Benedikt XVI.: Slávenie svätej omše je pokračovaním Ježišovho spásneho konania vo svete

Vatikán (30. apr. 2012, RV) – Homília Benedikta XVI. počas eucharistickej slávnosti v Nedeľu Dobrého pastiera, pri ktorej vysvätil deviatich nových kňazov Rímskej diecézy. Preklad homílie prinášame v plnom znení:


Ctihodní bratia, drahí ordinandi, drahí bratia a sestry!

Rímska tradícia slávenia kňazských vysviacok na Štvrtú nedeľu vo Veľkonočnom období, teda nedeľu Dobrého pastiera, v sebe zahŕňa bohatý význam, spojený s Božím slovom, liturgickým slávením a Veľkonočným obdobím, v ktorom sa to všetko uskutočňuje. Postava Dobrého pastiera, ktorá sa objavuje vo Svätom písme a ktorá je dôležitou definíciou kňaza, nadobúda svoju plnú pravdu a význam v Kristovej tvári, vo svetle tajomstva jeho smrti a zmŕtvychvstania. Z tohto bohatstva môžete aj vy, drahí ordinandi, vždy čerpať, a takto sa bude vaše kňazstvo nanovo obnovovať.

Tohto roku je evanjeliová stať z 10. kapitoly Jánovho evanjelia a začína Ježišovým tvrdením: „Ja som dobrý pastier“, po ktorom hneď nasleduje prvá základná charakteristika: „Dobrý pastier položí svoj život za ovce“ (Jn 10,11). Vstúpili sme priamo do podstaty, k bodu Božieho zjavenia ako pastiera svojho ľudu. Tou podstatou a vrcholom je Ježiš, presnejšie povedané ten Ježiš, ktorý zomiera na kríži a vstáva z hrobu na tretí deň. Vstáva v celej svoje ľudskosti a v tomto momente zapája do svojho prechodu zo smrti do života každého človeka. Udalosť – Kristova Pascha – , v ktorej sa v plnosti a definitívne završuje Božie dielo ako pastiera, je posväcujúcou udalosťou. Preto sa dobrý pastier a veľkňaz spájajú v Ježišovej osobe, ktorý za nás dal svoj život.

Všimnime si v krátkosti aj prvé dve čítania a responzóriový žalm (Ž 118). Úryvok zo Skutkov apoštolov (4,8-12) nám predstavuje svedectvo sv. Petra pred predstaviteľmi národa a staršími v Jeruzaleme po zázračnom uzdravení chromého. Peter úprimne hovorí, že Ježiš „je kameň, ktorý ste vy, stavitelia, zavrhli, a on sa stal kameňom uholným“ a dodáva: „a v nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení“ (vv. 11-12). Apoštol potom vo svetle veľkonočného tajomstva Ježiša Krista vysvetľuje 118. žalm, v ktorom modliaci sa vzdáva vďaky Bohu za to, že odpovedal na jeho volanie o pomoc a zachránil ho. Žalm hovorí: „Kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným. To sa stalo na pokyn Pána; vec v našich očiach obdivuhodná” (Ž 118,22-23). Ježiš zažil práve túto skúsenosť: bol zavrhnutý predstaviteľmi jeho národa a rehabilitovaný Bohom tak, že ho urobil základom nového chrámu, nového ľudu, ktorý chváli Boha prinášaním ovocia spravodlivosti (porov. Mt 21,42-43). Teda prvé čítanie a responzóriový žalm sa silným spôsobom odvolávajú na kontext Veľkej noci a obrazom zavrhnutého a znovu prijatého kameňa upriamujú pozornosť na mŕtveho a vzkrieseného Ježiša.

Druhé čítanie z Prvého listu sv. apoštola Jána (3,1-2) nám zasa hovorí o ovocí Pánovej paschy. O tom, ako sme sa stali Božími deťmi. V Jánových slovách ešte môžeme vidieť úžas z tohto daru: nie, že sa len nazývame Božíme deťmi, ale „nimi aj sme“ (v. 1). V skutočnosti je synovský stav človeka ovocím Ježišovho spásneho konania. Jeho vtelením, smrťou, zmŕtvychvstaním a darom Ducha Svätého vtiahol človeka do nového vzťahu s Bohom, do jeho vlastného vzťahu s Otcom. Preto vzkriesený Ježiš hovorí: „Vystupujem k môjmu Otcovi a vášmu Otcovi, k môjmu Bohu a vášmu Bohu“ (Jn 20,17). Je to vzťah úplne reálny, ale ešte nie je úplne zjavený. Bude na konci, keď budeme môcť vidieť jeho tvár takú, aká je (porov. v. 2).

