Benedikt XVI. na slávnosť sv. Petra a Pavla

Benedikt XVI. dnes predpoludním predsedal eucharistickej slávnosti z dnešnej slávnosti sv. Petra a Pavla. Počas svätej omše odovzdal 44 novým arcibiskupom metropolitom z celého sveta – pálium – znak ich hodnosti. Dnešnú slávnosť po hudobnej stránke spestrili po prvý krát spoločne Chór Westminsterského opátstva a Chór Capella Sistina. Svätý Otec sa vo svojej homílii zameral na postavy sv. Petra a Pavla:

Otcovia kardináli, ctihodní bratia v biskupskej a kňazskej službe,
drahí bratia a sestry!

Zhromaždili sme sa okolo oltára, aby sme oslávili svätých apoštolov Petra a Pavla, hlavných patrónov Rímskej cirkvi. Osobitne pozdravujem tu prítomných, v uplynulom roku vymenovaných, arcibiskupov metropolitov, ktorým som odovzdal pálium. Sú tu prítomní i členovia delegácie Ekumenického patriarchátu Konštantinopolu, vyslaní Jeho svätosťou Bartolomejom I., ktorých bratsky a srdečne vítam. V duchu ekumenizmu chcem osobitne pozdraviť ako i poďakovať Chóru Westminsterského opátstva“, ktorý spoločne s Capella Sistina spestruje túto slávnosť. Pozdravujem aj pánov veľvyslancov a civilné autority. Ďakujem všetkým za ich účasť a modlitbu.

Všetkým je dobre známe, že pred Bazilikou svätého Petra stoja dve mohutné sochy apoštolov Petra a Pavla,
ľahko rozpoznateľné podľa symbolov: v ruke svätého Petra sú kľúče a v rukách svätého Pavla je vložený meč. Aj v hlavnom portáli Baziliky sv. Pavla za hradbami sú spoločne zobrazené scény zo života a mučeníctva týchto dvoch pilierov Cirkvi. Kresťanská tradícia vždy považovala sv. Petra a Pavla za neoddeliteľných. V skutočnosti obaja spoločne predstavujú celé Kristovo evanjelium. V Ríme neskôr ich spojenie ako bratov vo viere dosiahlo osobitný význam. Kresťanské spoločenstvo tohto mesta ich považovalo ako akýsi protipól mýtických bratov Romula a Réma, ktorých považovali za zakladateľov Ríma. Tiež môžeme vidieť iný protikladný paralelizmus, spojený so súrodenectvom: zatiaľ čo prvá biblická súrodenecká dvojica nám ukazuje dôsledok hriechu, kvôli ktorému Kain zabil Ábela, Peter a Pavol, napriek veľkému rozdielu a vzájomnému vzťahu, v ktorom nechýbali konflikty, realizovali nový, autentický a podľa evanjelia prežívaný spôsob bratstva, uskutočniteľný milosťou Kristovho evanjelia, ktorá v nich pôsobila. Iba nasledovanie Krista vedie k novému bratstvu. Toto je prvé základné posolstvo, ktoré dnešná slávnosť prináša každému z nás a ktorého dôležitosť sa odráža aj v hľadaní plnej jednoty, ktorá spája Ekumenického patriarchu a Rímskeho biskupa, ako aj všetkých kresťanov.

V úryvku Matúšovho evanjelia, ktoré sme pred chvíľou počuli, Peter vyznáva svoju vieru v Ježiša, keď ho nazýva Mesiášom a Božím Synom. Robí tak i v mene ostatných apoštolov. Pánovou odpoveďou je zjavenie poslania, ktoré mu chce zveriť a to, aby bol „Petrom“ „skalou“, viditeľným základom, na ktorom je postavená celá duchovná stavba Cirkvi (porov. Mt 16, 16-19). Ale akým spôsobom je Peter skalou? Ako má uskutočniť túto úlohu, ktorú nedostal kvôli nemu samému? Rozprávanie evanjelistu Matúša nám predovšetkým ukazuje, že rozpoznanie Ježišovej identity, ktoré vyslovil Šimon v mene Dvanástich nepochádza „z tela a krvi“, teda z jeho ľudských schopností, ale z osobitného zjavenia Boha Otca. Hoci hneď potom, ako Ježiš predpovedá svoje umučenie, smrť a zmŕtvychvstanie, Šimon Peter reaguje presne podľa „tela a krvi“. „Začal mu dohovárať... toto sa ti nikdy nesmie stať“ (16,22). Ježiš sa obrátil a odpovedal mu. „Choď mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi...“ (v. 23). Učeník, ktorý sa skrze Boží dar stáva pevnou skalou, sa ukazuje v ľudskej slabosti. Ukazuje sa skalou na ceste, o ktorú možno zakopnúť – v gréčtine skandalon. Tu jasne vidieť napätie, ktoré existuje medzi darom pochádzajúcim od Pána a ľudskými schopnosťami. V tejto scéne medzi Ježišom a Petrom vidíme istým spôsobom anticipáciu dejinnej drámy samotného pápežstva, charakterizovaného týmito dvoma prvkami. Z jednej strany, vďaka svetlu a sile, pochádzajúcim z hora, pápežstvo predstavuje základ putujúcej Cirkvi v čase. Z druhej strany, počas celých storočí vyvstáva ľudská slabosť, ktorá sa môže premeniť, iba ak sa otvorí Božiemu konaniu.

