Benedikt XVI.: Jednota s Bohom nevzďaľuje od sveta, ale dáva silu, aby sme boli realisti

Druhý list Korinťanom a kontemplácia ako možnosť učiť sa žiť s Bohom a bratmi navzájom sa stali hlavnými bodmi katechézy Benedikta XVI. počas Generálnej audiencie. Tá sa dnes namiesto na Námestí sv. Petra konala v Aule Pavla VI.
Prinášame vám plné znenie katechézy:
Drahí bratia a sestry,
každodenné stretnutie s Pánom a prijímanie jeho sviatostí nám umožňujú otvoriť si myseľ i srdce pre jeho prítomnosť, pre jeho slová, pre jeho skutky. Modlitba nie je len dychom duše, ale – obrazne povedané – aj oázou pokoja, v ktorej môžme načerpať vodu, čo udržiava náš duchovný život a premieňa našu existenciu. Boh nás volá k sebe, pomáha nám vystúpiť na vrch svätosti, aby sme mu boli čoraz bližšími: na našich cestách nám ponúka svoje svetlo a svoju útechu.

Toto je osobná skúsenosť, o ktorej hovorí svätý Pavol v 12. kapitole Druhého listu Korinťanom, pri ktorom by som sa dnes rád zastavil. Tým, čo spochybňovali legitímnosť jeho apoštolátu, nemenuje spoločenstvá, ktoré založil, ani kilometre, ktoré nachodil; nezostáva pri spomínaní ťažkostí a protivenstiev, s ktorými sa stretával pri ohlasovaní evanjelia, ale hovorí o svojom vzťahu k Pánovi, o vzťahu tak intenzívnom, že je poznačený aj momentmi extázy a hlbokej kontemplácie (por. 2 Kor 12, 1); nechváli sa teda tým, čo dosiahol, svojou silou, svojimi aktivitami, svojimi úspechmi, ale chváli sa vecami, ktoré Boh vykonal skrze neho.

S ostychom rozpráva o svojej skúsenosti, keď bol uchvátený až k Bohu do neba. Spomína si na to, že štrnásť rokov pred napísaním tohto listu „bol uchvátený do tretieho neba“ (v. 2). Prostredníctvom jazyka a v snahe vyjadriť to, čo sa nedá vypovedať, svätý Pavol o tejto udalosti hovorí dokonca v tretej osobe. Vraví, že istý človek bol uchvátený do Božej záhrady, do neba. Jeho kontemplácia je tak hlboká a tak intenzívna, že si nepamätá ani na obsah zjavenia - vie však presný dátum a okolnosti, v ktorých sa ho Pán celkom zmocnil, pritiahol ho k sebe. Čosi podobné už predtým zažil na ceste do Damasku – pri svojom obrátení (porov. Fil 3, 12).

Svätý Pavol pokračuje a hovorí, že práve preto, aby neprepadol pýche kvôli veľkosti zjavení, čo mal, nosí v sebe „osteň“ (2 Kor 12, 7) znáša utrpenie, a veľmi prosí Vzkrieseného, aby ho oslobodil od posla Zlého, od tohto bolestivého tŕňa, ktorý trápi jeho telo. Tri krát – ako hovorí – sa intenzívne modlil, aby Pán z neho sňal túto skúšku. A práve v tejto situácii, v hlbokej kontemplácii Boha, dostáva odpoveď na svoju prosbu. Vzkriesený mu odpovedá jasne a povzbudzujúco: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti“ (v. 9).

Pavlov komentár k týmto slovám nás môže zaskočiť, odhaľuje však to, ako on sám chápal, čo to znamená byť skutočným apoštolom evanjelia. Hovorí: „A tak sa budem radšej chváliť svojimi slabosťami, aby vo mne prebývala Kristova sila. Preto mám záľubu v slabostiach, v potupe, v núdzi, v prenasledovaní a v úzkostiach pre Krista; lebo keď som slabý, vtedy som silný.“ (v. 9b-10). Nechváli sa teda svojimi skutkami, ale činnosťou Krista, ktorý koná priamo prostredníctvom jeho slabosti. Zastavme sa ešte na chvíľku pri tejto skutočnosti, ku ktorej došlo počas rokov, keď Pavol žil v tichu a v kontemplácii – skôr, než začal cestovať po Západnom svete, aby ohlasoval Krista, pretože tento postoj hlbokej pokory a dôvery pred Božím zjavením je mimoriadne dôležitý aj pre našu modlitbu a pre náš život, pre náš vzťah k Bohu a voči našim vlastným slabostiam.

