Dnešná časť rubriky venovanej Druhému vatikánskemu koncilu bude patriť Georgesovi
Marie Cottierovi 90-ročnému švajčiarskemu kardinálovi, dominikánovi, emeritnému teológovi
Pápežského domu, ktorý sa na koncile zúčastnil od druhého zasadania v pozícii „experta“,
keď si ho ako súkromného teológa vybral francúzsky biskup Charles de Provenchéres.
Svoj rozhovor s talianskym žurnalistom Filippom Rizzim pre denník Avvenire začal spomienkou
na voľbu Jána XXIII. za pápeža. „Úprimne povediac, bol som prekvapený a tiež sklamaný
z toho, že vybrali takého starého pápeža. Niektoré odbojné kruhy nedocenili, čo
Roncalli vykonal ako nuncius v Paríži. Ale hneď pri jeho prvom prejave som si pomyslel:
S týmto mužom začína nová éra.“
Čo si dnes myslíte o prípravnej
komisii a o prvom koncilovom zasadaní?
Pamätám si, že som bol príjemne prekvapený
z nominácie dvoch veľkých postáv, Congara a De Lubaca do tejto komisie.
Týmto spôsobom sa koncil mohol prezentovať ako jedna veľká „šanca“ pre
Cirkev, ale nevedelo sa, ako sa to vyvinie. Bolo tu zároveň riziko,
že sa bude pohybovať dlhou a úzkou cestou. Mons. de Provenchéres mal v rukách všetky
schémy rímskych pápežských univerzít. Boli to klasické texty, ktoré odignorovali problémy,
o ktorých sa už v Cirkvi veľa diskutovalo. Pamätám si na jednu diskusiu
s Charlesom Journetom o texte týkajúcom sa Zjavenia. Obaja sme mali ten istý pocit,
že v ňom chýba duch.
V tom októbri 1962 sa vyskytla jedna situácia, ktorá
sa udiala vďaka „odboju“ biskupov proti Rímskej kúrii... Presne tak.
Vďaka reakcii mnohých biskupov – belgických, francúzskych a nemeckých – osobitne
kardinála Achilla Liénarta, bolo zamietnuté nariadenie Rímskej kúrie hlasovať
o „uzavretých“ listinách v súvislosti s nomináciou členov komisie. Vyžadovalo
si to viac času na vzájomné spoznávanie, predovšetkým medzi koncilovými
otcami. Žiadosť bola prijatá. Toto uvoľnilo cestu iným skutočnostiam. Ešte
stále bolo medzi biskupmi mnoho zábran. Aj Mons. de Provenchéres urgoval na kúrii
kvôli jednému francúzskemu katechizmu. Tak aj mnoho prípravných textov bolo odložených
do zabudnutia, a takto to bolo lepšie, pretože pozornosť sa sústredila naniekoľko tém, pre Cirkev najdôležitejších.
Deklarácia „Dignitatis
humanae“ bola jednou, na ktorej ste spolupracovali, a ktorá zapálila duše. Prečo bola
jej príprava tak namáhavá?
Predstavovala jeden z najviac diskutovaných
textov. Bol prijatý väčšinou napriek tvrdému a neústupnému odporu Mons. Marcela Lefebvra.
V tom čase – musím dodať – sa nejavil ako nejaký líder. Konal v tieni Mons. Luigiho
Carliho, biskupa Segni, človeka veľmi bojovného a medzi iným aj odporcu
kolegiality biskupov. Spomínam si, že Carli rozprával nádhernou latinčinou
a bol na jednej vlne s kardinálom Ottavianim, ktorého myšlienky viac
upresňoval. Ale nakoniec sa neobrátil proti pápežovi. Kľúčovú úlohu pri príprave tohto
textu zohral americký jezuita John Courtney Murray, ktorého vybrali aj kvôli tomu,
že pochádzal z nábožensky pluralitnej krajiny, kde katolicizmus bol náboženstvom menšiny
oproti protestantom. Z tohto dôvodu bol schopnejší vysvetliť iným tému
náboženskej slobody. Americkí biskupi ukázali, že sloboda nie je zbraňou
proti náboženstvu, zatiaľ čo my Európania sme mali predstavu modelu kresťanstva ako
štátneho náboženstva.
Bol vplyv kardinála Journeta na túto deklaráciu
skutočne relevantný?
Journet spolu s Jacquesom Maritainom, s ktorým zdieľal
rovnaký názor na túto tému, veľmi bojoval za tento text. Našťastie zanedlho bol Journet
vymenovaný za kardinála a sprevádzal som ho ako expert na štvrtom zasadaní.
