, mu na cestu napečie koláčov, pripraví mu batôžtek a vypraví ho. Janko potom po ceste do sveta stretne napríklad nejakého starca, alebo inú bytosť, ktorá mu podaruje nejakú vec (prsteň alebo sedemmíľové čižmy, či palicu), ktorá mu môže dobre poslúžiť neskôr, keď bude v núdzi. Neskôr sa ocitne napríklad v meste, ktoré je potiahnuté čiernym súknom, pretože miestnu princeznú uniesol niekoľkohlavý drak. Janko sa rozhodne, že túto princeznú vyslobodí. Bojuje teda s drakom. Pri boji použije vec, ktorú dostal kedysi od starca ako dar. Princeznú vyslobodí, odovzdá ju kráľovi, a ten buď mu ju dá za manželku a on sa vráti domov spolu aj s ňou, alebo sa to nejako inak uberie a on sa vráti domov neskôr. Dôležité je, že sa nakoniec vráti; no po svojom návrate domov už nie je tým, čím bol pred tým. Je premenený, transformovaný. Je obohatený nielen o nové skúsenosti, ale dokonca aj o poznanie seba samého. To, kto je, a čo v sebe nosí sa mu podarilo objaviť mimo domu.

Táto paradigma z ľudovej múdrosti naplno korešponduje aj s biblickým posolstvom. Veľké postavy biblických dejín vždy museli povinne odísť z domu, aby sa našli. Potom sa prípadne domov znova vrátili. Alebo ak sa aj nevrátili, vrátili sa k sebe samým, čo je v istom zmysle tiež domovom.
Čo s tým, milí priatelia? Mohli by sme urobiť tri závery:

(1) Ak chcem dorásť a spoznať sa, potrebujem odísť z domu. Nemusí to byť vždy odchod fyzický a geografický stačí odchod vnútorný. Jeho cieľom je definitívne preťať pupočnú šnúru, ktorá mi síce slúži ako zdroj istôt, na druhej strane mi bráni v dozretí.

(2) Rodičia, ktorí často v snahe o lásku vlastne v skutočnosti dusíte svoje deti, si musíte uvedomiť, že aj pre vás samých je nevyhnutné, aby ste deťom dali slobodu hľadať sa a aby ste im vytvorili podmienky pre to, aby sa vybrali na cestu, kde s pocitom odstupu môžu zistiť, kto vlastne sú.

(3) Prostredie po návrate sa často čuduje: „Ty už nie si ten, ktorý si zvykol bývať. Ten milučký a prítulný Janko. Si úplne iný...“ Bola by to chyba, keby to bol ten istý Janko. To by bola zrada skúsenosti, ktorú nám Boh ponúkol k tomu, aby sme sa našli a zmenili. Ak by som sa vrátil taký istý, aký som odišiel, nič som nevidel, nič som neskúsil, nikde som nebol. Cieľom púte je zmena, ktorú by som doma nebol schopný urobiť.
Nech nám Duch Svätý dá odvahu k ceste.