Benedikt XVI. počas generálnej audiencie: Aj v ťažkých okamihoch cítim podporu
a modlitbu celej Cirkvi
Vatikán (9. máj 2012, RV) – Za príjemného slnečného počasia sa aj dnes na Námestí
sv. Petra konala generálna audiencia so Svätým Otcom. Tisíce veriacich si tak mohlo
vypočuť katechézu Benedikta XVI., v ktorej sa zameral na modlitbu Cirkvi, a to v súvislosti
s uväznením a zázračným vyslobodením apoštola Petra:
Drahí bratia a sestry,
dnes
by som sa rád zastavil pri poslednej udalosti zo života svätého Petra opísanej v Skutkoch
apoštolov: bolo to jeho uväznenie na príkaz Herodesa Agrippu a vyslobodenie na zásah
Pánovho anjela – v predvečer jeho procesu v Jeruzaleme (porov. Sk 12,1–17).
Toto
rozprávanie znova podáva zmienku o modlitbe Cirkvi. Svätý Lukáš píše: „Petra teda
strážili vo väzení. Ale Cirkev sa bez prestania modlila k Bohu za neho.“ (Sk 12,5).
Potom, keď bol zázračne vyslobodený z väzenia, pri návšteve domu Márie, matky Jána,
ktorý sa volá Marek, Písmo hovorí, že tam „boli mnohí zhromaždení a modlili sa“
(Sk 12, 12). Medzi týmito dvoma dôležitými poznámkami, ktoré nám približujú postoj
kresťanskej komunity vystavenej nebezpečenstvu a prenasledovaniu, je vyrozprávané
Petrovo uväznenie a vyslobodenie, ktoré sa odohralo tej noci. Sila neprestajnej modlitby
Cirkvi vystúpila k Bohu a Pán ju vyslyšal: neslýchaným a neočakávaným spôsobom oslobodil
Petra – tak, že mu poslal svojho anjela.
Rozprávanie pripomína významné udalosti
oslobodenia Izraela z otroctva v Egypte, teda hebrejskú Paschu. Tak, ako tomu bolo
pri tejto veľkej udalosti, aj v našom prípade najdôležitejší skutok vykonáva anjel
Pána, ktorý Petra vyslobodzuje. Tiež samotná činnosť Petra, ktorý dostane príkaz rýchle
vstať a opásať sa – pripomína to, čo sa stalo s vyvoleným národom počas noci Božieho
vyslobodenia - keď mu bolo povedané, aby rýchlo zjedol baránka, s opásanými bokmi,
sandálmi na nohách a palicou v ruke, pripravený na odchod z krajiny (porov. Ex 12,
11). Peter tak môže vykríknuť: „Teraz naozaj viem, že Pán poslal svojho anjela
a vyslobodil ma z Herodesovej ruky“ (Sk 12, 11).
Tento anjel však pripomína
nielen anjela, čo stál pri vyslobodení Izraela z Egypta, ale tiež toho, ktorý bol
pri vzkriesení Krista. Skutky apoštolov hovoria: „Tu zastal pri ňom Pánov
anjel a v miestnosti zažiarilo svetlo. Udrel Petra do boku a zobudil ho“
(Sk 12, 7). Svetlo, ktoré napĺňa väzenskú celu a aj zobudenie apoštola pripomínajú
oslobodzujúce svetlo Pánovej Paschy, ktoré víťazí nad temnotami noci a zla. Napokon,
výzva „prehoď si plášť a poď za mnou“ (Sk 12, 8) pozýva spomenúť
si na slová prvého Ježišovho povolania (porov. Mk 1, 17), ktoré zopakoval aj po vzkriesení
na Tiberiadskom jazere, keď dvakrát povedal Petrovi: „Nasleduj ma!“ (Jn 21,
19.22). Je to naliehavé pozvanie k nasledovaniu: len keď vyjdeme sami zo seba a vykročíme
na cestu s Pánom, aby sme konali jeho vôľu, budeme žiť v plnej slobode.
Rád
by som zdôraznil ešte jeden aspekt Petrovho uväznenia: všimnime si, že kým sa kresťanské
spoločenstvo modlilo, Peter „spal“ (Sk 12, 6) – tak to píše svätý Lukáš. V takejto
kritickej situácii a uprostred vážneho nebezpečenstva je to postoj, ktorý sa nám môže
zdať zvláštny, vyjadruje však pokoj a dôveru; Peter verí Bohu a vie, že ho sprevádzajú
solidárnosť a modlitba spoločenstva, a tak sa úplne oddáva do Božích rúk. Takáto by
mala byť aj naša modlitba: vytrvalá, solidárna s druhými, plná dôvery voči Bohu, ktorý
nás pozná do hĺbky a stará sa o nás až do tej miery, že – ako hovorí Ježiš – máme
„aj všetky vlasy na hlave spočítané.“ Nebojme sa teda… (Mt 10,
30-31). Peter celú noc vo väzení a aj svoje vyslobodenie vníma ako moment nasledovania
Pána, ktorý víťazí nad temnotami noci a oslobodzuje z otroctva reťazí a od nebezpečenstva
smrti. Jeho oslobodenie je prozreteľnostné, poznačené viacerými udalosťami, ktoré
sú presne opísané: vedený anjelom, napriek dozoru strážcov, prechádza cez prvú i druhú
hliadku až po železnú bránu, ktorá viedla do mesta: a táto brána sa pred ním sama
otvorila (porov. Sk 12, 10). Peter a Pánov anjel idú spoločne až do okamihu, kým si
apoštol uvedomí, že ho Pán naozaj vyslobodil. Potom, čo sa nad tým zamyslí, ide do
domu Márie, Marekovej matky, kde sú mnohí učeníci zjednotení v modlitbe; znovu teda:
odpoveďou spoločenstva na ťažkosti a na nebezpečenstvo je zveriť sa Bohu a posilniť
svoj vzťah s ním.
