Komentár sr. Agnes Jenčíkovej CJ: Mať alebo byť?

Milí poslucháči,
keď som pred pár týždňami, počas svetového šampionátu v ľadovom hokeji, opisovala jednej talianskej spolusestre skvelé výkony našich hokejistov i radosť a
atmosféru, ktorú táto udalosť spôsobila na Slovensku, zareagovala slovami, ktoré vo mne zarezonovali: „Áno, ani sa nečudujem. Je to dobrá, pozitívna skutočnosť, preto to na ľudí takto pôsobí“.
Priznám sa, že s ňou súhlasím. Keď som potom sledovala naše mužstvo s cennými medailami na hrudi a vnímala tú námahu, energiu, ktorú museli vydať, zranenia, ktoré utŕžili, disciplínu, ktorá dávala ich výkonu silu a smer, chcenie i zjavnú únavu nakoniec, tak som si uvedomila, že sa mi v mysli vynára slovo dávať, dávať zo seba. A na druhej strane táto skutočnosť na mňa pôsobila priam liečivo. Je dobré z času na čas vidieť ľudí, ktorí napriek vlastnej námahe chcú a vedome sa snažia dosiahnuť pozitívne hodnoty, dávať ich ďalej, deliť sa o ne. Je to obdarujúce, uzdravujúce.
Ak sa takéto nasadenie dávania presunie zo športovej oblasti do bežného života, čo môže byť náročnejšie, znamená to vlastne, ako povedal Benedikt XVI. počas Siedmeho svetového stretnutia rodín, ktoré sa konalo minulý týždeň v Miláne, „uprednostnenie logiky „byť“ pred logikou „mať“. Tá prvá buduje, druhá ničí.“ Premenlivé obdobia, ktorými práve prechádzame, potrebujú okrem technického pokroku aj nezištnosť a schopnosť dávať.
Gregg Easterbrook vo svojom diele Paradox pokroku tiež konštatuje, že postupne ako sa materiálne veci stále vo väčšom množstve stávajú dostupnými a ako nás nedokážu urobiť šťastnými, materiálna hojnosť môže mať na nás dokonca opačný účinok: môže v nás vyvolať zakoreňovanie pocitu nešťastia, pretože nikdy nebude možné mať všetko, čo ekonomika dokáže vytvoriť.
Neustále nutkanie mať, brať, prijímať akoby vyšťavovalo, ubíjalo.
James Martin v tejto súvislosti hovorí o liečivom opaku a potvrdzuje, že čím menej si toho zaobstarávame, tým menej času strávime porovnávaním svojich vecí s vecami svojich blízkych. Oslobodenie sa od potreby mať stále viac a viac paradoxne znamená byť spokojnejším.
Myslím si, že je skutočne na mieste nebáť sa preformulovať základnú otázku uspokojenia človeka, ktorá potrebuje otvorenosť voči celkovej perspektíve ľudskej existencie, a tá nemôže byť naplnená iba kvantitatívne.
Známy vedec a nositeľ Nobelovej ceny za ekonomiku Daniel Kahneman sa počas svojej praxe zaoberal výskumom problému ľudských predstáv o šťastí a dosahovania šťastia. Zaujímavé sú výsledky jeho bádaní: respondenti veľakrát, podľa svojich denných skúseností, označovali ako zdroje šťastia ani nie tak vysoké finančné zabezpečenia, ako skôr stále dôverné vzťahy, blízkosť milovaných a milujúcich ľudí, rodinu, či chvíle strávené na výlete s priateľmi.
Priznám sa, že ma veľmi povzbudilo, že sa už spomenuté svetové stretnutie rodín dotklo i témy konzumizmu silne zasahujúceho do života rodín i spoločnosti.
Kardinál Angelo Scola, počas príprav na toto stretnutie zdôraznil, že predstava plného uspokojenie prostredníctvom konzumu je technokratický mýtus. Utiekanie sa ku konzumizmu si vyžaduje svoju daň a stále menej
privádza
k šťastiu a spokojnosti. Táto daň sa častokrát pretransformuje do rôznych závislostí, ktoré sa rozťahujú v našom vnútri so schopnosťou postupne nás pohltiť.
Americký jezuita John Kavanaugh uvádza zaujímavý postreh. Hovorí, že počas rozhovorov s rodičmi a ich deťmi o problémoch stresu v rodine a rozpadu rodín nenašiel inú tak prenikavú, silnú a príťažlivú silu, ako je konzumná ideológia a jej fascinácia nekonečným zhromažďovaním, predlžovaním pracovného času, naháňačkou za uspokojením stále nových potrieb, mystifikáciou trhu, sledovaním ekonomických ukazovateľov, túžbou dosiahnuť nejakú pozíciu prostredníctvom peňazí a neľútostnou súťažou na každej úrovni života.
Ak má negatívna mentalita „mať“ taký vplyv, môžeme sa pýtať, aké dôsledky môže mať pozitívna mentalita „byť“?
Erich Fromm, vo svojej knihe „Mať alebo byť“, opisujúc svoju víziu „nového človeka“ konštatuje, že „nový človek je ochotný vzdať sa všetkých foriem vlastníctva a plne byť“.
Akoby hovoril o ideáli nového človeka založeného na hodnotách, vzťahoch, nezištnosti, veľkodušnosti, ochotnom ustúpiť zo svojho pohodlia, aby mohol byť, byť sám sebou, byť s inými, dávať sa, stávať sa darom a v konečnom dôsledku milovať.
Mentalita „byť“ sa odráža vo všetkých kresťanských hodnotách, v daroch, ktoré nám dal Boh, pretože jeho plán a jeho samotný príklad darovania sa vedie človeka k plnej slobode a radostnému životu napriek problémom a ťažkostiam.
Milí poslucháči, želám vám neustálu túžbu po oslobodzujúcej mentalite „byť“, jej dosahovanie napriek prekážkam a všetkým hlasom zvonku, ktoré by chceli zastrieť jej čaro a liečivú silu.