Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na Dvanástu nedeľu v Cezročnom období

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na Dvanástu nedeľu v Cezročnom období:

Milí priatelia, na budúcu nedeľu máme pekný sviatok: Narodenie sv. Jána Krstiteľa. Narodenie Jánovo bolo sprevádzané mnohými zvláštnymi udalosťami. Jednou z nich bolo, ako nám to hovorí evanjelista Lukáš, jeho meno. Lukáš hovorí: „Chceli mu dať meno Zachariáš po jeho otcovi. Ale jeho matka povedala: „Nie, bude sa volať Ján.“ Povedali jej: „Veď v tvojom príbuzenstve sa nik takto nevolá.“ Dali znak otcovi, ako ho chce nazvať on. Vypýtal si tabuľku a napísal: „.Ján sa bude volať.“ A všetci sa divili.“ Všetci sa divili. Meno Jána Krstiteľa bolo teda predmetom údivu.
Nakoľko každý z nás máme svoje meno, skúsme pod vplyvom tohto evanjelia a tohto sviatku pouvažovať o mene: Či meno niečo znamená? Čo v sebe niečo ukrýva? Či čosi špeciálne znamená?
Aj Shakespeare sa zaoberal podobnou otázkou a odpovedal si na ňu nasledovne: „Ruža, nech by sa volala akokoľvek, by voňala stále rovnako rozkošne.“ Samozrejme, mal pravdu. Meno, ktoré dáme veci, neurčuje jeho základnú povahu. Ruža by bola rovnako krásna a voňavá, aj keby sme sa rozhodli nazvať ju povedzme myšacie uško alebo zajačí pampúšik.
V našej kultúre nie sú mená tak významné, ako boli napríklad v dávnej židovskej kultúre. Môžeme povedať, že pre nás sú mená predovšetkým prostriedkom identifikácie: aby sme vedeli, keď o veci hovoríme, presne označiť, a to preto, aby si poslucháč predstavil to isté, čo my. Ak majú rodičia napríklad dvoch synov, jedného nazvú Peter a druhého Pavol. Tak potom vedia, ktorý je ktorý. A takto ich aj oslovujú. Pre nás sú mená jednoducho akýmisi nálepkami, ktoré prilepíme na človeka pri jeho narodení, a ktoré potom ten človek nosí po celý svoj život. Samozrejme nie všetky mená sa ľuďom páčia. Sú prípady, kedy si ľudia nevedia na svoje meno zvyknúť, kedy ho vnútorne odmietajú, ba nájdu sa aj takí, ktorí si ho zmenia.
Používanie mien vo Svätom Písme, je však špeciálne. Mená obyčajne vždy čosi vyjadrovali. Boli dávané s jasným zámerom. Niekedy vyjadrovali myšlienky alebo pocity, ktoré cítili rodičia detí v súvislosti s ich narodením. Napríklad na meno Izák. Toto meno sa prekladá ako „smiech“. Keď Abrahám a Sára mali vo svojom starom veku dieťa nazvali ho smiech. Toto meno pre nich zrejme vyjadrovalo, ako sa cítili, keď stáli zoči-voči zázračnej a neočakávanej udalosti narodenia svojho syna. Inokedy zasa meno dané dieťaťu bolo akousi proklamáciou či vyjadrením viery. Alebo meno Eliáš. Znamená „Jahve je môj Boh“. Dieťa Eliáš sa narodil v období, kedy v Izraeli rástlo napätie okolo Baálových ctiteľov. Jeho rodičia chceli takto vyjadriť svoju oddanosť Bohu Izraela.
V evanjeliu sviatku Narodenia sv. Jána Krstiteľa, ako sme si to už povedali, je správa o pomenovávaní malého židovského chlapca, Jána Krstiteľa. Treba pripomenúť čo udalosti, o ktorej evanjelium píše, predchádzalo. Alžbeta, jeho matka, bola už stará, keď otehotnela. So svojím manželom Zacharášom boli dovtedy bezdetní. Jej tehotenstvo bolo priveľa pre oboch, hlavne však pre Zachariáša. Hoci si želal dieťa, nebol schopný uveriť Božiemu prísľubu, že sa im dieťa naozaj narodí. Keď k tomu prišlo, akosi to vnútorne nevedel spracovať. Preto mu bolo daných celých deväť mesiacov, aby mal ústa zatvorené a myseľ otvorenú, a aby mohol o tom všetkom poriadne premýšľať a meditovať. Jednoducho onemel.