Predovšetkým, o akých slabostiach to Apoštol hovorí? Čo je tým tŕňom, ktorý mu strpčuje život? Nevieme to s istotou a on sám o tom nepíše, ale jeho postoj nám pomáha pochopiť, že každá ťažkosť spojená s nasledovaním Krista a s vydávaním svedectva o jeho evanjeliu, sa dá prekonať, ak sa s dôverou otvoríme pre Božiu milosť. Svätý Pavol sa cíti byť „neužitočným sluhom“ (Lk 17,10) – nie on vykonal veľké veci, ale Pán – on je len „hlinenou nádobou“ (2 Kor 4, 7), do ktorej Boh vkladá bohatstvo a silu svojej milosti. V tomto okamihu intenzívnej, kontemplatívnej modlitby Pavol objavuje ako sa popasovať s každou udalosťou, predovšetkým s utrpením, s ťažkosťami, s prenasledovaním: v momente, keď zakusuje vlastnú slabosť, zároveň zažíva veľkosť sily Boha, ktorý nás nikdy neopúšťa, nikdy nás nenecháva samých, ale je pre nás silou a povzbudením.

Samozrejme, Pavol by veľmi rád bol oslobodený od tohto ostňa, od všetkého utrpenia, no Pán mu hovorí nie, je to pre teba potrebné a dostaneš odo mňa dostačujúcu milosť, aby si to vydržal a urobil, čo treba. A to platí aj pre nás. Pán nás oslobodzuje od zla, ale pomáha nám aj zrieť v utrpeniach, v ťažkostiach, v prenasledovaniach. Viera nám hovorí, že ak zostaneme v Bohu, „hoci náš vonkajší človek chradne, náš vnútorný sa zo dňa na deň obnovuje“ (v. 16). Apoštol vraví kresťanom v Korinte a aj nám, že „terajšie ľahké súženie nám prinesie nesmierne veľkú váhu večnej slávy“ (v. 17). Ľudsky povedané, váha jeho ťažkostí nebola ľahká – bola obrovská! Avšak v stretnutí s Božou láskou, s veľkosťou tej skutočnosti, že človek je Bohom milovaný sa ľahkou zrazu zdala – vo vedomí, že budúca sláva bude nesmierna. Teda v miere, v ktorej rastie naša jednota s Pánom a zintenzívňuje sa naša modlitba, prichádzame k tomu, čo je podstatné a začíname chápať, že nie sila našich prostriedkov, našich čností alebo našich schopností uskutočňuje Božie kráľovstvo – ale je to sám Boh, ktorý koná svoje zázraky práve prostredníctvom našej slabosti, našej nehodnosti pre úlohy, čo sú nám zverené. Musíme mať teda pokoru, aby sme sa nespoliehali len sami na seba, ale aby sme pracovali s pomocou Pána v jeho vinici, zverujúc sa mu ako krehké „hlinené nádoby“.

Svätý Pavol sa zmieňuje o dvoch zjaveniach, ktoré radikálne zmenili jeho život. Prvé z nich, ako vieme, súvisí so znepokojivou otázkou, ktorú dostal na ceste do Damasku: „Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ?“ (Sk 9, 4) – je to otázka, ktorá ho priviedla k tomu, aby objavil Krista, aby sa stretol so živým a prítomným Pánom, aby odpovedal na jeho pozvanie stať sa apoštolom evanjelia. Druhé zo zjavení sú slová, čo mu Pán povedal počas kontemplatívnej modlitby, nad ktorou sa teraz spoločne zamýšľame: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa naplno prejavuje v slabosti“. Len viera, len dôvera v Božiu činnosť, v Božiu dobrotu, ktorá nás neopúšťa, je zárukou toho, že nepracujeme nazmar. Milosť Pána je teda silou, ktorá svätého Pavla sprevádzala pri všetkých ťažkostiach spojených so šírením evanjelia: jeho srdce preniklo do Srdca Kristovho a stalo sa schopným privádzať druhých k tomu, čo za nás zomrel a vstal z mŕtvych.

