Komentár sr. Agnes Jenčíkovej CJ: Čas otcov

Štvrtkový komentár, ktorý pripravila sr. Agnes Jenčíková z Congregatio Iesu nesie názov: Čas otcov:
Milí poslucháči,
iste ste si všimli, že sme vstúpili do mesiaca, ktorý Karel Hynek Mácha nazval „Máj, lásky čas“ a myslím, že toto prirovnanie radi používame. Máj je naozaj nádherný mesiac, v ktorom rozvíjajúca sa príroda v harmónii spieva na oslavu života. V máji tiež slávime deň matiek, keď im ďakujeme za starostlivosť, láskavosť a prijatie. A mne nedá, aby som si, keď myslím na hodnotu a veľkosť poslania matky, nespomenula i na poslanie otca.
Téma možno veľmi, možno málo preberaná. Pri stretnutiach s ľuďmi sa často nad touto skutočnosťou zamýšľam.
Pred pár rokmi som sa stretla s istou stredoškoláčkou, ktorá bola po rozvode rodičov, zverená do starostlivosti otca. Ten na ňu nemal čas a dievča sa pretĺkalo životom dosť chaoticky, bez usmernia, poznačené podvedomím hľadaním prijatia a podpory v rôznych vzťahoch, z ktorých nie všetky boli dobré. Malo za sebou skúsenosti, o
akých jej rovesníci ani netušili.
Alebo iný prípad. Mladý talentovaný a vzdelaný muž s nízkym sebavedomím, neurotickou neistotou a obavou vstúpiť sám do náročných situácií, hoci mal všetky predpoklady, aby ich zvládol a prekonal. Vyrastal síce v usporiadanej rodine, ale ako dieťaťu mu otec nikdy nezveril nijakú zodpovednosť, pretože ho považoval za málo schopného.
Na druhej strane sa vždy veľmi poteším a obdivujem ľudí, ktorí sa o svojom otcovi vyjadria pozitívne, označia ho za vzor, alebo potvrdia, že mali s otcom hlboký pekný vzťah, z ktorého čerpajú doteraz a sú radi, ak sa môžu s otcom porozprávať a poradiť. Nemôžem to samozrejme zovšeobecniť, ale vnímam, že takíto ľudia sú pokojnejší, istejší, smelší a zároveň majú väčšiu schopnosť, aby prijímali druhých bez podmienok.
Lenka Šulová v knihe Raní psychologický vývoj dítěte spomína úlohu matky a otca v rodine a ich vzájomné dopĺňanie. Matka sa snaží získať pozornosť dieťaťa, udržovať telesnú blízkosť, ako aj starostlivosť o jeho pohodlie a bezpečie. U otca ide skôr o zisťovanie toho čo dieťa dokáže, podnecovanie aktivity, interakcie a niekedy aj vystavovaniu dieťaťa náročnejším a novým situáciám. Podľa výskumov, dieťa, keď sa cíti neisté, zranené alebo choré radšej vyhľadá matku. Ak chce preskúmať niečo nové, či žiada o pomoc, ide radšej za otcom. Vo všeobecnosti by sa teda podľa výskumov dalo povedať, že matka poskytuje dieťaťu oporu a pocit bezpečia, do ktorého sa ono môže uchýliť. Otec je z tohto pohľadu skôr akýmsi „mostom dieťaťa do spoločnosti“, podnecuje jeho odvahu riskovať a skúšať nové, otvára mu cestu do sveta.
Štatistiky svedčia o tom, že absencia otca, či už fyzická alebo absencia jeho úlohy, hoci fyzicky je v rodine prítomný, je skutočnosť, cez ktorú sa dieťa bolestne prediera nielen v ranom veku, ale jej následky sú často celoživotné.
Maurizio Tiezzi k téme otcovstva dodáva, že ono nie je pre mužov otázkou rozhodnutia či výberu, je to niečo, s čím sa rodia, je v ich vnútri. Byť otcami neznamená len mať biologické deti, ale ochraňovať a starať sa o proces rastu ľudí, ktorých majú okolo seba počas celého života.
Veľmi ma, ako ženu, poteší, keď vidím v autobuse, v parku alebo v kostole mladú rodinu a dieťa v náručí otca, ako spokojne sedí alebo spí, teší sa alebo sa hrá. A ešte viac, keď vidím, ako otec vedome a aktívne dieťa vedie, chráni, vysvetľuje mu tajomstvá sveta, ktoré dieťa objavuje a zároveň mu vie naznačiť i pevné hranice a s láskou usmerniť a vysvetliť, prečo niektoré veci idú tak a nie inak.
Žigmund Freud hovorí, že desivý dojem detskej bezmocnosti vyvolal potrebu ochrany, ochrany láskou, ktorú splnil otec. Poznanie, že táto bezmocnosť trvá po celý život, spôsobilo, že človek lipne na existencii iného, tento krát mocnejšieho otca.
A čo ak otec túto úlohu nesplnil? Ako je potom možné hľadať mocnejšieho Otca? Obraz otca, skúsenosť s otcom sa často prenáša i na obraz o Bohu, ktorý je otcom každého osobne, i nás všetkých. Je zaujímavé si všimnúť, ako ho oslovuje jeho Syn, Ježiš, a to dôverným slovom abba. Benedikt XVI. v homílii na Zelený štvrtok označil toto slovo za oslovenie veľmi vrúcne, aké používajú deti. Ich vzťah, ak ho prenesieme do roviny dieťa-otec je veľmi pozoruhodný, pevný, Ježiš sa celé noci zhovára so svojím Otcom. Skúsme si to predstaviť tak ľudsky: rozhovor Syna s Otcom, v pochopení, v súlade, v povzbudení Syna, v uistení, že stojí po jeho boku a v Synovom zanietení za to, čo chce Otec. Niekedy sa s zvnútornením tejto skutočnosti musíme popasovať, ak bojujeme o to, aby sa kresťanská viera stala našim životným štýlom. Naše zranenia a nesplnené očakávania nám môžu byť prekážkou.
Iste, nikdy to úplne nepochopíme, ale na druhej strane, máme na tomto vzťahu účasť a vedomie, že Boh je Otec s vlastnosťami, akými sú prijatie, láska, dôvera v dieťa, starostlivosť, odpúšťanie, možnosti nového začiatku, povzbudenie a istota, že nás podrží. A ešte oveľa viac.
Prajem vám, milí poslucháči, aby slovo otec bolo pre nás slovom nádeje: pre tých, čo sú sami otcami, pre nás, ženy, ktoré v tomto slove nachádzame snáď dokonalé splnenie úlohy muža, pre tých, v ktorých živote otec nebol prítomný i pre tých, ktorí mali šťastie tešiť sa z tohto daru.