Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na Desiatu nedeľu v Cezročnom období

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na Desiatu nedeľu v Cezročnom období má názov: Hriech proti Duchu Svätému

V poslednom čase, viac než kedykoľvek predtým, hovoríme o tom, že Božia láska je bez hraníc a bez podmienok. Táto myšlienka mnohým otvára oči a privádza ich znova k viere a k životu. Ak pochopíme, že Boh svoju lásku neohraničuje a nelimituje ničím, v našom živote nastane revolúcia. Mnohí sme to zažili.
Preto nás ale snáď nemilo prekvapuje, že v evanjeliu nasledujúcej nedele je spomínaný hriech, ktorý nebude nikdy odpustený. Je to hriech proti Duchu Svätému. Ježiš hovorí: „Ľuďom sa odpustia všetky hriechy i rúhania, ktorými by sa rúhali. Kto by sa však rúhal Duchu Svätému, tomu sa neodpúšťa naveky, ale je vinný večným hriechom.“
Tieto slová v nás zaiste vyvolávajú mnoho otázok: Čo to je za hriech a prečo je neodpustiteľný? Nehreším ním náhodou? Ako si môžem byť istý, že nehreším? A ako to vlastne je s tým bezpodmienečným odpúšťaním? Je možné, aby Boh zo svojej nekonečnej milosrdnej lásky vyňal jeden hriech a ten vyhlásil za neodpustiteľný? Nechce ho odpustiť alebo nemôže? Ak nechce, kde je jeho nekonečná veľkorysosť? Ak nemôže, kde je jeho všemohúcnosť? Príliš veľa otázok na to, aby sme tento problém prehliadli alebo sa mu nevenovali.
Americký psychológ a spisovateľ Scott Peck vo svojej knihe Ľudia lži (People of the Lie), ktorá je venovaná práve tomuto problému, hovorí, že ak chceme nájsť ľudí, ktorí naozaj hrešia, nemali by sme ich ísť hľadať do väzení, ale do kostolov. Na vysvetlenie tohto odvážneho tvrdenia uvediem: vo väzeniach nájdeme určite ťažkých zločincov, ktorých v kostoloch nenájdeme. Lenže otázka je, čí títo ťažkí zločinci sú zároveň aj ťažkými hriešnikmi. Hriech je totiž koncept náboženský a predpokladá vieru v Boha. A tak je možné, že človek sa síce môže ťažko prehrešiť proti ľudskému zákonu a môže byť i odsúdený, ale pred Bohom môže byť čistý. Alebo naopak, môže byť čistý pred ľudským zákonom, no pred Bohom môže byť ťažkým hriešnikom.
Scott Peck tvrdí – hoci nepriamo – že za každým skutočným hriechom je lož. A lož, klamstvo, podvod, je iné meno pre diabla. Lož je podstatou diabolstva a diabol je kniežaťom a otcom lži. Presne takto ho charakterizuje aj Ježiš u Jána: „Vaším otcom je diabol a vy chcete plniť túžby svojho otca. On bol vrah od počiatku a nezotrval v pravde, lebo v ňom pravdy niet. Keď luhá, hovorí zo seba, lebo je luhár a otec lži“ (8, 44). Teda opravdivými hriešnikmi a vlastne synmi a dcérami diabla sú tí, ktorí klamú a podvádzajú.
Toto tvrdenie je určite zaujímavé, no zakladá sa na logike. Pozrime sa ako: páchať hriech nie je nikdy dobré. Človek sa síce má snažiť rásť v čnosti a teda bojovať proti hriechu, lenže padnúť a spáchať hriech je ľudské. Nie je to ideál, je to však realita. Teda spáchať hriech, byť hriešnikom, nie je nič hrôzostrašné. Vyplýva to z našej padlej ľudskej prirodzenosti, a teda akosi normálne sa očakáva, že každý človek pácha hriechy, teda, že je hriešny.
Avšak zároveň sa očakáva, že človek si svoj hriech, ktorý spácha, prizná a že sa bude snažiť od neho očistiť a škodu, ktorú ním spôsobil napraviť. To znamená, že v tomto svojom hriechu nezotrvá, ale bude hľadať cestu z neho von. A tu je učenie Ježišovo a jeho cirkvi jednoznačné: Kto si svoj hriech prizná a prosí Boha a ľudí o jeho odpustenie, ten si môže byť istý, že jeho hriech mu bude odpustený, nech by bol čo ako veľký. Ešte raz opakujem, každý hriech, čo ako veľký, bude v takomto prípade odpustený.