Keď sa dieťa narodilo, podľa židovskej tradície na ôsmy deň malo prísť k obriezke a nazvaniu dieťaťa. Mal to robiť otec. No otec bol neschopný, pretože bol nemý. Preto Príbuzní jednoducho usúdili, že podľa zvyklostí sa bude volať po svojom otcovi Zachariášovi. Do toho ale zasiahla Alžbeta. „Bude sa volať Ján,“ čo znamenalo „Boh je milostivý.“ Prekvapení príbuzní toto konzultovali so Zachariášom, ktorý súhlasil. Áno, toto bolo presne to, čo cítil aj on. Spomenul si na to, čo mu povedal anjel pri jeho počatí: „on bude veľký pred tvárou Pánovou.“ A presne po tomto sa mu otvorili ústa.
Len čo sa mu otvorili ústa, to vyvolalo naozaj oprávnený údiv susedov. „Čím len bude tento chlapec?“ Je to presne to isté, čo cítia mnohí rodičia pri narodení svojho dieťaťa: „Čo len bude z neho, z nej?“ Ako toto dieťa zmení svet? Bude to človek milujúci ľudí, súžiaci ľuďom, milovaný ľuďmi, vážený, ctený, vyhľadávaný? Alebo to bude sebec, jedinec zameraný iba na seba, ktorého jediným predmetom úcty a pozornosti si bude on sám?
Čo veští toto meno? Keby nám či naším rodičom niekto dal túto otázku, asi by odpovedali: „Nemám potuchy.“ Nám mená – určite v drvivej väčšine prípadov – neboli dané preto, lebo by boli niesli nejaký špeciálny zmysel. Boli nám dané iba ako štítok, aby nás rodičia a ostatní ľudia mohli identifikovať. Keď na touto vecou uvažujeme hlbšie, ani toto nie je zanedbateľný fakt. Naopak, je to fakt veľmi dôležitý. Moje meno je totiž iba moje meno. Moje meno znamená mňa. Keď niekto počuje moje meno, vynorí si mňa. A vynorí si nielen moju tvár a podobu, ale aj moje vlastnosti a charakteristiky. A aj opak je pravdou: keď ja počujem moje meno, spozorniem. A to aj keď sa ozve len tak nenápadne, potichu, kdesi v hromadnej vrave. Napnem ucho. A premýšľam, o čom hovoria. V tomto zmysle potom moje meno, to som ja. Ktosi sa raz vyjadril: „Najsladším zvukom na zemi je zvuk môjho mena.“ A je to naozaj pravda. Naše mená môžu byť slovami, ktoré vo všeobecnosti nemusia mať nejaký špeciálny význam. No pre nás osobne význam majú. Moje meno to som ja. Moje meno ma vyjadruje ako osobu. Je pre mňa tým, čo ma vyníma z davu a robí ma jedinečným.
Čo veští moje meno? Definitívna odpoveď závisí odomňa. Každý z nás reprezentuje niečo v mysliach tých, ktorí nás poznajú. A keď ľudia počujú tvoje či moje meno, niečo si vynoria. Čo si vynoria? Čo ich napadne? Aký pocit ich zaleje? Vynorí sa v nich pocit príjemna alebo odporu, sympatie alebo nenávisti? Vyjadruje moje meno čestnosť alebo nepoctivosť? Láskavosť alebo surovosť? Príjemnosť alebo aroganciu? Meno reprezentuje človeka a človek reprezentuje istý životný štýl. Čo teda naše meno symbolizuje to vlastne v konečnom dôsledku závisí od nás.
Ján rástol a zásluhou svojich skutkov k jeho menu bolo pridané iné meno, alebo lepšie prímenie „Krstiteľ“. A tak sa stal pre nás veľkým menom. Bol predchodcom Ježiša Krista a tohto Ježiša verejne predstavil a uviedol na scénu, keď ho pokrstil. Svoje prímenie nedostal pri narodení. Bolo mu dané na základe skutkov jeho života. V histórii je známych veľa mien a prímení, ktoré boli ľuďom dané na základe ich životných skutkov: napríklad Ivan Hrozný, Pipin Krátky, Peter Veľký, Ján Zlatoústy, Vasiľ Blažený či Gregor Veľký. Aké prímenie by som mohol dostať ja?
Každý z nás stojí pred veľkou úlohou: žiť život, ktorý by ľudia, ale hlavne Boh na jeho konci, mohli označiť nejakým príjemným menom. Čo bude moje meno vyjadrovať, aké pocity bude v ľuďoch vyvolávať 10 rokov, o 20?, o 50?, po našej smrti? To samozrejme nevieme. Je však v našich rukách postarať sa o to, aby naše meno vyjadrovalo v ľuďoch čosi príjemné.
Nech nám v tom Všemohúci a dobrý Boh pomáha.