Benedikt XVI.: Modlitba je ovocím živej prítomnosti Otca a Ježiša v nás
Vatikán (16. máj 2012, RV) – V dnešnej katechéze počas generálnej audiencie
na Námestí sv. Petra sa Benedikt XVI. sústredil na modlitbu v Listoch sv. Pavla: „Drahí
bratia a sestry,
počas uplynulých katechéz sme uvažovali nad modlitbou v Skutkoch
apoštolov, a dnes by som rád začal hovoriť o modlitbe v Listoch sv. Pavla, Apoštola
národov. Predovšetkým chcem pripomenúť, že nie náhodou jeho listy začínajú a končia
modlitbou: v úvode vzdávaním vďaky a chválou, v závere želaním, aby Božia milosť sprevádzala
cestu spoločenstva, ktorému je list adresovaný. Apoštol rozvíja obsah svojich listov
medzi úvodnou formulou: „vzdávam vďaky svojmu Bohu skrze Ježiša Krista“ (Rim
1,8) a záverečným želaním: „milosť nášho Pána Ježiša Krista nech je s vami všetkými“
(1Kor 16,23). Modlitba sv. Pavla sa predstavuje v bohatstve mnohorakých foriem
od vzdávania vďaky po dobrorečenie, od chvály po žiadosť a príhovor, od hymnu po úpenlivú
prosbu. Pestrosť výrazov ukazuje ako jeho modlitba zahŕňa a preniká všetky životné
situácie, ako osobné, tak i okolnosti komunít, ku ktorým sa obracia.
Prvou
skutočnosťou, ktorú nám Apoštol vysvetľuje a predkladá, je, že na modlitbu nemáme
hľadieť ako na nejaký náš dobrý skutok voči Bohu, ako na našu činnosť. Ona je predovšetkým
darom, ovocím živej, oživujúcej prítomnosti Otca a Ježiša Krista v nás. V Liste Rimanom
píše: „Tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo
sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi“
(Rim 8,26). Vieme akou pravdou je to, čo píše apoštol. Nevieme, ako sa treba modliť,
chceme sa modliť, ale Boh je ďaleko, nemáme vhodné slová, nemáme jazyk, ktorým by
sme hovorili s Bohom, ani myšlienku. Jediné čo môžeme, je otvoriť sa, dať Bohu k dispozícii
svoj čas, čakať, aby nám pomohol vstúpiť do pravého dialógu. Apoštol tiež hovorí,
že tento nedostatok slov, táto absencia, túžba vstúpiť do kontaktu s Bohom je modlitbou,
ktorej Duch Svätý nie iba rozumie, ale nesie, prednáša ju pred Bohom. Práve táto nedostatočnosť
sa prostredníctvom Ducha Svätého stáva pravou modlitbou, skutočným kontaktom s Bohom.
Duch Svätý je akoby prekladateľom, ktorý pomáha porozumieť nám samým a Bohu, čo chceme
vlastne povedať.
V modlitbe zakúšame, viac ako v iných dimenziách našej
existencie, svoju slabosť, chudobu, našu pozíciu stvorenia, pretože stojíme pred všemohúcnosťou
a transcendentnosťou Boha. Čím viac sa ponárame do počúvania a dialógu s Bohom, aby
sa modlitba stala denným dýchaním našej duše, tým viac si uvedomujeme i našu nedostatočnosť,
nie iba v konkrétnych situáciách nášho života, ale i v samotnom vzťahu s Pánom. Ako
dôsledok v nás vyrastá potreba dôverovať a zverovať sa Mu vždy viac. Vnímame, že „nevieme
ani to, ... ako sa treba modliť“ (porov. Rim 8,26). Duch Svätý prichádza
na pomoc našej neschopnosti, osvecuje našu myseľ a rozohrieva srdce, vedie nás, aby
sme sa obracali k Bohu. Pre sv. Pavla je modlitba predovšetkým pôsobením Ducha Svätého
v našom človečenstve, aby sme si uvedomili svoju slabosť a boli premenení z ľudí naviazaných
na hmotné skutočnosti na ľudí duchovných: „My sme nedostali ducha sveta, –zdôrazňuje v Prvom liste Korinťanom–ale Ducha, ktorý je z Boha,
aby sme vedeli, čo nám Boh daroval. A o tom hovoríme nie slovami naučenými od ľudskej
múdrosti, ale slovami, ktoré nás naučil Duch; duchovné veci duchovne vysvetľujeme“
(2,12-13). Duch Svätý nás prebývaním v našej ľudskej krehkosti premieňa, prihovára
sa za nás a vedie nás k Božím výšinám (porov. Rim 8,26).