Drahí ordinandi, tam nás chce priviesť Dobrý pastier! Tam, kde je kňaz povolaný k tomu, aby viedol jemu zverených veriacich: k životu „v hojnosti“ (Jn 10,10). Vráťme sa ešte k evanjeliu a podobenstvu o dobrom pastierovi. „Dobrý pastier položí svoj život za ovce“ (Jn 10,11). Ježiš trvá na tejto základnej charakteristike skutočného pastiera, ktorým je on sám: tej „položiť vlastný život“. Opakuje to tri krát a nakoniec dodáva: „Otec ma preto miluje, že ja dávam svoj život, a zasa si ho vezmem. Nik mi ho neberie, ja ho dávam sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať. Taký príkaz som dostal od môjho Otca” (Jn 10,17-18). Je to jasne definovaný rys pastiera tak, ako ho Ježiš prejavuje v prvej osobe podľa Otcovej vôle, ktorý ho poslal. Biblická postava kráľa –pastiera, ktorá predovšetkým zahŕňa úlohu kraľovať Božiemu ľudu, zachovať ho v jednote a viesť ho, sa v plnosti realizuje v Ježišovi Kristovi v aspekte obety, v darovaní svojho života. Jedným slovom realizuje sa v tajomstve kríža, teda najvyššom prejave pokory a darujúcej sa lásky. Opát Teodor Studita hovorí: „Skrze jeho smrť, sme my, Ježišove ovce, boli zhromaždené do jedného ovčinca a sme predurčení do večných príbytkov“ (Príhovor pri adorácii kríža: PG 99, 699).

V tejto perspektíve sa nesú formuly rítu kňazskej vysviacky, ktorú slávime. Napríklad medzi otázkami, ktoré sa vzťahujú na „záväzky vyvolených“, posledná, ktorá má kulminujúci a zhrňujúci charakter, znie takto: „Chceš sa čoraz užšie spájať s Kristom, najvyšším Kňazom, ktorý Otcovi obetoval za nás samého seba ako obetu čistú, a chceš sa s ním zasvätiť Bohu pre spásu ľudí?“ Kňaz je v skutočnosti ten, ktorý je osobitným spôsobom zapojený do tajomstva Kristovej obety, prostredníctvom osobnej jednoty s ním, aby pokračovalo jeho spásne poslanie. Toto spojenie, ktoré sa uskutočňuje prostredníctvom sviatostnej vysviacky vyžaduje, aby sa stávala „stále užšou“, a to skrze veľkodušnú odpoveď samotného kňaza. Preto, drahí ordinandi, za chvíľu odpoviete na túto otázku slovami: „S pomocou Božou chcem“. Potom neskôr, pri pomazaní kryzmou vysluhujúci hovorí: „Pán Ježiš Kristus, ktorého Otec pomazal Duchom Svätým a mocou, nech ťa ochraňuje, aby si mohol posväcovať kresťanský ľud a Bohu prinášať obetu.“ Pri odovzdávaní chleba a vína: „Prijmi obetné dary svätého ľudu a obetuj ich Bohu. Uvedom si, čo budeš konať; pripodobni sa tomu, čo budeš držať v rukách, a naplň svoj život tajomstvom Pánovho kríža.“ Z toho vyplýva, že pre kňaza, každodenné slávenie svätej omše neznamená uskutočňovanie akejsi rituálnej funkcie, ale napĺňanie poslania, ktoré úplne a hlboko zahŕňa celé bytie v spoločenstve so vzkrieseným Kristom, ktorý vo svojej Cirkvi pokračuje v uskutočňovaní vykupiteľskej obety.

Táto eucharisticko-obetná dimenzia je neoddeliteľná od tej pastoračnej a predstavuje jadro pravdy a spásnej moci, od ktorej závisí účinnosť každej činnosti. Prirodzene, že nehovoríme o účinnosti iba v rozmere socio-psychologickom, ale o tej životodárnej Božej prítomnosti v najhlbšom ľudskom rozmere. Kázeň, činnosť, rôzne gestá, ktoré Cirkev uskutočňuje vo svojich rozličných dielach, by stratili spásnu životodárnosť, ak by sa prestala sláviť Kristova obeta. Ona je zverená vysväteným kňazom. Kňaz je povolaný prežiť to, čo osobne zakúsil Ježiš, teda dať sa úplne ohlasovaniu a uzdravovaniu človeka z každého zla tela a duše a nakoniec zhrnúť toto všetko v najvyššom geste „darovania svojho života“ za ľudí. Gesto, ktoré nachádza svoje sviatostné vyjadrenie v Eucharistii, stálej pripomienke Ježišovej paschy. Iba touto „bránou“ veľkonočnej obety môžu muži a ženy všetkých čias vstúpiť do večného života. Iba cez túto „svätú cestu“ môžu dokončiť exodus, ktorý ich vedie do „zasľúbenej zeme“ skutočnej slobody na „zelené pašienky“ pokoja a nekonečnej radosti (porov. Jn 10,7.9; Ž 77, 14.20-21; Ž 23,2).

Drahí ordinandi, nech toto Božie slovo osvetľuje celý váš život. Aby ste vedeli v momente, keď bude ťarcha kríža ešte väčšia, že toto je najcennejšia chvíľa pre vás a pre osoby, ktoré vám boli zverené. Obnovením si s vierou a láskou vaše „s pomocou Božou chcem“, budete spolupracovať s Kristom, najvyšším veľkňazom a dobrým pastierom pri pasení jeho stáda – možno, že len tej, ktorá sa stratila, ale kvôli ktorej sa raduje celé Nebo! Nech Panna Mária Salus Populi Romani, bdie nad každým z vás a nad vašou cestou.

Preklad: Jozef Šofranko SJ