V modlitbe teda aj my otvorme svoju myseľ pre Pána, aby k nám prišiel, aby prebýval v našej slabosti, a aby túto slabosť premenil na silu pre Evanjelium. Samotný výraz, ktorým Pavol opisuje prebývanie Pána v ľudskej slabosti, je veľmi silný a príznačný: používa v tejto súvislosti slovo episkenoo, čo by sme mohli preložiť ako „postaviť svoj vlastný stan“. Pán si v nás stále stavia stan, priamo uprostred nás: je to tajomstvo Vtelenia. To isté Božie Slovo, ktoré prišlo, aby prebývalo v našej ľudskej prirodzenosti, chce byť v nás, postaviť si v nás svoj stánok, aby osvietilo a premenilo náš život a celý svet.

Intenzívna kontemplácia Boha, ktorú zažil svätý Pavol, pripomína kontempláciu učeníkov na hore Tábor, keď Peter, vidiac Ježiša, ako sa premenil a zažiaril svetlom, povedal: „Rabbi, dobre je nám tu; urobme tri stánky – jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi“. Lebo nevedel, čo povedať, takí boli preľaknutí – dodáva svätý Marek (Mk 9,5-6). Kontemplovať Pána je zároveň úžasné aj hrozné: úžasné, pretože on sám nás priťahuje k sebe a unáša naše srdce do výšin – hrozné, pretože nám ukazuje biedu našej ľudskej slabosti, našu nevhodnosť, ťažkopádnosť v boji so Zlým, ktorý číha na náš život – osteň, čo je zabodnutý do nášho tela. V modlitbe a v každodennej kontemplácii Pána dostávame silu Božej lásky a zisťujeme, aké pravdivé sú slová svätého Pavla, ktoré adresoval kresťanom v Ríme: „Som si istý, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi“ (Rim 8, 38-39).

Vo svete, v ktorom riskujeme, že ako kritérium všetkého postavíme len efektívnosť a silu ľudských prostriedkov, v tomto svete sme pozvaní znovu objaviť a vydať svedectvo o Božej sile, čo nám je sprostredkovaná, komunikovaná skrze modlitbu, v ktorej každodenne rastieme, pripodobňujúc svoj život životu Kristovmu – veď on (ako hovorí svätý Pavol) „aj keď bol ukrižovaný v slabosti, z Božej moci žije. Aj my sme v ňom slabí, ale z Božej moci budeme s ním žiť pre vás“ (2 Kor 13,4).

Drahí priatelia, v minulom storočí Albert Schweitzer, protestantský teológ a laureát Nobelovej ceny za mier povedal, že „Pavol je mystik a nič iné ako mystik“ – teda človek skutočne zamilovaný do Krista, a tak s ním spojený, že môže povedať „Kristus žije vo mne.“ Mystika svätého Pavla sa nezakladá len na výnimočných udalostiach, ktoré prežil, ale aj na každodennom, intenzívnom vzťahu s Pánom, ktorý ho vždy podporoval svojou milosťou. Mystika ho nevzdialila od reality, práve naopak, dala mu silu, aby každodenne žil pre Krista a rozšíril Cirkev do všetkých končín vtedajšieho sveta. Jednota s Bohom nás teda nevzďaľuje od sveta, ale dáva nám silu, aby sme boli realisti, aby sme konali to, čo vo svete konať treba.

Aj v našom živote modlitby môžu byť okamihy neobyčajnej intenzity, v ktorých pocítime živú prítomnosť Pána, ale dôležitá je stálosť, vernosť vzťahu s Bohom, predovšetkým v situáciách duchovného sucha, v ťažkostiach, v utrpení, počas zdanlivej neprítomnosti Boha. Iba ak nás udržiava Kristova láska, budeme schopní čeliť všetkým protivenstvám – tak ako svätý Pavol – s istotou, že všetko môžeme v tom, ktorý nás posilňuje (porov. Fil 4, 13). Čím viac sa budeme venovať modlitbe, tým viac uvidíme, ako sa náš život bude premieňať, získavať novú, konkrétnu silu Božej Lásky. Tak tomu bolo, napríklad, v živote blahoslavenej Matky Terezy z Kalkaty, ktorá v kontemplácii Krista a práve v okamihoch dlhej duchovnej vyprahnutosti nachádzala neuveriteľnú silu, aby ho spoznávala v chudobných a opustených, a to aj napriek svojej krehkej telesnej schránke. Kontemplácia Krista v našom živote nás, ako som už povedal, neodvádza od reality, ale nás robí ešte viac účastnými na ľudských problémoch – veď Pán, ktorý nás k sebe priťahuje v modlitbe, nám zároveň pomáha, aby sme dokázali byť nablízku všetkým našim bratom a sestrám skrze jeho Lásku. Ďakujem.

Preklad: Martin Kramara