Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na Kvetnú nedeľu

Zamyslenie s názvom Hosanna a Ukrižuj ho! pripravil P. Milan Bubák zo Spoločnosti Božieho slova

V liturgii nasledujúcej Kvetnej nedele je, milí priatelia, silne vyjadrená myšlienka kontrastu. Na začiatku svätej omše pri posviacke ratolestí a pri sprievode si pripomíname jasanie Jeruzalemčanov, keď Ježiš vchádzal do ich mesta. No netrvalo ani pár dní, a „hosanna” zo začiatku týždňa sa premenila na „ukrižuj ho!” Veľkého piatku. Ako je možné, že tí istí ľudia dokázali tak rýchlo zmeniť svoj postoj? Myslím, že by sme mali všetci vedieť, ako je to možné, pretože takéto radikálne obraty, presne tohto istého charakteru, sa dejú aj dnes, a to veru nie zriedkavo.
Napríklad v r. 1980 bol intronizovaný v anglickom Canterbury nový arcibiskup. Bola to veľká a prekrásna slávnosť. Mal na sebe nádhernú mitru a prekrásny pluviál, na ktorom jeden vynikajúci majster odborník v práci so zlatými niťami pracoval mesiace. Davy boli entuziastické, volali a spievali aleluja na plné ústa. Toto bolo vyjadrením ich nádeje, že veľa vecí sa v ich cirkevnom živote s prichádzajúcim arcibiskupom zmení.
V ten istý týždeň na inom mieste sveta v El Salvatore bol zavraždený so zbraňou, na ktorej bol tlmič, iný arcibiskup, monsignor Oskar Romero. Vo všetkých významných novinách bolo možné vidieť fotografiu tohto brutálneho činu. Ležal na zemi a vedľa neho kľačala sestra, modlila sa s ústami naširoko otvorenými od šoku.
V Caterbury nádej a zvonenie zvonov, v El Salvatore smrť a ničiaca strela. V Canterbury nádej, že nový arcibiskup zmení veľa vecí vo svojej Cirkvi, vo svojej krajine, vo svojom svete. V El Salvatore arcibiskup, ktorý zmenil svoju Cirkev, svoju krajinu a svoj svet.
Nádej na jednej strane, uskutočnenie nádeje na strane druhej. Slová na jednej strane, skutky na strane druhej.
Každý z nás dúfa, aspoň tak hovoríme. Lenže, chceme naozaj, aby naše nádeje, ktoré máme, boli uskutočnené už tu v tomto svete, počas tohto nášho života? Dúfame, že zo sveta zmizne bieda, že na svete nebude viac hlad. Dúfame, že vo svete nebude smäd, že všetci ľudia budú raz šťastní a naplno slobodní. Dúfame, že v prostredí, v ktorom sme teraz, bude raz rovnosť, že tu nebude korupcia, že nás budú viesť ľudia, ktorí vlastnia silné morálne zásady. Dúfame, že medzi nami bude raz vládnuť duch tolerancie a aspoň minimálneho odpúšťania. Dúfame, že raz príde chvíľa, keď budeme žiť trocha jednoduchším, pokojnejším, čestnejším a aspoň trocha ľudskejším životom, ako je ten, ktorý žijeme teraz. V toto všetko a možno v ešte viac dúfame. Naozaj? Nestáva sa často, že práve v tom bode, keď sa naše nádeje začnú uskutočňovať, v momente, keď sa ony začnú realizovať, príde z našej strany k zrade?
Na objasnenie toho, čo tu myslím, uvediem jeden príklad zo sociálneho prostredia. V r. 1968 sa celé Francúzsko nachádzalo v stave napätého očakávania. V Paríži došlo k študentskej vzbure. Táto vzbura bola naozaj vážna, týkala sa nevyhnutných zmien vo francúzskej spoločnosti, ktoré krajina vážne potrebovala. Po celom Paríži sa celé dni a celé noci konali manifestácie a demonštrácie. Avšak bolo jasné, že študenti sami nebudú schopní zmeniť Francúzsko. A tak sa skontaktovali s vodcami odborovej organizácie, ktorí už dávno predtým rečnili o nevyhnutnosti vážnych, ba dokonca drastických zmien vo francúzskej spoločnosti. A tak sa teda študenti ponúkli, že ak budú pracovať na veci spoločne, že iste budú úspešní. Toto bola podľa niektorých veľká nádej. Hoci podľa iných to bolo veľké nebezpečenstvo.
Keď však študenti prišli k sídlu odborov, aby tam urobili ešte posledné úpravy a získali ešte posledné podpisy, to, čo našli, bolo deprimujúce. Dvere boli zatvorené, ba dokonca boli na nich, na všetkých z nich, umiestnené železné mreže.
Tento politický príklad je možné veľmi ľahko premiestniť z politickej scény na scénu náboženskú.
V Jeruzaleme, v kritickom momente, - presne v tom momente, kedy sa zmeny, po ktorých všetci tak veľmi túžili, kedy sa už zdali takmer na dosah ruky - zrazu sa to mnohým, ba skoro všetkým, začalo vidieť ako riziko.
Je to tak: vieš čo máš. Nevieš však, čo môžeš dostať. Radšej to teda nechaj! Buď spokojný s tým, čo máš! Ulice sa vyprázdnili. Dvere domov sa zatvorili. Okná sa zabednili. Hosany a aleluje stratili svoju ozvenu. A namiesto nich sa objavil nový hluk: „Preč s ním, ukrižuj ho! Nechceme ho!”
Nie je to presne to, čo sa stáva aj nám, keď stojíme tvárou v tvár k zmene alebo k možnosti osobného obrátenia?
Sv. Ignác z Loyoly má vo svojich duchovných cvičenia meditáciu o výzve časného kráľa. Ide o kráľa istej krajiny, ktorý hovorí svojim poddaným, že jeho vôľou je získať všetky krajiny neveriacich. „Preto, kto chce ísť so mnou“, hovorí kráľ, „musí sa uspokojiť s pokrmom, ktorý ja požívam, a takisto s nápojom , rúchom; podobne bude musieť so mnou pracovať vo dve a bdieť v noci atď., lebo len takto bude mať so mnou účasť na víťazstve, ako sa účastnil na mojich námahách.“ Táto meditácia stojí na začiatku tzv. druhého týždňa, kedy sa človek, ktorý si robí 30-dňové duchovné cvičenia, rozhoduje, čo urobiť, aby jeho život bol životom nasledovania Krista. Toto konkrétne rozhodnutie o nasledovaní Krista ale musí byť zrelé a uvážené. Človek musí vedieť do čoho ide, a čo z toho všetkého môže vzísť. Musí sa už vopred pripraviť na svoje rozhodnutie tak, aby neodskočil od Krista v tom najrozhodujúcejšom momente, a aby ho tak nezradil. Veď ide ani nie tak o Krista, ako o mňa a o svet. Všetky aktivity, ku ktorým nás Kristus volá, sú zamerané pre naše dobro a pre dobro sveta.
Aký pevný som teda ja vo svojich rozhodnutiach? Ako pevný som vo svojich záväzkoch? Nie som človekom, ktorý už zradil veľa ľudí a veľakrát? Ktorý od nich odskočil vo chvíli, keď to najmenej čakali? Nie som človekom, ktorý zradil Boha už veľakrát? Ktorý začal cúvať, keď to začalo byť pre neho ťažké a riskantné? Nie som človekom len prvotného nadšenia? Viem prinášať aj obete za svoje rozhodnutia? Viem byť dôsledný a vytrvalý?
Nech nám Pán pomôže byť vo svojich rozhodnutiach pevní.