Biblický pohľad na Veľkonočné trojdnie

Vážení poslucháči, v tejto chvíli vám ponúkame biblický pohľad na liturgické slávnosti Veľkonočného trojdnia, ktorý pripravil jezuita Peter Dubovský, profesor na Pápežskom biblickom inštitúte v Ríme:

Veľkonočné sviatky sa začínajú na Zelený štvrtok. Spýtajme sa: a prečo sa nazýva zelený? Tento názov, Zelený štvrtok, napriek tomu, že prenikol do slovenčiny, je veľmi nezvyčajné meno pre tento deň. Podobný názov nájdeme len v Nemecku, v Čechách a na Slovensku. V ostatných krajinách sa tento deň nazýva buď Veľký štvrtok alebo Biely štvrtok. Tradícia nazývať tento deň Zelený štvrtok sa zrodila v Nemecku a pravdepodobne bola spojená s farbou liturgického rúcha, ktoré v ten deň bolo zelenej farby, alebo je jednoducho odvodená od zeleniny, ktorá sa v tento deň jedla. Avšak tradícia názov zelený rýchlo spojila s citátom z Lukášovho evanjelia 23,31: „lebo keď toto robia so zeleným stromom, čo sa stane so suchým?“ Toto sú slová, ktoré Ježiš vyriekol, keď kráčal na Kalváriu a stretol zástup plačúcich žien, ktoré súcitili s jeho utrpením. Ježiš sa k nim vtedy obrátil a povedal: „Dcéry jeruzalemské, neplačte nado mnou, ale plačte samy nad sebou a nad svojimi deťmi.“ Tieto Ježišove slová sa tak stali symbolom pravého pokánia. V tradícii sa to neskôr vyjadrilo tým, že ľudia, ktorí robili pokánie počas pôstu sa nazývali suchými drevami (v gréčtine sa používa to isté slovo pre strom a pre drevo). Po spovedi a s ňou spojeným odpustením sa podľa tradície obliekli do bieleho rúcha a prehodili na nich zelený šál, ktorý symbolizoval ich premenu na zelený strom. Títo ľudia sa nazývali virides „zelení“ a mohli pristúpiť k eucharistii, ktorej ustanovenie sa v tento deň pripomína. Aj keď časť tejto tradície zanikla, názov Zelený štvrtok z pohľadu tohto citátu nám pripomína, že v každom z nás sú mnohé suché ratolesti, ktoré pravé pokánie a sviatostné odpustenie hriechov môžu premeniť na zelené stromy, ktoré opäť môžu prinášať plody.

Ak sa potom prenesieme do liturgie Veľkého piatku, nájdeme tam veľa biblických symbolov. Od obnaženého oltára, ktorý pripomína strhanie Ježišových šiat, až k pozdvihnutiu kríža, v ktorom sa napĺňa Mojžišovo pozdvihnutie hada na drevo. Ako pohľad na hada priniesol reptajúcim Izraelitom záchranu, tak pohľad na Ježiša prináša nádej a východisko do nášho života.

Jednou z dôležitých častí veľkopiatkovej liturgie sú slávnostné modlitby, ktoré kňaz spolu s diakonom prednášajú po homílii. Tieto modlitby sa nazývajú orationes sollemnes. Prečo práve tieto dlhé modlitby za rôzne úmysly nachádzame pravé počas Veľkonočného trojdnia? Podľa evanjelií Ježišove posledné chvíle boli hlboko poznačené modlitbou. Počas utrpenia sa Ježiš viackrát modlí. Prvýkrát sa modlí v Getsemanskej záhrade, kde prežíva agóniu a prosí, aby tento kalich bol od neho odňatý. Ján uvádza dlhú tzv. Veľkňazskú modlitbu, ktorú umiestnil na konci poslednej večere. Ježiš sa tu modlí za svojich učeníkov a tých, ktorí skrze ich slovo uveria. Posledná veľká modlitba, hoci obsahuje len sedem slov (v gréčtine 8) sa nachádza len u Lukáša. Ježiš sa modlí „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.” Cirkev, keď na Veľký piatok prednáša svoje modlitby, tak sa napája na túto evanjeliovú tradíciu, podľa ktorej posledné chvíle Ježišovho života neboli len chvíľami utrpenia, ale aj chvíľami hlbokej a úprimnej modlitby. Dívajúc sa na tieto slávnostné modlitby z pohľadu Ježišových modlitieb ľahko sa každý z nás nájde v niektorej z nich. Modlitby sú veľmi podobné štýlu Ježišovej Veľkňazskej modlitby. Tak ako sa Ježiš modlil za svojich učeníkov, tak sa teraz prednáša modlitba za Cirkev, Svätého Otca, veriacich. Tak ako sa Ježišova modlitba otvára pre budúcich členov Cirkvi, tak aj teraz sa Cirkev modlí za neokatechumenov, avšak tieto modlitby idú ešte ďalej. Veriaci sa modlia aj za tých, ktorí sú mimo Cirkvi a dokonca aj mimo viery.

