Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na Jedenástu nedeľu v Cezročnom období

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na Jedenástu nedeľu v Cezročnom období

Milí priatelia, evanjelium nasledujúcej jedenástej cezročnej nedele sa končí týmito slovami: „V mnohých takýchto podobenstvách im hlásal slovo podľa toho, ako boli schopní počúvať. Bez podobenstva im ani nehovoril.“ Sú to slová, ktoré uzatvárajú úryvok, v ktorom sa Ježiš zaoberá rastom Božieho kráľovstva a používa na to dve podobenstvá: o semene a o horčičnom zrnku.
Možno i nás zaujíma odpoveď na otázku, prečo Ježiš vlastne tak hojne používal podobenstvá? Prečo svoje učenie nevysvetľoval priamo definíciami a jasne vymedzenými formuláciami, ako to robíme my v našich školách? Aj keď si nerobím ambície na túto otázku úplne odpovedať, predsa sa o to aspoň pokúsim, a to nasledujúcim príbehom.
Kde bolo tam bolo, bol raz čas, keď Pravda zvykla chodiť po svete nahá. Bola taká holá, aká bola v deň, keď sa narodila. Ľudia sa však pravde vyhýbali. Vždy, keď ju videli, prenikla ich hrôza a panika. Nech robili čo robili, v momente, ako ju zazreli, vbehli do svojich príbytkov a poriadne sa pozamykali. Na ulici nezostal nikto, ani živá duša. Nikto nechcel mať s touto chodiacou nahotinou nič spoločné.
Keď to trvalo dlho, Pravda sa začala zamýšľať: „Prečo sa mi ľudia vyhýbajú? Prečo sú, keď ma vidia, tak strašne zo mňa vystrašení? Veď ja predsa nikomu neubližujem. Naopak, každému chcem priniesť do jeho života len svetlo a jasnosť.“ Nech rozmýšľala ako rozmýšľala, na túto otázku si odpovedať nevedela. Tak ju to zmorilo, že nakoniec upadla do hlbokej depresie.
Ako si tak jedného dňa kráča po lesnom chodníčku, zrazu pred sebou vidí pekného mládenca. Kráča si veselým krokom, pospevuje si, a už na prvý pohľad vidno, že mu je na svete dobre. Je pekne vyobliekaný, hýri farbami, no najkrajší je jeho klobúčik s krásnym veľkým pierkom. Najroztomilejší bol vtedy, keď sa smial: ako keby sa rozžiarilo slnko. Meno mládenca bolo Príbeh.
Príbeh si, ako správny gentleman, Pravdu prichádzajúcu mu v ústrety, samozrejme, hneď všimol a srdečne ju pozdravil. Odpoveď bola síce slušná, no veľmi ťažká. Príbehovi bolo hneď jasné, že s Pravdou nie je niečo v poriadku: „Čo je s tebou, Pravda?“ hovorí: „Vyzeráš veľmi smutná! Čo ťa trápi?“
„Ale vieš,“ hovorí Pravda, „nikto ma nechce, každý sa mi vyhýba, ľudia, keď ma zbadajú, predo mnou utekajú a zamykajú sa vo svojich domoch“.
„No to je naozaj nepríjemné,“ hovorí Príbeh, „aj keď sa ti priznám, že si to neviem predstaviť. Mňa naopak ľudia radi prijímajú všade. Kdekoľvek sa zjavím, pozývajú ma do svojich domovov, vždy si ma usadia ku krbu, pohostia ma a vypytujú sa ma na všeličo možné. Počúvali by ma donekonečna, takmer ani odísť nemôžem“.
„No vidíš! Prečo sa potom títo istí ľudia vyhýbajú mne? Prečo voči mne nie sú rovnako pohostinní? Neublížila som im, prečo ma odmietajú, prečo sa ma desia. Nerozumiem tomu!“
„Budeš sa hnevať na mňa, Pravda, keď ti poviem pravdu? Aj keď si pravda, i ty si musíš niekedy vypočuť pravdu o sebe, ako každý.“
„Nie, nebudem sa hnevať, prosím ťa, povedz mi, čo si o tom myslíš!“
„Vieš, každý sa ti vyhýba preto, lebo si taká nahá. Ľudia majú dnes strach pred holou pravdou. A tak je jasné, že keď ťa vidia, že sa spakujú a zmiznú tak rýchlo, ako je to len možné. Je mi to veľmi ľúto, Pravda, ale ver mi, takáto je pravda. Ty si žiješ zatvorená vo svojej nedobytnej pevnosti jasnosti, z ktorej sa svojím neschvaľujúcim pohľadom pozeráš von na všetko, čo ti zapácha čo len troškou ľudskej slabosti. A vždy, v pravom momente, sa potom z tohto svojho hradu vynoríš von, aby si ľuďom povedala svoje jasné stanovisko, a aby si im ukázala, kde je sever a kde juh a ako veľmi sa mýlia. No nikdy ťa ani len na chvíľu nenapadlo, aby si z tohto svojho hradu vyšla von a do tohto sveta mnohoznačnosti, zmätku a rozbitosti čo aspoň na okamih vstúpila. Vieš, život je niekedy neusporiadaný, občas je vrtošivý, a sú veci, na ktoré sa nedá dlho pozerať, musíš ich zakryť alebo zamaskovať.