Koncil pochopil, že pravda má istotne svoje práva, ale práva ľudí, každého
človeka sú základnejšie. Ide o osobu, ktorá hľadá pravdu a má povinnosť
ju prijať, keď ju nájde. Avšak je to povinnosť pred Bohom, nie pred štátom. Na toto
všetko žiadal Journet jasné a dôležité vysvetlenia. Bol známy ako veľký tomista, klasický
teológ. Skutočnosť, že podporoval tento dokument, upokojila mnohých konzervatívnych
biskupov a nakoniec prijali jeho finálnu verziu.
Na ktoré stretnutia s
veľkými teológmi koncilu si spomínate? Veľmi ma oslovovala ohromná pracovitosť
Yvesa-Marie Congara, ako i jeho odlišná teologická vízia oproti Jeanovi Daniélouovi.
Zapôsobila na mňa, napríklad, i húževnatosť belgického kňaza Gerarda Philipsa, ktorý
redakčne pripravoval poznámky i schémy konštitúcie Lumen Gentium. Taktiež inteligencia
a takmer vulkanické nadšenie Karla Rahnera, ktorého istá kritika voči Cirkvi, ktorá
sa prejavila v po-koncilovom období, bola, podľa môjho názoru, vtedy
v zárodkoch. Uchovávam si milú spomienku na Giuseppeho Dosettiho:
vnímal som v ňom veľkú duchovnosť, ktorá bola, dovolím si povedať, poznačená skúsenosťou
v Ustanovujúcom zhromaždení Talianskej republiky. Ale zhodli sme sa.
Ďalším
dokumentom, ktorý Vám ostal v srdci je istotne deklarácia «Nostra Aetate». Na žiadosť
pátra Congara ste v roku 1966 redigovali zväzok komentárov tohto textu. Čo to pre
Vás znamenalo?
Pre mňa je jedným z najkrajších publikácií koncilu.
Som zanietený bádateľ v oblasti nekresťanských náboženstiev. Okrem toho, táto deklarácia
je ovocím veľkej intuície, stretnutia z 13. júna 1960 medzi Julesom Isaacom a Jánom
XXIII. Jedným z jej tvorcov a stúpencov bol práve de Provenchères, v ktorého
diecéze býval tento hebrejsko-francúzsky historik. Bola to audiencia, ktorá
zaznamenala teologický prelom: Isaac predložil pápežovi zbierku svojich výskumov,
uskutočnených v rokoch po Druhej svetovej vojne na základe antisemitizmu s nádejou,
že tieto poznatky by mohli povzbudiť budúci koncil k podstatnej zmene
v postoji Cirkvi voči židovstvu. Spomenuté stretnutie sa stalo východiskovým
bodom nového začiatku vo vzťahoch židov a kresťanov, ktorý bol potvrdený promulgáciou
deklarácie «Nostra aetate».
Tento text prešiel veľmi namáhavým vývojom...
Naozaj tomu tak bolo: bojovalo sa o každé slovo. Prvá verzia spomínala, že
Cirkev „zavrhuje a odsudzuje“ každú formu antisemitizmu. Slovo „zavrhuje“ sa nakoniec
vo finálnej verzii neobjavuje. Pristúpilo sa k tomuto kompromisu, aby sa neznepokojovali
malé Cirkvi na Strednom Východe, pretože, podľa ich úsudku, by explicitné zavrhnutie
znamenalo implicitné uznanie Izraelského štátu. Spomínam si na rozčarovanie Maritaina,
Congara a Journeta, kvôli tomu, že sa nepristúpilo k explicitnejšiemu zavrhnutiu.
Bol to iste úspech pre stúpencov vzťahov s hebrejským ľudom, ku ktorým v prvom
rade patril kardinál Agostino Bea. «Nostra Aetate» predstavuje prvý vklad do medzináboženského
dialógu a bez tohto dokumentu by sa nebolo uskutočnilo stretnutie v Assisi v roku
1986.
Stále ste podporovali názor, že režisérom veľkého ducha koncilu
bol pápež Pavol VI. Môžte povedať, prečo?
Myslím, že predovšetkým preto,
lebo som videl, ako viedol zasadania: nik z novátorov ani nik z konzervatívnych mu
nemohol vyčítať, že nebol nestranný. Okrem toho, i spôsob ako
moderoval najspornejšie diskusie, napríklad, o kolegialite a Petrovom primáte spolu
s dokumentom «Nota Previa», ktorého interpretácia z jeho strany bola kompetentná,
spoľahlivá a jedna z najsprávnejších počas diskusie o tejto otázke. Myslím, že touto
cestou naučil koncilových otcov významu „žitej kolegiality“, pretože, skôr ako ostatní,
intuitívne vnímal, že koncil nebol nejakým parlamentným zhromaždením. - js,
aj -