Homília Benedikta XVI. počas vigílnej svätej omše

Vatikán (8. apr. 2012, RV) - V sobotu večer o 21.00 Benedikt XVI. v Bazilike sv. Petra predsedal obradom Veľkonočnej vigílie, pri ktorej udelil krst ôsmim katechumenom, medzi ktorými bola aj Slovenka Dáša Macková. V homílii povedal:

Drahí bratia a sestry!

Veľká noc je sviatkom nového stvorenia. Ježiš vstal z mŕtvych a už viac neumiera. Otvoril bránu k novému životu, v ktorom už niet chorôb ani smrti. Prijal človeka do samotného Boha. „Telo a krv nemôžu byť dedičmi Božieho kráľovstva“, napísal Pavol v Prvom liste Korinťanom (15,50). Cirkevný spisovateľ Tertulián v III. storočí odvážne napísal o Kristovom zmŕtvychvstaní a našom vykúpení: „Dôverujte, telo a krv, vďaka Kristovi ste získali miesto v nebi a v Božom kráľovstve“ (CCL II 994). Človeku sa otvorila nová dimenzia. Stvorenie sa stalo väčším a rozľahlejším. Veľká noc je dňom nového stvorenia, preto Cirkev, namiesto dňa, ktorý mal primát pri prvotnom stvorení, začína dňom nového stvorenia, aby sme sa naučili dobre mu porozumieť. Preto stojí na začiatku liturgie slova tejto Vigílie rozprávanie o stvorení sveta. V tejto súvislosti sú v liturgickom kontexte dnešnej slávnosti osobitne dôležité dve veci. Na prvom mieste je stvorenie, predstavené ako celok, ktorého súčasťou je čas. Sedem dní symbolizuje celok, ktorý sa vyvíja v čase. Sú usporiadané so zreteľom na siedmy deň, deň odpočinku všetkých stvorení kvôli Bohu a kvôli sebe navzájom. Stvorenie je teda nasmerované k jednote medzi Bohom a stvorením; ono existuje, aby bolo priestorom odpovede na nesmiernu Božiu slávu, na stretnutie s láskou a slobodou. Na druhom mieste, Cirkev v rozprávaní o stvorení počúva predovšetkým prvú vetu: „Tu povedal Boh «Buď svetlo!» (Gen 1,3). Rozprávanie o stvorení symbolickým spôsobom, začína stvorením svetla. Slnko a mesiac sú stvorené až na štvrtý deň. Rozprávanie o stvorení ich nazýva zdrojmi svetla, ktoré Boh umiestnil do nebeskej klenby. Takýmto spôsobom im vlastne vedome uberá z božského charakteru, ktorý im pripisovali veľké náboženstvá. Nie, vôbec nie sú bohmi. Sú svetelnými predmetmi, ktoré stvoril jediný Boh. Veď ich predchádza svetlo, skrze ktoré sa odráža Božia sláva v prirodzenosti bytia, čo bolo stvorené.

Čo chce týmto povedať rozprávanie o stvorení? Svetlo umožňuje život. Umožňuje stretnutie. Umožňuje komunikáciu. Umožňuje rozpoznať prístup ku skutočnosti a pravde. Tým, že umožňuje poznávanie, umožňuje slobodu a pokrok. Zlo sa schováva. Svetlo zároveň vyjadruje i dobro, ktorým je jas, a ktoré tento jas vytvára. Je to deň, počas ktorého môžeme konať. Skutočnosť, že Boh stvoril svetlo, znamená, že Boh stvoril svet ako miesto poznávania a pravdy, miesto stretnutia a slobody, ako priestor dobra a lásky. Prvotná matéria je dobrá, samotné bytie je dobré. Zlo nepochádza z bytia, ktoré stvoril Boh, ale existuje na základe odmietnutia. Zlo je „nie“.

Vo Veľkonočné ráno, prvý deň týždňa, Boh znova povedal: „Buď svetlo!“. Predchádzala mu noc na Olivovej hore, zatmenie slnka počas Ježišovho utrpenia a smrti, noc v hrobe. Ale teraz je znova prvý deň – stvorenie začína odznova. „Buď svetlo!“ hovorí Boh „a bolo svetlo“. Ježiš vstáva z hrobu. Život je silnejší ako smrť. Dobro je silnejšie ako zlo. Láska je silnejšia ako nenávisť. Pravda je silnejšia ako lož. Tma predchádzajúcich dní je prežiarená vo chvíli, keď Ježiš vstáva z hrobu a stáva sa on sám pravým Božím svetlom. Toto sa nevzťahuje iba na neho a na tmu tamtých dní. S Ježišovým zmŕtvychvstaním je svetlo znovu stvorené. On nás vťahuje všetkých do seba, do nového života, zmŕtvychvstalého života a víťazí nad každou formou temnoty. On je novým Božím dňom, ktorý je určený pre každého z nás.

