Rubriku venovanú gréckokatolíkom
pripravil arcibiskup Cyril Vasiľ SJ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi Naša
gréckokatolícka cirkev, má dnes pred sebou naliehavú úlohu nájsť svoje miesto v novej
slovenskej spoločnosti, odpovedať na otázky a problémy, ktoré jej nastoľuje doba.
Jedným z predpokladov správneho chápania a orientovania prítomnosti a súčasne aj východiskom
pre rozumnú prípravu na budúcnosť je však aj poznanie vlastnej minulosti. Zbavenie
sa pocitu malosti a bezdejinnosti je prvým krokom k prekonávaniu ešte kdesi driemajúceho
komplexu menejcennosti a bezvýznamnosti. Drobným kamienkom do mozaiky poznania našej
histórie chce byť aj tento príspevok. Venujeme v ňom pozornosť jednej udalosti z medzivojnového
obdobia, ktorá je bytostne spätá s menom prešovského biskupa blahoslaveného Petra
Pavla Gojdiča, presnejšie s prvým rokom jeho biskupskej služby. Udalosť, ktorú
si tu pripomíname môže poslúžiť ako ukážka jeho pastierskej starostlivosti a pastoračnej
múdrosti a súčasne v nej môžeme nájsť aj niektoré základné piliere jeho biskupskej
duchovnosti. Každý biskup sa obyčajne pri nástupe do svojho úradu snaží jasne sformulovať
svoj pastoračný program. Vladyka Pavel nám o svojich perspektívach a požiadavkách
pre dušpastiersku službu dáva veľa vedieť z priebehu a výsledkov eparchiálnej synody,
ktorú zvolal do Prešova v júni, presnejšie v dňoch 7.-8. júna 1927, teda pred 85 rokmi.
Išlo o osobitné stretnutie, tzv. kongres kňazov a učiteľov cirkevných škôl, na ktorom
boli prerokované naliehavé pastoračné otázky, a súčasne bol načrtnutý program duchovnej
obnovy eparchie. Práce kongresu prebiehali v troch fázach. Najprv osobitne jednali
zástupcovia kňazov a osobitne učitelia cirkevných škôl, neskôr, teda 8. júna popoludní,
sa všetci stretli na spoločnom zasadaní. Zo všetkých týchto zasadaní boli vydané a
publikované protokoly, ktoré podpísom vladyku Pavla nadobudli záväznú platnosť pre
prešovskú eparchiu. Pri pohľade na text týchto protokolov je zrejmé, že v nich musíme
odlišovať viaceré roviny a teda aj odlišný stupeň ich významu pre súčasnosť. Protokol
učiteľského kongresu a spoločného kňazského a učiteľského kongresu sa zaoberal riešením
vzájomných vzťahov medzi farármi a inštitúciou cirkevných škôl. Prejednávaná problematika
mala predovšetkým časový charakter a dosah, no niektoré body môžu poslúžiť i dnes
ako ilustrácia na riešenie týchto dôležitých vzťahov. Biskup Gojdič vyzval učiteľov,
aby sa vo svojej pedagogickej činnosti medzi gréckokatolíkmi vyhli jazykovým a národnostným
sporom a súčasne ich povzbudil k využívaniu zákonom zabezpečeného práva na vyučovanie
v rodnom jazyku. Učitelia cirkevných škôl sa mali pravidelne zúčastňovať na duchovných
cvičeniach a svoju učiteľskú činnosť mali koordinaovať s pastoračnou aktivitou miestnych
duchovných. Nesporne dôležitejším bolo stretnutie kňazov a biskupa v prítomnosti
jeho poradného zboru, teda kapituly. Toto stretnutie môžeme právom charakterizovať
ako eparchiálnu synodu. Protokol má 6 bodov:1) Obnova duchovného života kňazov. 2)
Dušpastierstvo. 3) Vzťah farárov k učiteľom cirkevných škôl. 4) Cirkevná disciplína.
5) Disciplína klerikov. 6) Rozličné. Odhliadnuc od niektorých bodov, ktoré riešili
bezprostredné konkrétne problémy, právna účinnosť viacerých ustanovení tejto synody
trvá v zásade dodnes. V gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku sa v praxi niektoré pravidlá
dodržiavali často s dosť neurčitým odkazom, že tak bolo ustanovené za čias biskupa
Gojdiča. Skutočnosť, že ide o ustanovenia eparchiálnej synody, akoby upadla do zabudnutia.
