Komentár Jozefa Kováčika: „Počujete to ticho?“

Štvrtkový komentár pripravil hovorca Konferencie biskupov Slovenska Jozef Kováčik


Starý dôchodca strieľal z okna na mladých ľudí, ktorí sa vonku hlasne rozprávali... Muž v stredných rokoch napadol a dobodal suseda, ktorý ho vraj vyrušoval štartovaním svojej motorky...
Nie vždy končí naša reakcia na neprimeraný hluk v takomto extréme, no každý z nás z vlastnej skúsenosti vieme, čo to znamená nemôcť zaspať, či byť vyrušovaný hlukom. Spojenie medzi ušami a našou nervovou sústavou je oveľa bližší, ako si dokážeme predstaviť. Nie je to len jednorazové nebezpečenstvo poškodenia sluchových orgánov pri sile viac ako 120 decibelov /napr. siréna, štartujúce lietadlo.../, ale i dlhodobé pôsobenie nižších zvukov o sile 70 – 80 decibelov /napr. frekventovaná ulica/. Všetko to prispieva i k vyvolávaniu stresu a psychickej únavy. A ak v noci neklesne hladina hluku pod 55 decibelov, náš pokojný spánok je výrazne ohrozený.

Pri práci sa dokážeme proti hluku väčšinou brániť. Či je to už letecký navigátor, robotník s pneumatickým kladivom, či delostrelec, väčšinou je chránený slúchadlami. Problém sa však presunul do oblasti, kde na ochranu väčšinou ani len nepomyslíme. A tak to, čo pre jedného môže byť formou relaxu, pre druhého môže byť príčinou nervového zrútenia...

Zoberme si príklad mladej zamestnankyne pošty v meste. Jej deň sa začína riadnou dávkou hluku pridelenou budíkom. Po prekonaní tohto prvého šoku /ktorý je častokrát nevyhnutný/, prichádza ďalší minimálne po opustení domu – premávka ulice, ktorá na ňu dolieha aspoň niekoľko desiatok minút. Na pracovisku sa zdá byť všetko v poriadku. Až do okamihu, kým nezačnú vyzváňať telefóny – mimoriadne "dávky" poskytujú najmä mobilné. Vrava, zmena hlasov... Po práci opäť nejaký ten hluk na ulici, no a keď príde víkend, treba sa odreagovať a tak uteká na miesto, ktoré prehluší všetky stresy – obyčajne na diskotéku, lebo tam je aspoň 100 decibelov a tie už prehlušia všetko...

Lekárne, kde nočný hluk presahuje 55 decibelov predajú dvakrát toľko práškov na spanie, ako tie, kde táto hranica je v normále. V Taliansku platí zákon, ktorý zakazuje na diskotékach hluk väčší ako 102 decibelov. To je zákon na papieri, no prax je úplne iná. To isté platí napr. pre televízne reklamy. Zákon zakazuje vysielať reklamy, ktoré sú nahraté silnejšie, ako program, ktorý je nimi prerušený. V skutočnosti ten, kto nemá po ruke ovládačku, môže niekedy vyskočiť z kože!
Ako sa brániť? Ťažká otázka, ťažká odpoveď. Jedno je však isté- nepridávajme si zbytočne hluk tam, kde si ho môžeme sami odpustiť a započúvajme sa do ticha. Dokážeme ho ešte vôbec rozpoznať?

Práve z
tohto zorného uhla oveľa lepšie pochopíme posolstvo Svätého Otca k tohtoročnému Svetovému dňu komunikačných prostriedkov. Dôraz dal práve na ticho a slovo, ako cestu ku komunikácii a evanjelizácii.

„Ticho je podstatnou súčasťou komunikácie a bez neho neexistujú žiadne obsahovo bohaté slová. V tichu sa počúvame a poznávame, v tichu sa rodí a prehlbuje myslenie, jasnejšie chápeme to, čo chceme povedať alebo čo očakávame od druhého, ľahšie sa rozhodujeme ako sa máme vyjadriť. Mlčanie umožňuje druhému hovoriť, vyjadriť sa a nám umožňuje, aby sme neostali so svojimi slovami a myšlienkami uväznení, ale mohli ich primerane vyjadriť. Takto sa otvára priestor pre vzájomné počúvanie umožňujúce plnší ľudský vzťah.
Tam, kde je priveľa správ a informácií, je ticho nenahraditeľné, aby bolo možné odlíšiť dôležité od neužitočného či vedľajšieho. Hlbšie zamyslenie nám pomáha odhaliť existujúci vzťah medzi udalosťami, ktoré na prvý pohľad spolu nesúvisia, pomáha nám zhodnotiť a analyzovať obsah informácií; na základe toho môžeme ďalej tlmočiť premyslené a kompetentné názory, ktoré prispejú k spoločnému autentickému poznaniu. Preto je nutné vytvoriť vhodné prostredie, akýsi druh „ekosystému“, ktorý dokáže nastoliť rovnováhu medzi mlčaním a slovami, obrazmi a zvukmi.
Dnešný človek je bombardovaný odpoveďami na otázky, ktoré si nikdy nepoložil a na potreby, ktoré nepociťuje. Ticho je cenné, aby nám pomohlo pri nutnom rozlišovaní medzi mnohými podnetmi a odpoveďami, ktoré dostávame, a aby sme tak spoznali skutočne dôležité otázky a jasne ich formulovali. V komplexnom a pestrom svete komunikácie sa každopádne objavuje záujem mnohých ľudí o posledné otázky ľudského života: Kto som? Čo môžem vedieť? Čo mám robiť? V čo môžem dúfať? Je dôležité brať vážne ľudí, ktorí kladú tieto otázky, umožniť im viesť hlbší dialóg spočívajúci v argumentácii a výmene názorov, ale ich aj pozvať na zamyslenie v tichu, ktoré môže byť často výrečnejšie ako unáhlená odpoveď a ktoré umožní pýtajúcemu vstúpiť do seba a otvoriť tak cestu odpovedi, ktorú Boh vpísal do srdca každého človeka.
V mlčaní kríža hovorí výrečne Božia láska prežívaná až po tú najvyššiu obetu. Po Kristovej smrti ostala zem ponorená v tichu a na Veľkonočnú sobotu, keď „Kráľ spí“ a „Boh v tele zaspal a zobudil tých, čo spali od vekov“.
Keď hovoríme o Božej veľkosti je náš jazyk vždy nedostatočný a tak sa pred nami otvára priestor na tichú kontempláciu.
Slovo a ticho. Výchova ku komunikácii značí naučiť sa nielen hovoriť, ale aj počúvať a premýšľať; to je zvlášť dôležité pre tých, čo hlásajú evanjelium: ticho a slovo sú dva základné a navzájom sa doplňujúce prvky komunikačnej činnosti Cirkvi pri novom ohlasovaní Krista v dnešnom svete.”

Toľko Benedikt XVI. vo svojom posolstve. Keď som si ho prečítal po prvý krát i neskôr, bol som prekvapený jeho jednoduchosťou i hĺbkou zároveň. A zostala túžba pri týchto slovách mlčať a uvažovať.