Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na Štvrtú nedeľu vo Veľkonočnom období: Sila napojenia

Zamyslenie P. Milána Bubáka SVD na Štvrtú nedeľu vo Veľkonočnom období s názvom Sila napojenia

„Pýtam sa priateľa, ktorý vie veľa o farmách, farmároch a farmárčení,“ hovorí istá známa, „koľko asi plota potrebuje taký farmár na to, aby mu kravy počas pasenia neutiekli?“ ‘To záleží od farmára,’ on na to. ‘Ako to?’ čudujem sa. ‘Ako to môže záležať od farmára, predsa kravy sú všade rovnaké.’ ‘Sú farmári‘, hovorí, ‘ktorí strážia a zháňajú svoje kravy dohromady z helikoptéry. Takíto farmári potrebujú pevný, drevený, dva metre vysoký plot. Máš však farmárov, ktorí idú von na pasienky medzi kravy, a ktorí volajú svoje kravy po mene. Títo farmári potrebujú palicu a plot z jedného drôtu, natiahnutého od kolíka ku kolíku, vzdialených od seba nejakých 10 metrov.’
„Bola som prekvapená,” hovorí moja známa, „môj východzí predpoklad bol, že kravy sú zvieratá, ktoré za každú cenu túžia ujsť, a že je preto potrebný silný plot, ktorý by im v tom zabránil. Avšak môj priateľ vychádzal z iného predpokladu: ak máme správneho farmára, potom kravy netúžia ujsť.“
Pri počúvaní tohto príbehu som si s hrôzou uvedomil, že aj vo formácii ľudí vychádzame často z podobného predpokladu: napríklad v škole, v duchovnej formácii, v rodine a podobných miestach kde máme zodpovednosť napríklad za mládež (tábory, sústredenia a pod.). Vo všetkých týchto kontextoch je možné pristupovať k ľuďom z pozície dvoch rôznych východzích bodov: (1) prvým je, že predtým, než sa s týmito ľuďmi stretnem, začnem ich pokladať za bandu zlomyseľníkov, ktorých jediným cieľom je vytočiť ma, alebo hľadať nejaké únikové a skryté chodníčky, ktorými by mohli realizovať svoje zlomyseľné úmysly. (2) Druhým východzím bodom môže byť presvedčenie, že mám pred sebou skupinu síce nedokonalých ale predsa po dobre túžiacich ľudí, a mojím cieľom by malo byť týmto ľuďom v
ich snahe o rozvoj dobra v sebe asistovať. Niekedy sa síce prejaví v nich aj nejaké to zlo, či zlomyseľnosť (čo by som tiež nemal prehliadnuť), ale vo väčšine prípadov to budú ľudia, ktorí predovšetkým sami chcú rásť.
Je jasné, že pri každom z týchto predpokladov bude môj prístup k ľuďom, ktorí sú mi zverení iný. V prvom prípade budem podozrievavý, nedôverčivý, budem sa snažiť mať veci pevne pod kontrolou a bez môjho vedomia, preverovania či súhlasu neprejde nič. V druhom prípade budem pristupovať k ľuďom s dôverou a s otvorenosťou – hoci nie naivne – a s tým, že čo je najdôležitejšie, je to, aby som si vytvoril s nimi životodarný vzťah. Ostatné už potom príde samo.
Ani tu, podobne ako v predchádzajúcom príbehu sa teda nejedná o moc farmára nad stádom, ale o moc medzi farmárom a stádom, to je o moc napojenia jedného na druhého.
Ľudia, ktorí sa v evanjeliách pýtali Ježiša, či on je už tým očakávaným Mesiášom, sa dopúšťali podobného omylu, akého sa dopustila moja známa. Títo ľudia si mysleli, že keď príde Mesiáš, v jeho osobe príde na scénu mocná autorita, a táto autorita, Mesiáš, bude túto svoju moc ohlasovať všade naokolo a tak bude zhromažďovať okolo seba ľudí, nad ktorými bude vládnuť.