Ale ako sa to môže stať? Ako toto všetko môže prísť až k nám takým spôsobom, že neostane iba pri slovách, ale stane sa skutočnosťou, do ktorej sme začlenení? Skrze sviatosť krstu a vyznanie viery postavil Pán most, po ktorom k nám prichádza nový deň. Tomu, kto prijíma krst, Pán hovorí: Fiat lux – buď svetlo. Nový deň, deň nezničiteľného života prichádza aj k nám. Kristus ťa berie za ruku. Odteraz bude pri tebe stáť, a takto vstúpiš do svetla, do pravého života. Preto nazývala Cirkev v minulosti krst „photismos“ – osvietenie.

Prečo? Ozajstnou nebezpečnou tmou pre človeka je skutočnosť, že nevidí kam svet smeruje a odkiaľ pochádza, hoci je obdarovaný schopnosťou vidieť a skúmať materiálne veci, ktorých sa môže dotknúť. Kam smeruje náš život? Čo je dobré a čo je zlé? Temnota o Bohu a temnota v hodnotách je skutočným nebezpečenstvom pre náš život a všeobecne pre svet. Ak Boh a hodnoty, rozdiel medzi dobrom a zlom, ostanú v temnote, potom všetky osvietenia, ktoré dávajú nesmiernu moc, nielen že nie sú pokrokom, ale stávajú sa nebezpečenstvom, ktoré ohrozuje nás a svet. Dnes dokážeme osvietiť naše mestá tak oslnivo, že už nevidíme hviezdy na nebi. Nie je toto akýmsi obrazom problému toho nášho osvietenia? Materiálnym veciam rozumieme a dokážeme s nimi nepredstaviteľne veľa. Ale to, čo ich presahuje, Boha a dobro, už viac nevieme rozlíšiť. Kvôli tomu máme vieru, ktorá nám ukazuje Božie svetlo, skutočné osvietenie. Ona je vniknutím Božieho svetla do nášho sveta, otvorením našich očí v pravom svetle.

Drahí priatelia, chcel by som nakoniec pridať jednu myšlienku, týkajúcu sa svetla a osvietenia. Na Veľkonočnú vigíliu, v noci nového stvorenia, Cirkev ukazuje tajomstvo svetla prostredníctvom zvláštneho a jednoduchého symbolu: Veľkonočnej sviece – Paškálu. Je to svetlo, ktoré horí v znamení obety. Svieca vydáva svetlo tým, že sa sama stravuje. Tým, že dáva seba, dáva svetlo. Takto nádherným spôsobom predstavuje Veľkonočné tajomstvo Krista, ktorý obetuje seba samého a tak dáva veľké svetlo. Druhá vec, o ktorej môžeme uvažovať je skutočnosť, že svetlom sviece je oheň. Oheň je sila, čo utvára svet, moc, ktorá premieňa. Oheň dáva teplo. Aj tu sa zjavuje Kristovo tajomstvo. Kristus, svetlo, je oheň, je plameň, ktorý spaľuje zlo, premieňajúc tak svet a nás samých. „Kto je blízko pri mne, je blízko ohňa“, znejú Ježišove slová, ktoré nám ponúka Origenes. Tento oheň je zároveň teplom, nie studeným svetlom, ale svetlom v ktorom sa stretávame s teplom a Božou dobrotou.
Exultet, Veľkonočný hymnus, ktorý diakon spieva na začiatku Veľkonočnej liturgie, nám veľmi jemným spôsobom poukazuje ešte jeden aspekt. Pripomína, že vosk je predovšetkým produktom práce včiel. Takto do hry vstupuje celé stvorenie. Vo vosku sa stvorenie stáva nositeľom svetla. Ale podľa Otcov je tu aj implicitný odkaz na Cirkev. Spolupráca živého spoločenstva veriacich v Cirkvi je ako spolupráca včiel. Buduje spoločenstvo svetla. Týmto spôsobom môžeme vo vosku vidieť odkaz na nás samých a naše cirkevné spoločenstvo, ktoré jestvuje preto, aby vo svete mohlo žiariť Kristovo svetlo.

V tejto chvíli prosme Pána, aby nám dal zakúsiť radosť z jeho svetla, a aby sme sa sami stali nositeľmi tohto svetla. Nech prostredníctvom Cirkvi vstúpi do sveta jas Kristovej tváre (porov. LG 1). Amen - js -