Kardinál Jozef Tomko: Človek „homo religiosus“

Príhovor kardinála Jozefa Tomka dnes na tému: Kardinál Julien Ries, Človek, „homo religiosus“:

Pri menovaniach kardinálov sme si mohli všimnúť, že pápeži vyznačili tou hodnosťou nielen zaslúžilých pastierov Cirkvi v službách diecéz po svete, ale aj niektorých významných teológov alebo historikov. Osobne sa pamätám na viaceré mená, z ktorých spomeniem aspoň niekoľkých: Švajčiar Hans Urs von Balthasar, Američan Avery Dulles, Francúz Jean Honoré, Poliak Stanislaw Nagy, Španiel Urbano Navarette, Belgičan Albert Vanhoye, nám dobre známy Čech Tomáš Špidlík a nemecký historik Walter Brandmueller.

Pri nedávnom menovaní vo februári tohto roku to bol nemecký dogmatik Karl Becker, profesor na pápežskej Gregorovej univerzite v Ríme a belgický kňaz z namurskej diecézy, 92-ročný Julien Ries, bývalý profesor na katolíckej univerzite v Louvaine, ktorý je azda najlepší kresťanský antropológ v oblasti vzťahov človeka a náboženstva. Novému kardinálovi a vedeckej oblasti, v ktorej pracoval, chceme venovať krátku pozornosť.

Julien Ries bol riadnym profesorom histórie náboženstiev v Louvaine od roku 1968 do roku 1990. Okrem vyučovania roku 1975 tam založil aj „Centrum pre históriu náboženstiev“, ktoré organizovalo vedecké konferencie a semináre a vydávalo vedecké knihy v sérii nazvanej príznačným latinským menom „Homo religiosus“, ktoré vystihuje hlavný cieľ týchto vedeckých bádaní, a to „náboženského človeka“, čiže tvora, ktorý je v celej ľudskej histórii podstatne náboženský. Osobne vydal za dvadsať rokov desať zväzkov diela, ktoré nesie názov „Traktát sakrálnej antropológie“ a skúma jav „posvätnosti“ ako základný v histórii rôznych náboženstiev. Profesor Ries študoval prejavy posvätnosti v ľudskej histórii od samého začiatku, takže je vlastne nielen antropológ ale aj paleontológ. Jeho práce sú teda aktuálne najmä v dnešnej dobe, keď sa objavujú skupiny, ktoré považujú náboženské prejavy za nepotrebné pre moderného človeka, alebo až za škodlivé; budúcnosť ľudstva vidia v odpútaní sa človeka od všetkého, čo vonia náboženstvom a
posvätnosťou, a pokrok iba v sekularizme, čiže v ateizme. Pravdepodobne práve celoživotné výskumy belgického vedca, špecialistu v tejto oblasti z hľadiska histórie a antropológie, boli motívom, pre ktorý Benedikt XVI. chcel oceniť jeho prácu kardinálskou hodnosťou.

Profesor Ries nie je prvý vedec v štúdiu posvätnosti. Ako sám priznáva, on pokračoval vo výskumoch, ktoré zverejnil Rudolf Otto a Nathan Soederblom a na ktorých staval potom známy rumunský antropológ Mircea Eliade. V oblasti ľudskej paleontológie pracoval aj iný katolícky vedec a teológ, Teilhard de Chardin, ktorý však historické javy doplnil tým, že ich začlenil do svojej skôr teologickej celkovej vízie o vývoji človeka a celého tvorstva, ako to zvýraznil najmä vo svojom diele „Le phénoméne humain“ („Človek ako jav“). Ries sa nedal unášať takou širokou víziou, vie ju aj oceniť, ale ostal prísnym historikom s nohami na pevnej zemi a dal svojím výskumom historickú hĺbku a overenie. Jeho prieskum ľudskými dejinami ho presvedčil, že človek v každej dobe a v každom náboženstve je „homo religiosus“-človek náboženský, ktorý nosí v sebe potrebu a prejavy posvätnosti. Tie sa prejavujú v troch kategóriách: ako symboly, ako mýty a ako obrady. Posvätnosť sa podľa ich rôznosti prejavuje rôznym spôsobom v jednotlivých náboženstvách, ako napríklad v hinduizme, budhizme, zoroastrizme, a podobne.

Kardinál Ries vo svojom vysokom veku dokončuje dvanásty diel svojich „Zobraných spisov“ – „Opera omnia“. Ten má zaujímavú tému: „Prežitie a nesmrteľnosť v náboženskom presvedčení národov“. Ako to prezradil náš neúnavný vedec, bude sa zaoberať náboženskými predstavami od predhistorického človeka až po kresťanskú eschatológiu, čiže náuku o posledných veciach. Spomína prvé, deväťdesiat tisíc rokov staré hroby, ktoré sa našli v Strednej Ázii a už ukazujú vieru vtedy žijúcich ľudí v posmrtný život. Tá viera sprevádza ľudstvo cez tisícročia, ako to dokazujú staré pamiatky a dokumenty. Aj prastaré archeologické vykopávky hrobov, potravín a nástrojov vedľa kostier, ktoré zostupujú až stovky tisícročí do histórie, dosvedčujú takú vieru. O viere v posmrtný život svedčí napríklad zoroastrovo náboženstvo, podľa ktorého svet sa neskončí, ale nastane nový svet. Pred štyrmi tisícami rokov Egypťania balzamovali telá a starý papyrus, ktorý dávali do hrobu, nesie nadpis „Kniha mŕtvych“. Kresťanské chápanie posmrtného života obsahuje prežitie ľudskej bytosti po smrti, skúsenosť zmŕtvychvstania, súd, raj, očistec a peklo. Kardinál Ries sa priznal, že považuje túto štúdiu za svoje posledné dielo.

Pápež Benedikt XVI. si teda vybral vedeckého pracovníka, ktorý svojím celoživotným výskumom na pomedzí paleontológie, antropológie a teológie osvetlil vzťah človeka k posmrtnému životu ako základný a neprestajný. Inými slovami, človek sa v celej svojej histórii ukazuje ako tvor „náboženský“, ktorý si uctieva to, čo považuje za sakrálne, posvätné. Dalo by sa povedať, že je náboženský od prírody. Tomuto stálemu javu sa prieči ateizmus, aký pestovali niektoré moderné systémy a ideológie, ktoré by už aj preto bolo ťažké nazvať „humánne“. Preto aj prenasledovanie náboženstva sa nemôže považovať za prípustné, a to aj v prípade, že máme iné náboženské alebo filozofické presvedčenie. Tým menej nám bol prijateľný napríklad štátny režim, ktorý sa v Albánsku chválil tým, že sa ako prvý v ústave prehlásil za ateistickú krajinu a podľa toho aj konal.

Kardinál Ries vykonal svojimi historickými prácami veľkú službu, keď ukázal, že náboženstvo je ľudskej bytosti a prirodzenosti natoľko blízke, že človeka možno nazvať „homo religiosus“ –„náboženský tvor“. V prvej Cirkvi nazval hĺbavý spisovateľ Tertulián človeka „anima naturaliter christiana“ – dušu kresťanskú od prírody. Historický prieskum, ktorý siaha aj pred vznik kresťanstva, priviedol kardinála Riesa k tomu, že podobne nazýva človeka „homo religiosus“.

Keď si všimneme niektoré myšlienkové prúdy vo svete, treba uznať, že jeho dielo je naozaj aktuálne v dnešnej dobe.