Katechéza Benedikta XVI. o prvom mučeníkovi Cirkvi

Vatikán (2. máj 2012, RV) – Dnes sa na Námestí sv. Petra vo Vatikáne stretlo niekoľko tisíc pútnikov z celého sveta, aby si počas generálnej audiencie vypočuli katechézu Benedikta XVI. Svätý Otec sa v nej zameral na postavu prvého mučeníka Cirkvi sv. Štefana:

Drahí bratia a sestry,

v minulých katechézach sme videli ako osobná a spoločná modlitba, ale aj čítanie a rozjímanie nad Svätým písmom otvárajú srdce pre počúvanie Boha, ktorý k nám hovorí a zároveň poskytujú svetlo pre chápanie prítomných udalostí. Dnes by som rád hovoril o svedectve a modlitbe prvého mučeníka Cirkvi, svätého Štefana, ktorý bol jedným zo siedmich vybraných na službu chudobným prostredníctvom skutkov dobročinnej lásky. V okamihu svojho umučenia, o ktorom čítame v Skutkoch apoštolov, sa znovu ukazuje životodarný vzťah medzi Božím Slovom a modlitbou.

Štefana privádzajú na súd, pred Synedrium, a tam ho obvinia z rozširovania toho, že „Ježiš... zborí toto miesto a zmení obyčaje, ktoré nám odovzdal Mojžiš“ (Sk 6, 14). Počas svojho verejného života Ježiš naozaj predpovedal zničenie Jeruzalemského chrámu: „Zborte tento chrám a ja ho za tri dni postavím“ (Jn 2, 19). Avšak, ako poznamenáva aj evanjelista svätý Ján, „on hovoril o chráme svojho tela. Keď potom vstal z mŕtvych, jeho učeníci si spomenuli, že toto hovoril, a uverili Písmu i slovu, ktoré povedal Ježiš“ (Jn 2,21-22).

Štefanova reč pred súdom, najdlhšia reč v Skutkoch apoštolov, rozvíja práve túto predpoveď Ježiša, ktorý je sám novým chrámom, lebo zavádza nový kult a obetou, ktorú prináša na kríži, nahrádza obety Starého zákona. Štefan chce dokázať, že obvinenie, ktoré proti nemu vznášajú ohľadom rozvracania Mojžišovho zákona, je neopodstatnené – a predstavuje svoj pohľad na dejiny spásy ako na zmluvu medzi Bohom a človekom. V tomto duchu preberá celé biblické rozprávanie, plán, ktorý sa vo Svätom písme nachádza, aby ukázal, že všetko smeruje k jednému miestu definitívnej Božej prítomnosti, a tým je Ježiš Kristus – vo svojom utrpení, smrti a zmŕtvychvstaní. V tejto perspektíve Štefan vníma aj to, že je Kristovým učeníkom, a nasleduje ho až k mučeníctvu. Rozjímanie nad Svätým písmom mu tak umožňuje chápať jeho poslanie, život a udalosti, ktoré sa v ňom dejú. Je pritom vedený svetlom Ducha Svätého a svojím hlbokým vzťahom k Pánovi - a to až do takej miery, že členovia Synedria videli jeho tvár „ako tvár anjela“ (Sk 6, 15). Takýto znak Božej prítomnosti pripomína Mojžišovu tvár, ktorá mu žiarila, keď zostupoval z vrchu Sinaj, potom čo sa stretol s Bohom (porov. Ez 34, 29-35; 2 Kor 3,7-8).

Vo svojej reči Štefan začína povolaním Abraháma, ktorý putuje do zeme, čo mu Boh ukázal, i keď iba v prisľúbení; potom hovorí o Jozefovi, ktorého bratia predali, ale Boh ho oslobodil, až napokon prichádza k Mojžišovi, ktorý sa stal Božím nástrojom na oslobodenie ľudu, aj keď ho tento ľud viackrát odmietol. V týchto udalostiach zo Svätého Písma, ktoré Štefan zbožne čítal a počúval, sa stále znovu ukazuje Boh, ktorý neúnavne vychádza v ústrety človeku, a to aj napriek jeho častej tvrdohlavosti a odmietaniu. Rovnako v minulosti, ako aj dnes a v budúcnosti. V celom Starom zákone Štefan teda vidí predzvesť príbehu Ježiša, Božieho syna, ktorý sa stal človekom - a rovnako ako Praotcovia, stretol sa s ťažkosťami, odmietnutím i smrťou.

