Benedikt XVI. kňazom a zasväteným v Miláne: „Pastoračná láska je zjednocujúcim prvkom
života“
Milánsky dóm, katedrála milánskeho arcibiskupa kardinála Angela Scolu, ktorá je druhou
najväčšou katedrálou v Taliansku, po Bazilike sv. Petra v Ríme, a druhou najväčšou
gotickou katedrálou na svete, po sevillskej, bola dnes svedkom stretnutia pápeža Benedikta
XVI. s kňazmi, zasvätenými a seminaristami. O 10.00 hod. sa tu zišli na spoločnej
modlitbe liturgie hodín. Homíliu Svätého Otca z tejto liturgie prinášame v plnom znení.
Drahí
bratia a sestry! Zišli sme sa na modlitbe odpovedajúc na pozvanie ambroziánskeho hymnu
modlitby predpoludním: «On o deviatej hodine začína trpieť nevinne». Je to jasný náznak
milujúcej poslušnosti Krista Otcovej vôli. Veľkonočné tajomstvo dalo začiatok novým
časom: smrť a vzkriesenie Krista navráti ľudstvu nevinnosť a z nej vytryskne radosť.
Hymnus skutočne pokračuje: «Tu sa začína epocha Kristovej spásy – Hinc iam beata
tempora coepere Christi gratia».
Zhromaždili sme sa v bazilike, katedrále,
v tomto dóme, ktorý je naozaj srdcom Milána. Odtiaľto myseľ zachádza na rozľahlú ambroziánsku
arcidiecézu, ktorá v minulých storočiach, ale a aj v nedávnom čase dala Cirkvi ľudí
vyznačujúcich sa svätosťou života a službou ako sv. Amróz, sv. Karol a niektorí pápeži
ako Pius XI. a Boží služobník Pavol VI. či blahoslavení kardináli Andrea Carlo Ferrari
a Alfredo Ildefonso Schuster.
Som veľmi rád, že môžem chvíľu zotrvať s vami!
Obraciam sa s vrúcnym pozdravom ku všetkým a na každého osobitne a chcel by som to
urobiť mimoriadnym spôsobom voči tým, ktorí sú chorí a nevládni pre starobu. Pozdravujem
zo srdca vášho arcibiskupa, kardinála Angela Scolu a ďakujem mu za prívetivé slová;
pozdravujem s láskou vašich emeritných pastierov, kardinálov Carla Mariu Martiniho
a Dionigiho Tettamanziho spolu s ďalšími tu prítomnými kardinálmi a biskupmi. V tejto
chvíli prežívame tajomstvo Cirkvi v jej vyššom vyjadrení skrze liturgickú modlitbu.
Naše pery, naše srdcia a naše mysle sú v modlitbe Cirkvi tlmočníkmi potrieb a dychtivých
túžob celého ľudstva. Slovami Žalmu 119 sme vzývali Pána v mene všetkých ľudí: «Nakloň
mi srdce k svojej náuke ... Pane, nech zostúpi na mňa tvoje zmilovanie». Denná modlitba
liturgie hodín je základnou úlohou kňazskej služby v Cirkvi. Aj skrze posvätné ofícium,
ktoré je pokračovaním ústredného tajomstva Eucharistie počas dňa, sú kňazi osobitným
spôsobom zjednocovaní s Pánom Ježišom, živým a pôsobiacim v tomto čase. Kňazstvo,
aký vzácny dar! Vy, drahí seminaristi, ktorí sa pripravujete na jeho prijatie, učte
sa oceňovať ho už od teraz a prežívajte s nasadením toto vzácne obdobie v seminári.
Arcibiskup Montini počas vysviacky roku 1958 práve v tomto Dóme povedal: «Začína sa
kňazský život: poéma, dráma, nové tajomstvo... zdroj neustálej meditácie ... stály
predmet objavovania a žasnutia; kňazstvo je stále novým a krásnym pre toho, kto mu
venuje milujúcu pozornosť ..., je poznávaním Božieho pôsobenia v nás» (Omelia per
l’Ordinazione di 46 Sacerdoti, 21 giugno 1958). Ak sa Kristus zveruje do rúk kňaza,
aby zveľaďoval svoju Cirkev, ten sa zase musí úplne spoliehať na neho: láska k Pánu
Ježišovi je dušou a koreňom kňazskej služby ako to oznámil, keď zveril Petrovi poslanie
pásť jeho stádo: «Šimon ..., miluješ ma viac ako títo? ... Pas moje baránky (porov.
Jn 21,15)».
