Zamyslenie P. Milana Bubáka k nedeli Najsvätejšej Trojice

Zamyslenie k nadchádzajúcej nedeli má názov Potrebujeme tajomstvo Trojice?

Sviatok Najsvätejšej Trojice, ktorý pripadá na nasledujúcu nedeľu, je čímsi zvláštny: nepripomíname si ním – ako to obyčajne býva – nejakú konkrétnu udalosť z dejín spásy, ale učenie, čiže dogmu. Potrebujeme to?
Potrebujeme, a to veľmi! Totiž bez Najsvätejšej Trojice nie je možné pochopiť kresťanstvo. Ak na kresťanstvo nehľadíme cez optiku Trojice, nepochopíme z neho vôbec nič. Je veľa kresťanov, pre ktorých náboženstvo nie je ničím iným, len zhlukom obradov, ktorým ani trocha nerozumejú, a ktoré samé osebe vôbec nedávajú zmysel, ak sa nehľadá koreň, z ktorého vyrastajú. Mnohí sa pýtate: Načo mám chodiť každú nedeľu do kostola? Nedal by sa tento čas stráviť aj inak? Načo mám chodiť na spoveď? Aký zmysel má rozprávať o svojich intímnych prehreškoch inému človeku? A načo je modlitba... načo...?
Je pravda, ak sa na toto všetko pozeráme z nesprávneho uhla, respektíve nemáme správnu optiku, nedáva nám to zmysel. Lenže ono to zmysel má, a tento zmysel vidíme, iba ak sa na to všetko pozrieme z uhla učenia o Trojici.
Je zaujímavé, že kedysi sa učenie o Trojici v Cirkvi nejako zvlášť nevypichovalo. Bolo tu síce vždy prítomné, aj sa slávilo ako sviatok, no viac menej sa pokladalo za jedno z mnohých učení Cirkvi. S novým Katechizmom katolíckej Cirkvi prišlo však k radikálnemu obratu. Ten v článku 234 hovorí: „Tajomstvo Najsvätejšej Trojice je hlavným tajomstvom viery a kresťanského života. Je to tajomstvo Boha v ňom samom. Je teda prameňom všetkých ostatných tajomstiev viery a svetlom, ktoré ich osvetľuje. Je najzákladnejším a najpodstatnejším učením v «hierarchii právd viery».“
Z toho vyplýva, že učenie o Trojici je prameňom, z ktorého vyrastajú všetky ostatné učenia, či tým, čo všetky ostatné učenia drží pohromade. Ako?
Ako vieme, Ježiš prišiel s revolučnou definíciou Boha, ktorá v tom čase nemala (a stále ani nemá) obdoby: podľa neho Boh je láska. Táto definícia je výnimočná a revolučná zároveň. Je totiž veľa náboženstiev, ktoré uznávajú jedného Boha, ale žiadne z nich nedefinuje Boha ako lásku.
Dostávame sa tu však do problému: Ako by Boh mohol byť láska, ak by bol len jedna osoba? Láska je predsa možná len medzi najmenej dvomi osobami. Jedna osoba nemôže byť definovaná ako láska. Môže milovať samu seba, ale to je samoláska a nie láska. Z toho prirodzene vyplýva, že Boh je v skutočnosti spoločenstvo. Je síce jeden, ale v troch osobách. A tak vnútornou dynamikou Boha je potom láska medzi týmto osobami. Otec miluje Syna, Syn Otca, a táto láska sa nazýva Duch Svätý a je to tiež osoba. Trojica je vyjadrením toho, čo hovorí staré latinské príslovie: „Tres faciunt collegium!“ - „Na to, aby bola komunita, treba najmenej troch!“
Láska však musí mať svoje parametre, ak má byť láskou. Prvým je, že je bezpodmienečná, druhým, že je neobmedzená. Čo to znamená? To, že je bezpodmienečná znamená, že sa neriadi tým, aký ten objekt, ktorý miluje, je. Či je dobrý alebo zlý, či je poslušný alebo neposlušný. Ten druhý parameter, totiž, že láska je neobmedzená, znamená, že láska sa neobmedzuje len na presne vyhradený objekt, ale že ide i poza jeho hranice.
V prípade Trojice toto znamená, že láska v Trojici, ak má byť pravá, nemôže ostávať len v Trojici. Pravá láska ide vždy poza hranice. Ak by nešla, zomrela by. S láskou je to tak ako s prúdom vody, ktorý sa leje do vedra: keď sa vedro naplní, voda neprestane tiecť, ale preteká z vedra do okolia. Z toho obrazu vyplýva, že Božia láska sa z Trojice prelieva. Kam? Do stvorenia. Stvorenie je prirodzeným výsledkom Božej lásky. Muselo k nemu prísť, pretože Božia láska plynie, a plynie...