Ježiš v evanjeliu sv. Jána však hovorí o inej forme mesiášskej moci: „Moje ovce počúvajú na môj hlas; ja ich poznám a ony idú za mnou. Dávam im večný život.” Ježišova autorita, jeho moc, sa nachádza medzi ním a jeho ovcami, vo zväzku, ktorý dáva život. Je to autorita, ktorú je možné spoznať len vo vzťahu. „Ony počúvajú. Ja ich poznám. Ony nasledujú. Ja im dávam.” V tomto pohybe „od neho k nim a od nich k nemu”, v pohybe „volania a odpovede”, sa nachádza zjavenie toho, kým vlastne Ježiš je.
Každý z nás sme iste vo svojom živote zažili silu napojenia, silu empatie. Často ju však berieme tak samozrejme, že sa nad ňou už ani nepozastavujeme. Lenže ona tu je a potrebuje, aby sme si ju všimli a neustále všímali, a to jednoducho preto, lebo bez nej sa nedá žiť. Vieme to, až keď ju stratíme. Čo napríklad potrebuje také malé dieťa, aby žilo? Ak ho kŕmime, ak ho teplo obliekame a udržujeme v čistote, avšak ak sa naň nikto nikdy neusmeje a k nemu nikdy neprehovorí, toto dieťa určite zomrie. To, čo volá dieťa k životu, je životodarné spojenie s tým, ktorý si ho drží v svojom náručí. Čo iné by tam mohlo byť väčšou silou, ako je práve táto životodarná sila? A táto sila, ktorá volá k životu je určite väčšia, omnoho základnejšia a božskejšia, ako sila, ktorú každý z nás tak ťažko produkujeme, aby sme ju uplatňovali jeden nad druhým a nad prírodou, aby sme iných prinútili k istému správaniu, aby sa tak veci pohli do nami chcenej činnosti.
Prečo sa však aj napriek tomu, že vieme, že sila k životu je najväčšia, uchyľujeme k núteniu? Prečo túto silu očakávame dokonca aj od Boha? Možno preto, že tragédiou človeka je to, že všade tam, kde sa životodarné napojenia narušia alebo rozbijú, ľudia sa zamerajú na kontrolu a ovládanie. Dieťa v sirotinci napríklad tlčie svoju hlavu o múr, pretože je tým schopné ovládať svoje cítenie. Teenager sa stane narkomanom preto, lebo na drogy sa môže viac spoľahnúť ako na ľudí. Krajina stratí svoju vieru v demokratický proces a hľadá nejakého „silného muža”, mocného vodcu. A potom môže byť už príliš neskoro na to, aby sa vrátili naspäť k životu. Tento silný muž si vybuduje armádu a mocenský aparát taký silný, že bude treba proti nim bojovať. Závislý mladík nemusí byť už ani trocha prístupný. Zanedbané dieťa si môže v sebe rozvinúť osobnosť, v ktorej v úplnom centre bude prebývať chaos. 12-ročný chlapec zavraždí bezbrannú starú pani a neprejaví za to ani najmenšie znaky ľútosti. Možno že, ak by si bol niekto zobral toto dieťa do svojho domu a daroval mu roky sústredenej pozornosti a empatie, akú potrebujú malé deti, snáď by sa z neho mohol vyvinúť človek, ktorý by bol schopný lásky. Kto to však urobí pre všetkých delikventov, pre všetky sebadeštruktívne deti a pre všetkých rodičov, ktorí sú násilní voči svojim deťom, pre všetkých mučiteľov, poslov smrti a genocídnych diktátorov na celom svete? Moc stojaca medzi prepadne; čo potom hľadáme, je moc nad, aby sme ovládali a kontrolovali svoju vlastnú zblúdenú vôľu, svoje chcenie kontrolovať a ovládať.
To, kto je Ježiš, sme schopní objaviť len v rámci vzťahu. A tak poďme tam, kde nás volá náš Pastier, na to miesto, kde nás chce nasýtiť k stolu jeho stola a eucharistie.
Prajem vám, milí priatelia, požehnanú nedeľu.