Skrze túto prítomnosť
Ducha Svätého sa uskutočňuje naše zjednotenie s Kristom, pretože ide o Ducha Božieho
Syna, v ktorom sme sa stali Božími deťmi. Sv. Pavol hovorí o Kristovom Duchu (porov.
Rim 8,9), a nie iba o Božom Duchu, ako sa uvádza v Starom zákone. Je samozrejmé, že
ak je Kristus Božím Synom, jeho Duch je zároveň Duchom Božím. Tak sa nám Duch Boží,
Duch Krista stáva veľmi blízkym v Božom Synovi a Synovi človeka. Duch Boží sa zároveň
stáva Duchom človeka a dotýka sa nás. Môžeme vstúpiť do spoločenstva s Duchom. Akoby
chcel sv. Pavol povedať, že nie iba Otec sa stal viditeľným vo vtelení svojho Syna,
ale i Boží Duch sa zjavuje v živote a činnosti Ježiša, ktorý žil, bol ukrižovaný,
umrel a vstal z mŕtvych. Apoštol pripomína, že „nik nemôže povedať: ’Ježiš
je Pán‛, iba ak v Duchu Svätom“ (1 Kor 12,3). Duch Svätý zameriava naše srdce
k Ježišovi Kristovi a to tak, že „už nežijeme my, ale v nás žije Kristus“ (porov.
Gal 2,20). Sv. Ambróz vo svojich Katechézach ku sviatostiam potvrdzuje, že:
„Kto sa opája Duchom, je zakorenený v Kristovi“ (5, 3, 17: PL 16, 450).
Rád
by som sa teraz dotkol troch prejavov, ktoré sa ukážu v našom kresťanskom živote,
ak sa nedáme viesť duchom sveta, ale necháme v sebe pôsobiť Kristovho Ducha ako vnútorný
princíp nášho konania.
Predovšetkým, modlitbou oživovanou Duchom sa stávame
schopnými zanechať a prekonať každú formu strachu či otroctva a žiť v pravej slobode
Božích detí. Bez modlitby, ktorá denne živí naše zotrvávanie v Kristovi v postupne
rastúcej dôvernosti, sa ocitáme v situácii, ktorú sv. Pavol opisuje v Liste Rimanom:
nerobíme dobro, ktoré chceme, ale zlo, ktoré nechceme (porov. Rim 7,19). Týmito slovami
poukazuje na nerovnováhu ľudského bytia, deštrukciu slobody v našej existencii, a
to kvôli prvotnému hriechu. Chceme dobro, ale ho nerobíme a robíme zlo, hoci nechceme.
Apoštol túži, aby sme pochopili, že z tejto situácie nás nevyslobodí predovšetkým
naše úsilie, ani Zákon, ale Duch Svätý. A keďže, „kde je Pánov Duch, tam je sloboda“
(2Kor, 3,17), v modlitbe zakúšame slobodu darovanú Duchom: autentickú slobodu, ktorá
je slobodou od zla a hriechu, zameranou k dobru a životu, k Bohu. Sloboda Ducha, pokračuje
sv. Pavol, sa nedá identifikovať s neusporiadanosťou, ani s možnosťou výberu zla,
pretože „ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť,
dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť“ (Gal 5,22). Pravá sloboda spočíva v
túžbe nasledovať skutočné dobro, pravú radosť, v spoločenstve s Bohom a nie v otroctve
príležitostí, ktoré vedú iným smerom.