Vieš, od čias, čo Adam a Eva zhrešili, sa ľudia snažia veci radšej skrývať ako odkrývať a ty si chodíš po svete ako nejaká vznešená výnimka, ktorá nič z tohto nerešpektuje. Adam a Eva si po tom, čo spáchali svoj hriech, dali na seba – na svoje intímne miesta – aspoň list, a ty toto všetko ignoruješ. Prečo aj ty nesiahneš po aspoň troške fantázie? Vieš čo, mám návrh: urobím ti pekné šaty a uvidíš, ako sa ľudia voči tebe zmenia.“
„Šaty!? Pre mňa? Pravdu? Pravda má byť jasná a teda holá a nie oblečená a prikrášlená.“ Pravde sa tento Príbehov návrh navidomoči nepáčil, no nakoľko z odmietania ľudí a svojho bezprizorného potulovania sa po svete bola už unavená, nakoniec súhlasila.
O dva týždne sa znova objavila v dedinke, kde už bola toľkokrát pred tým. Tento raz však pekne vyobliekaná do šiat, ktoré jej vlastnoručne ušil príbeh. Keď si ich na seba po prvý raz obliekala, cítila sa akosi zvláštne a nepohodlne; lepšie jej bolo nahej. No keď zistila, ako ľudia ohromne reagujú, zapáčilo sa jej to. Všade bola prijímaná, ľudia pred ňou už neutekali, všade ju pozývali do svojich príbytkov, srdečne ju usádzali k stolu, a načúvali jej.
Od toho času sa Pravda a Príbeh stali dobrými priateľmi. Až tak dobrými, že sa rozhodli stať sa manželmi. A bolo to šťastné manželstvo, z ktorého sa im narodilo päť detí, a to mýtus, bájka, román, satira a podobenstvo.
Milí priatelia, myslím, že tento príbeh nepotrebuje výklad. Ježiš sa správal rovnako: rozprával ľuďom pravdu – pravdu o živote, o nich samých a o jeho Kráľovstve – v príbehoch. Robil tak nielen preto, že priamym definíciám by neboli porozumeli, alebo by porozumeli nesprávne, ale hlavne preto, že jeho učenie a témy, ktoré rozoberal boli tak nadčasové, že jednoducho nemal na ich vyjadrenie ľudských slov. Príbeh je dobrý práve tam, kde nemáme na to, čo chceme povedať, slová.
Veď či to isté nerobia všetci umelci? Robia to formou literárnych diel, obrazov, sôch, hudobných diel. A tieto diela, podobne ako podobenstvá Ježišove, prekračujú čas i priestor a nikdy nestarnú. Majú čo povedať ľuďom každej doby, každého postavenia, či každej fázy ich ľudsko-duchovného vývoja.
Veď premýšľajme napríklad o takom podobenstve o Márnotratnom synovi. Toto podobenstvo nám malo čo povedať, keď sme boli deťmi a keď sme si ho maľovali farbičkami. Malo nám čo povedať, keď sme boli v kvete mladosti, v strednom veku, či už vo veku staroby. Vždy nám však povedalo niečo iné, podľa toho, aký životný príbeh sme mali už za sebou. Náš osobný životný príbeh sa tak dostával do interakcie s príbehom Ježišovým a povedal nám presne to, čo sme práve v tej chvíli potrebovali počuť. A to je dôvod, prečo Ježišove príbehy nikdy nezostarnú.
Istý rabín hovorí, že jemu sa príbehy rozprávajú ľahšie židovskému ako pohanskému spoločenstvu. Pohanskí ľudia, tzn. agnostici či ateisti sa ho vždy pýtajú: 1) „Je to pravda, čo nám hovoríš?“ a 2)
„Stalo sa to naozaj?“. Na prvú otázku, hovorí, im vždy odpoviem: „Áno, je to pravda!“. Na druhú: „Možno sa to stalo, možno nie!“. „Moja židovská komunita,“ pokračuje rabín ďalej, „sa ma však pýta: Čo to, čo si povedal, znamená?“.
A toto je hlavná otázka aj pre nás, poslucháčov podobenstiev a príbehov Ježišových. Želám vám, milí priatelia, požehnanú nedeľu.