Máme ale ľudí, ktorí si svoje hriechy nie sú ochotní priznať. Oni vedia, že zhrešili alebo sú v stave hriechu, no toto popierajú, ba priamo to zakrývajú. Nehovoríme tu o tých, ktorí majú strach z odkrytia pravdy o sebe. Alebo o tých, ktorým chýba odvaha nájsť si spovedníka, pred ktorým by všetko otvorene priznali. Títo ľudia sú si vedomí svojej hriešnosti a jej dôsledkov. Ich hriech ich deptá a
vnútorne ruinuje, no oni akosi nevedia urobiť krok, aby s tým čosi urobili. Sem patria tí, ktorí vedia, že majú hriech, no vedome ho zakrývajú, ba dokonca sú schopní konfrontovať toho, kto ich z ich hriechu usvedčí a použiť všetky prostriedky na to, aby tohto človeka usvedčili a umlčali.
Už možno tušíme, prečo je tento hriech neodpustiteľný. Preto, lebo ľudia, ktorí ním hrešia o jeho odpustenie nestoja: tým, že si svoj hriech nepriznajú a neprosia ani o jeho odpustenie. A ako môže Boh odpustiť niečo, o dopustenie čoho dotyčný človek nestojí? Ako môžeme dať dar do rúk človeka, ktorý o náš dar nestojí, a ktorý nevystrie ruku, keď mu ho dávame. Boh jednoducho nemôže odpustiť nasilu človeku, ktorý o jeho odpustenie nestojí a neprosí.
Príkladom nám je kontext týchto slov o neodpustení hriechu proti Duchu Svätému. U všetkých evanjelistov je tento kontext ten istý: Ježiš je v kontakte so zákonníkmi a farizejmi, ktorí sú presvedčení o jednom, no tvrdia niečo iné, teda klamú. Vedia že niečo je biele, no tvrdia, že je to čierne. Ježiš poukazuje na nelogiku v ich tvrdeniach, no aj napriek tomu, že jeho slová sú jasné, na svojej pozícii zotrvávajú. A takto postupne Ježiša dostanú a odsúdia ho. Proces s Ježišom je jednou veľkou lžou; tí, ktorí sa na ňom zúčastňovali, to vedeli, a predsa si to nepriznali. Taký je i nedeľný dialóg s Ježišom: Ježiš ich konfrontuje, no oni si svoj omyl nepriznajú, namiesto toho sa dajú do boja proti nemu, ktorý im ich hriech vyčíta.
A tu sa pozrieme ešte raz na už spomínaný výrok Scotta Pecka, že praví hriešnici nie sú vo väzeniach, ale v kostoloch. Väzni vedia, že sú zlí a hriešni a väčšina z nich nemá problém si svoj hriech priznať. No niektorí ľudia v kostole budú s vami bojovať do krvi, že oni sú v poriadku, a že ako si dovoľujete dokonca čo i len pomyslieť na to, že oni by mohli byť hriešnikmi. Takýmto ľuďom samozrejme nie je možné odpustiť žiaden hriech. A presne toto je hriech proti Duchu Svätému: odporovanie poznanej pravde.
Ako tento žalostný stav riešiť? V prvom rade treba povedať, že je to stav veľmi vážny. Dôvodom toho je to, že človek sa sám dokáže časom do svojich krážov zamotať až tak, že už ani on sám už nedokáže rozoznať, čo je pravda a čo lož. Ďalším nebezpečenstvom je to, že človek má masku. A tá maska spôsobuje, že navonok je všetko uhladené a v poriadku. Richard Rohr to prirovnáva k predavačovi ojazdených áut. Všetko je to tak krásne vyleštené, že človek si myslí, že kupuje (a jeho predavač, že predáva) to najlepšie auto na svete.
Je však možné, že človek predsa príde k precitnutiu svojho stavu. A že nakoniec predsa začne cítiť vinu. Zázraky sa dejú i tu. Želám nám všetkým, milí priatelia, aby pre nás život v pravde bol hodnotou najsilnejšou, nech nás to stojí čokoľvek.