Druhou skutočnosťou, ktorá sa prejavuje
v našom živote, ak v sebe necháme pôsobiť Kristovho Ducha, je samotný vzťah k Bohu,
ktorý sa stane takým hlbokým, že ho nenaruší žiadna udalosť ani situácia. Uvedomujeme
si, že modlitba nás nezbavuje skúšok a utrpení, ale môžeme ich prežívať v spojení
s Kristom, s jeho utrpením, v perspektíve účasti na jeho sláve (porov. Rim 8,17).
Veľakrát v našej modlitbe prosíme Boha o oslobodenie od fyzického i duchovného zla
a robíme to s veľkou dôverou. Ale i tak máme často dojem, že sme nevypočutí, čo nás
môže viesť k strate odvahy a vytrvalosti. Nejestvuje v skutočnosti žiadne ľudské volanie,
ktoré by Boh nevypočul, a práve vo vytrvalej a vernej modlitbe chápeme spolu so sv.
Pavlom, že „utrpenia tohto času nie sú hodné porovnávania s budúcou slávou, ktorá
sa na nás má zjaviť“ (Rim 8,18). Modlitba nás nezbavuje skúšok a utrpenia, dokonca
– ako to vyjadruje s. Pavol – „vo svojom vnútri vzdycháme a očakávame adoptívne
synovstvo, vykúpenie svojho tela“ (Rim 8,24). Hovorí, že modlitba nás nezbavuje
utrpenia, ale umožňuje nám prežívať ho a čeliť mu s novou silou, s dôverou v Ježiša,
ktorý, podľa Listu Hebrejom „v dňoch svojho pozemského života so silným výkrikom
a so slzami prednášal prosby a modlitby tomu, ktorý ho mohol zachrániť od smrti; a
bol vyslyšaný pre svoju bohabojnosť“ (5,7). Odpoveďou Boha Otca na Synove silné
výkriky a slzy nebolo oslobodenie od utrpenia, kríža a smrti, ale vyslyšanie oveľa
hlbšie, odpoveď omnoho hlbšia prostredníctvom kríža a smrti. Boh odpovedal vzkriesením
Syna, novým životom. Modlitba oživovaná Duchom Svätým privádza i nás k prežívaniu
každodenného života s jeho skúškami a trápením, k plnej nádeji a dôvere v Boha, ktorý
odpovedá tak, ako odpovedal Synovi.
Tretí prejav spočíva v tom, že modlitba
veriaceho sa otvára dimenziám ľudstva a celého stvorenia, vo vedomí, že „stvorenie
túžobne očakáva, že sa zjavia Boží synovia“ (Rim 8,19). To znamená, že modlitba,
podporená Duchom Krista, ktorý hovorí v našom vnútri, neostane uzavretá sama do seba,
nebude modlitbou „iba pre mňa“, ale otvorí sa, aby mala účasť na utrpení našich čias
i na utrpení druhých. Stane sa tak príhovorom za iných, a zároveň oslobodením od seba
samého, prúdom nádeje pre celé stvorenie, vyjadrením lásky, ktorú Boh vylial do našich
sŕdc prostredníctvom Ducha, ktorý nám bol daný (porov. Rim 5,5). Práve toto je
znakom pravej modlitby, ktorá sa nekončí vo mne samom, ale otvára sa voči druhým.
Takto ma oslobodzuje a napomáha vykúpeniu sveta.
Drahí bratia a sestry, sv.
Pavol nás učí, aby sme sa v našej modlitbe otvorili Duchu Svätému, ktorý sa modlí
v nás nevysloviteľnými vzdychmi, aby sme sa privinuli k Bohu celým našim srdcom a
celým našim bytím. Kristov Duch sa stáva silou našej „slabej“ modlitby, svetlom našej
„zhasnutej“ modlitby, ohňom našej „vychladnutej“ modlitby tým, že nás obdarúva pravou
vnútornou slobodou. Učí nás žiť, čeliť skúškam existencie v uistení, že nie sme sami,
otvárajúc nás voči horizontom ľudstva i stvorenia, ktoré „vzdychá a zvíja sa v
pôrodných bolestiach“ (Rim 8,22).“