Na tomto mieste sa mi zdá vhodné pripomenúť ešte ďalšiu
neľahkú situáciu, ktorú prežilo prvé kresťanské spoločenstvo. Hovorí o nej svätý Jakub
vo svojom liste. Spoločenstvo sa dostalo do krízy a do ťažkostí nie preto, že by bolo
prenasledované, ale preto, že uprostred neho vypukli spory a závisť (porov. Jak 3,
14-16). Apoštol sa pýta, prečo vznikla táto situácia. A nachádza dve hlavné príčiny:
prvou z nich je to, že ľudia sa nechali ovládnuť vášňami, diktatúrou vlastnej vôle
a egoizmom (porov. Jak 4, 1-2a); druhou je nedostatok modlitby – „neprosíte“, hovorí
(Jak 4, 2) – alebo modlitba, ktorá nemá dostatočné kvality – „prosíte, a nedostávate,
pretože zle prosíte, chcete to využiť na svoje náruživosti“ (Jak
4,3). Táto situácia by sa podľa svätého Jakuba zmenila, keby celé spoločenstvo hovorilo
k Bohu, keby sa skutočne modlilo, vytrvalým a jednotným spôsobom. Aj rozhovor o Bohu
môže stratiť svoju vnútornú silu a svedectvo vyschne, ak nie je oživované, podporované
a sprevádzané modlitbou, spoločenstvom živého dialógu s Pánom. Je to dôležitá poznámka
aj pre nás, pre naše spoločenstvá – či už pre tie malé, akými je rodina, alebo aj
pre väčšie, akými sú farnosť, diecéza a celá Cirkev. Myslím si teda, že v Jakubovej
komunite sa modlili, ale modlili sa zle, len za svoje vlastné náruživosti… Musíme
sa teda stále znovu učiť, ako sa modliť dobre, ako sa skutočne modliť, obracajúc sa
smerom k Bohu, nielen smerom k vlastnému dobru.
Naopak, spoločenstvo, ktoré
sprevádza modlitbou Petra vo väzení, je spoločenstvo, čo sa opravdivo a dobre modlí,
celú noc, v jednote. Nezadržateľná radosť naplní srdcia všetkých, keď apoštol nečakane
zabúcha na dvere. Je to radosť a úžas nad dielom Boha, ktorý počúva. Od Cirkvi teda
vychádza modlitba za Petra a on sa do Cirkvi vracia, aby porozprával, „ako ho Pán
vyviedol z väzenia“ (Sk 12, 17). V Cirkvi, v ktorej je postavený ako Skala (porov.
Mt 16, 18), Peter rozpráva svoju „Paschu“ oslobodenia: zažíva, že v nasledovaní Ježiša
je skutočná sloboda a že toto nasledovanie sprostredkuje žiarivé svetlo Vzkriesenia.
Preto môže svedčiť až po mučenícku smrť, že Pán je Vzkriesený a „naozaj poslal
svojho anjela a vyslobodil ho z Herodesovej ruky“ (Sk 12, 11). Mučenícka smrť,
ktorú neskôr Peter podstúpi v Ríme ho definitívne spojí s Kristom, ktorý mu povedal:
keď budeš starý, iný ťa povedie, kam nechceš – aby naznačil, ako smrťou oslávi Boha
(porov. Jn 21, 18-19).
Drahí bratia a sestry, udalosť Petrovho vyslobodenia
opísaná svätým Lukášom nám hovorí, že Cirkev, teda každý z nás, musí prejsť nocou
skúšky, máme však oporu vo vytrvalej, bdelej modlitbe. I ja, od prvého okamihu svojho
zvolenia za nástupcu svätého Petra, som vždy cítil vašu podporu a modlitbu celej Cirkvi,
a to predovšetkým v ťažkých okamihoch – za čo som zo srdca vďačný. Prostredníctvom
vytrvalej modlitby plnej dôvery nás Pán oslobodzuje z reťazí, vedie nás cez akúkoľvek
noc väzenia, ktorá môže zostúpiť na naše srdce, darúva nám silu a pokojnú myseľ, aby
sme dokázali čeliť životným problémom, ale aj odmietnutiu, protivenstvám a prenasledovaniu.
Zážitok svätého Petra nám ukazuje túto silu modlitby. Apoštol, aj keď v reťaziach,
cíti pokoj, má istotu, že nikdy nie je sám: spoločenstvo sa za neho modlí a Pán je
mu na blízku; vie, že Kristova „sila sa dokonale prejavuje v slabosti“ (2 Kor
12, 9). Vytrvalá a jednotná modlitba je vzácnym nástrojom na prekonanie skúšok, ktoré
môžu prísť na životnej ceste, pretože hlboká jednota s Bohom umožňuje aj opravdivé
zjednotenie sa s ľuďmi. Ďakujem.