Druhý vatikánsky koncil pripomenul, že Kristus «zostane vždy princípom
a zdrojom jednoty života kňazov. Pre jej dosiahnutie sa oni musia zjednotiť s ním
v objavovaní Otcovej vôle a v darovaní seba samých im zverenému stádu. Takto, zastupujúc
Dobrého pastiera, uprostred vykonávania pastoračných úkonov milosrdenstva nájdu puto
kňazskej dokonalosti, ktorá prinesie jednotu do ich života a aktivity» (Decr. Presbyterorum
Ordinis, 14). Neexistuje rozpor medzi dobrom osoby kňaza a jeho poslaním; naopak,
pastoračná láska je zjednocujúcim prvkom života, ktorý vychádza zo stále dôvernejšieho
vzťahu s Kristom v modlitbe, z prežívania úplného darovania sa stádu, tak, aby Boží
ľud rástol v jednote s Bohom a bol prejavom jednoty Najsvätejšej Trojice. Naozaj každá
naša iniciatíva má za cieľ viesť veriacich k zjednoteniu s Pánom a k rastu cirkevného
spoločenstva pre spásu sveta.
Žiarivým znakom tejto pastoračnej lásky a nerozdeleného
srdca sú kňazský celibát a zasvätené panenstvo. Spievali sme hymnus sv. Ambróza: «Ak
sa v tebe narodí Syn Boží, zachováš si život nepoškvrnený». «Prijatie Krista – Christum
suscipere» je motív, ktorý sa často opakuje v kázni svätého milánskeho biskupa:
«Kto prijme Krista do súkromia svojho príbytku – hovorí – bude nasýtený najväčšími
radosťami» (Expos. Evangelii sec. Lucam, V, 16). Pán Ježiš bol jeho najväčším
pôžitkom, hlavnou témou jeho myslenia a kázní a predovšetkým cieľom živej a dôvernej
lásky. Niet pochýb o tom, že láska Ježiša je zmyslom života všetkých kresťanov, ale
osobitný význam nadobúda pre kňaza v celibáte a pre toho, kto odpovedal na povolanie
k zasvätenému životu: iba v Kristovi a stále v ňom budeme nachádzať zdroj a príklad
pre každodenné opakovanie toho «áno» Božej vôli. «Akými putami bol Kristus zviazaný?»
– pýtal sa sv. Ambróz, ktorý s prekvapujúcou intenzitou kázal a kultivoval panenstvo
v Cirkvi a podporoval tiež dôstojnosť žien. Odpovedal: «Nie s uzlami reťazí, ale putami
lásky a citlivosťou duše» (De virginitate, 13, 77). A práve v jednej kázni
pannám hovorí: «Kristus je pre nás všetkým: keď túžiš vyliečiť svoje zranenia, on
je lekár; ak si sužovaný horúčkou, on je prameň; ak si stiesnený pre vinu, on je spravodlivosť;
ak potrebuješ pomoc, on je sila; ak máš strach zo smrti, on je život; ak túžiš po
nebi, on je cesta; ak sa predieraš tmou, on je svetlo; ak hľadáš nasýtenie, on je
pokrm » (Ibid. 16, 99).
Drahí zasvätení bratia a sestry, ďakujem vám za vaše
svedectvo a povzbudzujem vás: pozerajte na budúcnosť s nádejou spoliehajúc sa na Božiu
vernosť a silu jeho milosti, ktorá je stále schopná robiť nové zázraky. Antifóny žalmov
tejto soboty nás viedli ku kontemplovaniu tajomstva Panny Márie. V nej naozaj môžeme
poznať «spôsob života panenského a chudobného, ktorý si vyvolil Kristus Pán a ktorý
na seba prijala jeho panenská matka» (porov. Lumen gentium, 46), život v úplnej
poslušnosti Božej vôli. Hymnus nám pripomenul slová Ježiša na kríži: Ježiš hovorí
Panne Márii: «Žena, hľa tvoj syn» a Jánovi «Hľa, tvoja matka». Mária, matka Kristova
rozširuje aj na nás svoje božské materstvo, aby ohlasovanie Slova a vysluhovanie sviatostí,
kontemplatívny život a apoštolská činnosť v rozmanitých formách vytrvali bez únavy
v odvážnej službe Bohu a pre budovanie Cirkvi.
V tejto chvíli je mi vzácnosťou
vzdávať vďaky Bohu za zástupy ambroziánskych kňazov, rehoľníkov, rehoľníc, ktorí vložili
svoju energiu do služby evanjelia, čo niekedy dosiahlo až vrcholnú obetu života. Niektorí
z nich boli navrhnutí na uctievanie a nasledovanie veriacimi aj v nedávnej dobe: blahoslavení
kňazi Luigi Talamoni, Luigi Biraghi, Luigi Monza, Carlo Gnocchi, Serafino Morazzone;
blahoslavení rehoľníci Giovanni Mazzucconi, Luigi Monti a Clemente Vismara, a rehoľníčky
Maria Anna Salaová a Enrichetta Alfieriová. Skrze ich spoločný príhovor prosme s dôverou
Darcu všetkých darov, aby kňazskú službu urobil stále plodnou, aby posilňoval svedectvo
zasvätených, žeby ukazovali svetu krásu darovania sa Kristovi a Cirkvi, a aby obnovil
kresťanské rodiny podľa Božej predstavy, žeby boli miestami milosti a svätosti, pôdou
úrodnou na povolania kňazské a k zasvätenému životu. Amen.