Pripomeňme si preto aspoň niektoré z týchto nariadení. Dôležitú sú už prvé slová protokolu:
“Aby sa kňaz mohol stať pre iných svetlom a soľou, ktorá
svieti v temnote a ochraňuje dušu pred hnilobou, musí byť alter Christus, skutočným
kňazom pokorným podľa Srdca Ježišovho, a to nie je ani mysliteľné bez modlitby,
bez rozjímania a intenzívneho duchovného života.” K dosiahnutiu tohto cieľa sa upresnili
naledujúce prostriedky. - Kňazom sa ukladá záväzok, aby sa čím viac modlili a svedomito
vykonávali Cirkevné Pravidlo. Jednako však, keby sa niektorí pre nejakú príčinu nemohli
modliť celý Časoslov, každého zaväzuje modlitba časoslovu aspoň pol hodiny denne. -
Kňaz má aspoň štvrť hodiny pred liturgiou rozjímať, aspoň raz mesačne má ísť na sv.
spoveď a aspoň každé tri roky si má vykonať duchovné cvičenia. V konkrétnej
dušpastierskej činnosti boli kňazi vyzvaní k horlivej katechizácii mládeže, dôslednej
príprave na kázne, pravidelnému vyčleneniu času na spoveď veriacich, prispôsobenému
potrebám spovedajúcich sa. Na synode bolo ďalej povedané, že tak ako sú pre kňazov
potrebné duchovné cvičenia, tak sú pre rozpálenie duchovného života veriacich potrebné
tzv. ľudové misie. Ľudové misie sa mali konať v jednotlivých farnostiach aspoň raz
za desať rokov, pričom v nasledujúci rok po misii malo byť tzv. obnovenie misie. Vo
vzťahu farárov k učiteľom dedinských cirkevných škôl synoda zdôrazňovala potrebu harmonickej
spolupráce oboch zložiek výchovného procesu. Vytvorenie podmienok pre túto spoluprácu
bolo aj jedným z cieľov synody. Na pozdvihnutie autority nižších cirkevných predstavených,
boli udelené protopresbyterom - dekanom, ako námestníkom biskupa, niektoré osobitné
právomoci, ako napr.: - požehnať novopozlátenú čašu, posviacať kríže a zvony, udeliť
myropomazanie dieťaťu staršiemu ako rok, udeľovať dovolenku farárom do rozsahu 5 dní
atď. Na druhej strane sa od protopresbyterov - dekanov požadovalo čo najpresnejšie
kontrolovanie zariadenia chrámov, účtovnej evidencie jednotlivých farností, priebehu
katechizácie, úrovne kázní kňazov, ako aj dohľad nad osobným životom a príkladom
kňazov. Synoda skonštatovala úpadok vedomostnej úrovne duchovenstva. Preto bolo
rozhodnuté, že do seminára budú prijímaní iba kandidáti po ukončení gymnaziálnych
štúdií, prípadne po doplnení maturitnej skúšky diaľkovým štúdiom. Novokňazi sa v priebehu
5. rokov po vysviacke mali podrobiť tzv. synodálnej skúške zo všetkých teologických
predmetov. Súčasne boli vydané aj niektoré ďalšie predpisy týkajúce sa seminára a
duchovnej formácie kandidátov na kňazstvo. Oficiálny text ustanovení eparchiálnej
synody bol publikovaný v časopise mukačevskej a prešovskej eparchie Dušpastyr,
ale v súčasnosti už je takmer neznámy, či nedostupný. Tento náš príspevok chcel byť
akýmsi malým pooprášením našich dávnejších i nedávnych dejín. Spomienka na Prešovskú
eparchiálnu synodu, ktorá sa uskutočnila pred 85 rokmi sa totiž môže stať inšpiráciou
pre podobné aktivity, ktorá by boli v našej cirkvi potrebné aj dnes. Od čias biskupa
Gojdiča sa mnohé zmenilo. Zmenil sa spoločenský kontext v ktorom naša cirkev žije.
Zmenil sa štruktúra našej cirkevi po stránke cirkevno-administratávnej, ale aj po
stránke sociálnej a deografickej. Zmenila sa v niektorých veciach aj cirkevná disciplína.
Výzvy dnešnej doby pre našu cirkev je preto potrebné spoznať, sformulovať a hľadať
nové riešenia. To čo je spoločné a stále žiadané je hľadanie najúčinnejšieho spôsobu,
ktorým by Cirkev mohla plniť svoje základné poslanie, spásu nesmrteľných duší.