Dnešné evanjelium ukazuje veľký Ježišov prísľub: „pekelné brány“ teda sily zla nedokážu zvíťaziť non prevalebunt. Na myseľ nám prichádza rozprávanie o povolaní proroka Jeremiáša, ktorému Pán pri zverení poslania povedal: „A ja, hľa, urobil som ťa dnes opevneným mestom, železným stĺpom a kovovým múrom proti celej krajine, proti kráľom Júdska a jeho kniežatám, proti jeho kňazom a ľudu krajiny. Budú s tebou zápasiť, ale nepremôžu ťa, lebo s tebou som ja, aby som ťa vyslobodil.“ (Jer 1,18-19). V skutočnosti prísľub, ktorý Ježiš dáva Petrovi, je oveľa väčší ako všetky prísľuby starozákonným prorokom. Títo boli ohrozovaní iba ľudskými nepriateľmi, zatiaľ čo Peter bude musieť byť chránený pred „pekelnými bránami“, pred ničiacou silou zla. Jeremiáš dostáva prísľub, ktorý sa týka jeho osoby a jeho prorockého poslania; Peter dostáva ubezpečenie ohľadne budúcnosti Cirkvi, nového spoločenstva, založeného na Ježišovi Kristovi, ktoré sa rozširuje na všetky časy poza osobnú existenciu samotného Petra.

Prejdime teraz k znameniu kľúčov, o ktorých sme počuli v evanjeliu. Ono sa odvoláva na predpoveď proroka Izaiáša o Eliakimovi, o ktorom je povedané: „Dám mu na plece kľúč Dávidovho domu, keď otvorí, nikto nezavrie, a keď zavrie, nikto neotvorí.“ (Iz 22,22). Kľúče predstavujú autoritu nad samotným Dávidovým domom. V evanjeliu je však ešte jeden Ježišov výraz, ktorým sa obrátil na zákonníkov a farizejov, ktorým vyčítal, že zatvárajú nebeské kráľovstvo pred ľuďmi (porov. Mt 23,13). Aj toto tvrdenie nám pomáha pochopiť prísľub daný Petrovi. Od neho, ako verného správcu Kristovho posolstva sa očakáva, aby otvoril bránu nebeského kráľovstva a posúdil to, či prijať, alebo odmietnuť (porov. Zjv 3,7). Dva obrazy – obraz kľúčov a obraz zväzovania a rozväzovania – vyjadrujú podobný význam a navzájom sa posilňujú. Výraz „zviazať a rozviazať“ je súčasťou rabínskeho jazyka a z jednej strany pripomína doktrinálne rozhodnutia. Na druhej strane vyjadruje disciplinárnu moc, teda fakultu udeliť, alebo odobrať exkomunikáciu. Paralelizmus „na zemi...na nebi“ garantuje, že Petrove rozhodnutia vo vykonávaní jeho cirkevného úradu sú rovnako platné aj pred Bohom.

V 18. kapitole Matúšovho evanjelia, ktorá je venovaná životu cirkevného spoločenstva, nájdeme ďalšie Ježišove slová, ktorými sa obrátil na učeníkov: „Veru, hovorím vám: Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi.“ (Mt 18,18). Svätý Ján v rozprávaní o zjavení zmŕtvychvstalého Ježiša uprostred apoštolov večer na Veľkú noc predkladá tieto Pánove slová: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“ (Jn 20,22-23). Vo svetle týchto paralelizmov zreteľne vidíme, že autorita rozväzovať a zväzovať je spojená s mocou odpúšťať hriechy. Táto milosť, ktorá berie energiu silám chaosu a zla, je v srdci ministéria Cirkvi. Tá nie je spoločenstvom dokonalých, ale hriešnikov, ktorí si musia priznať, že potrebujú Božiu lásku, že potrebujú byť očistení skrze kríž Ježiša Krista. Ježišove slová o autorite Petra a apoštolov nechávajú jasne zaznieť, že Božou mocou je láska, ktorá vyžaruje svoje lúče z Kalvárie. Takto môžeme pochopiť, prečo v evanjeliovom rozprávaní po vyznaní Petrovej viery ihneď nasleduje prvé ohlásenie utrpenia. Ježiš svojou smrťou zvíťazil nad pekelnými mocnosťami, vo svojej krvi vylial na svet obrovskú rieku milosrdenstva, ktorá svojimi liečivými vodami zavlažuje celé ľudstvo.

Drahí bratia, ako som spomínal na začiatku, ikonografická tradícia predstavuje svätého Pavla s mečom. My vieme, že tento meč značí nástroj, ktorým bol zabitý. Čítajúc však listy tohto apoštola národov zistíme, že obraz meča sa spája s jeho celkovým poslaním evanjelizátora. On napríklad, vediac, že sa blíži jeho smrť, píše Timotejovi: „Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval.“ (2 Tim 4,7). Určite nie boj nejakého veliteľa, ale ohlasovateľa Božieho Slova, veriaceho v Krista a jeho Cirkev, ktorým daroval celé svoje bytie. Kvôli tomu mu Pán udelil veniec slávy a postavil ho spolu s Petrom ako stĺp duchovnej stavby Cirkvi.

Drahí metropoliti, pálium, ktoré som vám odovzdal, vám bude vždy pripomínať, že ste boli ustanovení pre a do veľkého tajomstva, ktorým je Cirkev, duchovná stavba postavená na uholnom kameni, ktorým je Kristus, i v jej pozemskej a dejinnej dimenzii na Petrovi ako skale. Vedení touto istotou, buďme vedno spolupracovníkmi pravdy, ktorá ako vieme je jedna a „symfonická“ a vyžaduje si od každého z nás a od našich komunít ustavičné úsilie pri obrátení sa k jedinému Pánovi v milosti jediného Ducha. Nech nás Panna Mária, Božia Matka, vždy vedie a sprevádza na ceste viery a lásky. Kráľovná apoštolov, oroduj za nás!
Preklad: Jozef Šofranko SJ