Avšak táto slávnostná modlitba by mala byť spojená aj s modlitbou Ježiša v Getsemanskej záhrade. Vtedy zrazu táto modlitba dostáva iný nádych. Modlíme sa za jednotu, za neveriacich, za Cirkev a modlíme sa ju pod krížom. Ježiš si bol v Getsemanskej záhrade plne vedomí, akú cenu bude musieť zaplatiť, ak chce priniesť jednotu, vieru a odpustenie. Je to cena kríža a Ježiš sa modlí, Otče, ak je to možné, odním odo mňa tento kalich. Našim slávnostným modlitbám bude niečo podstatné chýbať, ak nebudú mať rozmer kríža a
Getsemanskej záhrady. Takéto hlboké modlitby nemožno predniesť, ak človek nie je ochotný za tieto úmysly aj priniesť obetu a niesť kríž, bez ktorých tieto modlitby zostanú len prázdne slová.

Nakoniec tieto modlitby by mali mať aj podobu Ježišových slov: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.” Ježiš zomiera na kríži a prosí Otca, aby odpustil tým, ktorí ho na ten kríž pribili. Teraz tieto modlitby veľkonočného piatka dostávajú ďalší rozmer. Vtedy sa človek modlí nielen za Cirkev, ktorá ho privádza k Bohu, ale aj za tú slabú ľudskú stránku Cirkvi, pápežov, biskupov, kňazov, veriacich, neveriacich, štátnikov ako aj trpiacich. Vtedy sa nemodlíme len za svätých a príkladných veriacich a neveriacich. Ale aj za tých, ktorí zrádzajú, padajú, sú pohoršením a dokonca aj nás samých, jedným alebo druhým spôsobom, pribíjajú na kríž. Tu sa človek modlí, aby dokázal odpustiť, aby sa nepohoršil, aby jeho srdce nezatvrdlo, aby vedel aj v takej chvíli povedať spolu s Ježišom: Otče, odpusť im, a potom s Ježišom dodať: daj, aby aj títo boli s tebou a so mnou v raji.

Veľkonočné trojdnie vrcholí v liturgii vigílie vzkriesenia. Vigília sa začína siedmimi dlhými čítaniami zo Starého, prerývanými žalmami a vrcholí čítaním z Nového Zákona. My sme naučení počúvať len krátke útržky z Písma počas svätých omší. Veľkonočná vigília nám však pripomína, čo v skutočnosti znamená čítať a chápať sv. Písmo. Nie sú to len krátke útržky, ale Písmo je jeden celok, ktorý začína stvorením sveta a ide až po koniec sveta. Ak chceme pochopiť, čo Ježišova smrť a zmŕtvychvstanie skutočne znamenali, musíme mať trpezlivosť počúvať. Až keď vidíme, ako sa niť života a smrti vinie cez celé dejiny, od Adama, cez Mojžiša, prorokov až po Ježiša, až vtedy človek môže skutočne radostne zaspievať aleluja. Až keď vidíme koľkokrát človek padol a Boh sa k nemu vždy obrátil, až vtedy človek môže s vďakou vysloviť to paradoxné zvolanie „Ó šťastná vina“. Až keď človek vidí koľko stálo Abraháma obetovať vlastného syna a koľko stálo prorokov byť svedkami Božieho slova, až vtedy môžeme pochopiť, čo znamenalo pre Otca vydať svojho jednorodeného Syna a pre Syna naplniť Otcovu vôľu. My na konci čítaní odpovedáme Bohu vďaka. Veľkonočná vigília nás učí, že naše Bohu vďaka, naše Amen by malo zaznieť, až keď človek dočíta posledný riadok Jánovho zjavenia a vtedy povie, Amen, tak je, toto je naozaj cesta, po ktorej nás Boh vedie, toto je cesta, po ktorej chcem kráčať.