Pýtame sa niekedy, či Boh potreboval stvorenie. Odpoveď je aj áno, aj nie. „Nie“ preto, lebo je dokonalý a k svojej dokonalosti už nepotrebuje nič. „Áno“ preto, lebo je láska. Láska je vždy krehká. Láska sa neuspokojuje sama so sebou, láska ide a hľadá niekoho iného. Tak je to i medzi nami ľuďmi. Človek, ktorý je zrelý, v podstate nepotrebuje nikoho. Vystačí si sám. Nepotrebuje sa na nikoho lepiť, byť na komsi závislý, stále byť nešťastný, že je sám... Zrelý človek vie byť sám a sebestačný. Lenže ak by takým ostal, a tak sa začal i správať, bolo by to svedectvo o tom, že v skutočnosti nie je zrelý (že nie je láska), ale že je sebec, a teda vlastne nezrelý. A sebestačný človek, ktorý je zrelý (ktorý je láska, lebo iba láska dáva zrelosť), hľadá iných a týchto iných chce milovať, a tiež im dáva najavo, že i on potrebuje ich. Boh, láska, teda stvorenie aj nepotreboval, aj potreboval. Nepotreboval, lebo je dokonalý, potreboval, lebo je láska.
Stvorenie, ako vyšlo z Božích rúk, je Božím obrazom. Tak, ako Boh je komunita, i stvorenie vzniklo ako harmonická komunita. Popis raja nám to krásne vyjadruje. Všetko bolo so všetkým zjednotené, a stvorenie žilo v úžasnej harmónii. Každý si s každým rozumel: človek s Bohom, človek s iným človekom, človek sám so sebou a človek s prírodou. No táto komunita bola narušená: hriechom. Láska totiž dáva toho, koho miluje slobodu. To znamená: „Moju lásku môžeš alebo nemusíš prijať. Je na tebe!“, hovorí Boh. Sloboda voľby je základným znakom lásky. Človek sa, žiaľ, rozhodol pre hriech a komunita sa rozpadla.
Božia láska však neskončila. Keďže Božia láska nie je podmienečná, pre milovanú osobu vždy hľadá riešenie. Preto „vymyslela“ vykúpenie. A to je dôvod, prečo a načo vlastne prišiel Kristus: dať dohromady rozpadnuté stvorenie, ktoré vzniklo na počiatku ako obraz Trojice. Preto základom Ježišovho ohlasovania bolo Božie kráľovstvo, a preto to, o čo sa snažil, bolo dávanie ľudí dohromady, vytváranie komunít, spájanie odcudzených: ľudí s Bohom, ľudí s inými, ľudí samých so sebou.
Náboženstvo sa v niektorých jazykoch povie „religio“. Je to slovo zložené z dvoch slov: „re“ (znova) a
„legare“ (spojiť). Toto slovo nám našepkáva podstatu kresťanského náboženstva: znova-spájať to, čo bolo rozpojené. A toto, jedine toto je zmysel kresťanstva. Znova spájať ľudí s Bohom, ľudí s ľuďmi, a ľudí so sebou samými, pretože človek môže byť rozpadnutý i sám v sebe. A tiež ľudí na prírodu, na celé Božie stvorenie.
Ak sa cez túto optiku pozrieme potom na náboženské úkony, prikázania a snahy, zrazu nám to začne všetko do seba zapadať: omša je miesto, kde sa napájame na Boha, na ľudí, sami na seba. Spoveď je miesto, kde sa napájam na Boha, sám znova na seba a i na iných. Modlitba je miesto, kde sa napájam znova na Boha, ale i na seba. Pokračujme v zozname vecí ďalej sami.
Napájam sa na to všetko preto, aby sa znova obnovil oblúk, ktorý hriech narušuje: Z Boha sme vyšli a k Bohu smerujeme, z Trojice do Trojice.
Možno niektorí sa na Trojicu pozeráme inak. Uvažujeme nad tým, ako je to možné, že jeden Boh je v troch osobách. Máme o tom dišputy, kontroverzie, hádky, meditácie. Zabudnime však na to! Toto nie je zmysel dogmy o Trojici. Zmysel tejto dogmy je viesť nás k chápaniu seba a Boha ako spoločenstva.