Štefan teda spomína Jozueho, Dávida a Šalamúna vo vzťahu k stavbe Jeruzalemského chrámu a zakončuje slovami proroka Izaiáša (66,1-2): „Nebesá sú mojím trónom a zem podnožou mojich nôh. Aký je to dom, čo mi postavíte? Aké miesto pre môj odpočinok? Veď toto všetko spravila moja ruka“ (Sk 7, 49-50). Vo svojom rozjímaní o Božej činnosti v dejinách spásy zdôrazňuje stále pokušenie odmietnuť Boha a jeho skutky, ale zároveň potvrdzuje, že Ježiš je Spravodlivý ohlásený prorokmi; v ňom sa sprítomnil sám Boh, a to jedinečným a definitívnym spôsobom: Ježiš je „miestom“ pravého kultu. Štefan nepopiera dôležitosť chrámu – do istého času – ale zdôrazňuje, že „Najvyšší nebýva v domoch, zhotovených rukou“ (Sk 7, 48). Nový chrám, v ktorom Boh prebýva, je jeho Syn, ktorý sa stal človekom. Človečenstvo Krista, Vzkrieseného, spája národy a zjednocuje ich vo sviatosti svojho Tela a svojej Krvi. Výraz týkajúci sa chrámu „zhotoveného nie ľudskou rukou“ sa nachádza aj v teológii svätého Pavla a v liste Hebrejom: Ježišovo telo, ktoré na seba vzal, aby sa vydal ako obeť za hriechy, toto Ježišovo telo je novým Božím chrámom, miestom prítomnosti živého Boha; v ňom Boh prichádza do kontaktu s človekom a so svetom: Ježiš berie na seba celý hriech ľudstva, aby ho v láske Boha odniesol a v tejto láske „spálil“. Prísť ku krížu, vojsť do spoločenstva s Kristom znamená začať túto premenu, čiže vstúpiť do kontaktu s Bohom, vstúpiť do jeho pravého chrámu.

Reč i život svätého Štefana náhle preruší kameňovanie, ale práve táto mučenícka smrť je naplnením jeho života a jeho odkazu: zjednocuje sa s Kristom. Jeho rozjímanie nad konaním Boha v dejinách a nad Božím slovom, ktoré v Kristovi našlo svoje naplnenie, sa tak stáva účasťou na modlitbe Kríža. Skôr, než zomrie, vykríkne: „Pane Ježišu, prijmi môjho ducha“ (Sk 7, 59). Berie tu za svoje slová Žalmu 31,6 a spája ich s posledným výrokom Ježiša na Kalvárii: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ (Lk 23, 46); napokon, tak ako Ježiš, nahlas vykríkne pred tými, čo ho kameňovali: „Pane, nezapočítaj im tento hriech“ (Sk 7, 60). Všimnime si, že i keď Štefanova modlitba je na jednej strane prevzatím Ježišovej modlitby, jej adresát je odlišný, pretože invokácia sa obracia na samotného Pána, teda na Ježiša, ktorého kontempluje ako osláveného po Božej pravici: „Vidím otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici Boha“(v. 55).

Drahí bratia a sestry, svedectvo svätého Štefana nám ponúka niekoľko indikácií pre našu modlitbu i pre náš život. Môžme sa pýtať: odkiaľ tento prvý kresťanský mučeník vzal silu čeliť svojim prenasledovateľom – až do tej miery, že daroval svoj život? Odpoveď je jednoduchá: zo svojho vzťahu s Bohom, zo spoločenstva s Kristom, z rozjímania nad dejinami spásy, z pozorovania Božieho diela, ktoré bolo zavŕšené v Ježišovi Kristovi. Aj naša modlitba sa musí živiť počúvaním Božieho slova v spoločenstve Krista a jeho Cirkvi.

A ešte jedna vec: svätý Štefan v dejinách vzťahu lásky medzi človekom a Bohom vidí predobraz postavy a poslania Ježiša Krista. On, Boží Syn, je chrám postavený „nie ľudskou rukou“. V ňom sa prítomnosť Boha Otca stala tak blízkou, že dokonca vstúpil do nášho tela, aby nás tak priviedol k Bohu, aby nám otvoril brány neba. Modlitba teda musí byť kontempláciou Ježiša sediaceho po Božej pravici – Ježiša ako Pána môjho každodenného života. V ňom, pod vedením Ducha Svätého, sa aj my môžeme obracať k Bohu, vstúpiť do reálneho kontaktu s Bohom – s dôverou a odovzdanosťou synov, čo sa utiekajú k Otcovi, ktorý ich nekonečne miluje. Ďakujem.

Preklad: Martin Kramara