Vysielanie pre gréckokatolíkov: Katechumenát v dejinách Cirkvi

Autorom príspevku je Mons. Cyril Vasiľ SJ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi
Katechumenát v dejinách cirkvi

V Liturgii vopred posvätených darov, ktorú slávime vo východnj cirkvi počas Veľkého pôstu sa osobitným spôsobom prednášajú modlitby za katechumenov. Táto skutočnosť je spomienkou na starobylú kresťanskú prax intenzívnej prípravy katechumenov, ktorí boli prjímaní do cirkvi krstom v deň Paschy. Aj keď dnes je v kresťanskom poločenstve v našich končinách katechumenát menej rozšírenou inštitúciu predsa je táto skutočnosť pre nás príležitosťou, aby sme si priblížili formy a spôsoby katechumenátu v prvotnej cirkvi, ktoré sú modelom aj pre dnešnú prípravu katechumenov na krst.

Prvú skupinu, akýchsi pred-katechumenov tvorili tí, ktorí vlastne ešte iba požiadali o zasvätenie do kresťanských právd, keď sa prihlásili o prijatie do katechumenátu. Týmto boli predstavené základné pravdy kresťanskej viery a morálky a požadovalo sa od nich aj prvé, sumárne zrieknutie sa pohanských nerestí spojené s prísľubom prijať na seba záväzky kresťanského života.

Klasickým dielom, ktoré poskytuje praktický návod na prvý kontakt a základné vovedenie do kresťanstva je Augustínov spis De catechizandis rudibus - O katechizovaní jednoduchých Augustín odporúča, predovšetkým v prípade nevzdelaných, jednoduchých osôb, aby im katechéta v krátkosti vysvetlil, že čokoľvek Boh učinil, urobil tak z lásky k človeku - týmto sa v poslucháčovi má vzbudiť túžba po opätovaní tejto Božej lásky. Priblíženie dejín Starého Zákona má za cieľ poukázať, ako bol Starý Zákon predobrazom a prípravou na Nový Zákon. Nakoniec sa treba sústrediť na tému vzkriesenia a posledného súdu, na ktorom bude každý odmenený, alebo odsúdený podľa svojich skutkov. Aby teda aj žiadateľ mohol raz dať dobrú odpoveď na poslednom súde Kristovom, je potrebné vysvetliť mu jednotlivé prikázania, zachovávanie ktorý ho uchráni a udrží na správnej ceste kresťanského života, napriek všetkým prekážkam, nebezpečenstvám a pohoršeniu, ktoré na neho budú číhať.

Augustín pripomína, že keď má katechéta do činenie s človekom vzdelaným, bude vhodné, aby naozaj zistil, aké sú jeho skutočné znalosti, či nie sú skreslené, či sa nezakladajú na nejakých pomýlených učeniach. Vzdelaných ľudí treba častejšie nabádať aj k pokore, aby si totiž uvedomili že svetské vzdelanie ešte neznamená aj pokrok vo viere. Treba im poskytnúť hojnú možnosť čerpať zo sv. Písma, ale aj pri tom im treba pripomenúť, že k Písmu sa nesmú stavať ako k hocakej inej knihe, ale ako ku skutočnému Božiemu slovu. Nech sa teda snažia spoznať viac ducha Písma ako jeho literu.

Katechumeni sa rozlišovali do viacerých skupín podľa fázy v ktorej sa nachádzala ich príprava. V patristike sa stretávame s ich rozličnými označeniami, napr. uditores, poslucháči, teda tí, ktorí by sa radi stali kresťanmi, ktorí chcú spoznať pravdy kresťanskej viery. Pre označenie tých osôb, ktoré konkrétnym aktom požiadali o krst sa niekedy vyskytuje termín prostrati. Všeobený termín katechumeni tada patril širokej skupine osôb, ktorí boli prijatí do tohoto stavu a ktorí boli postupne zasväcovaní do jednotlivých častí kresťanskej náuky. Predovšetkým po milánskom edikte a udelení slobody kresťanstvu sa ich počet značne rozhojnil, a rozšíril na príslušníkov všetkých spoločenských a kultúrnych vrstiev. Medzi katechumenov však patrili aj mladí ľudia, ktorí, aj keď pochádzali už z kresťanských rodín, odkladali s krstom až do dospelosti.

Katechumeni, ktorí boli 40 dní pred Paschou, alebo pred Bohozjavením zapísaní k bezprostrednej príprave na krst stávali sa takto kandidátmi krstu s osobitným postavením a označením, napr. competenti (v Galii a v Miláne), alebo vyvolení - electi (v Ríme). Priamy význam slova by označoval tých, ktorí “spoločne žiadajú”, na rozdiel od všeobecného postavenia katechumenov.

Prechod zo všeobecnej a širokej skupiny katechumenov medzi žiadateľov bol slávnostnou udalosťou, ktorej význam bol zdôrazňovaný často aj prítomnosťou biskupa.

Pri katechézach pre túto skupinu, ktoré vykonával niekedy sám biskup, zvyčajne však presbyter, či diakon, ktorý bol biskupom na to špeciálne poverený, bola osobitná pozornosť venovaná vysvetleniu vyznania viery - Symbolu, teda posvätnej formule viery, ktorý sa žiadatelia učili postupne naspamäť a ktorý spolu s modlitbou Pána - Otče náš - bol základným prejavom verených kresťanských právd.

Krstu predchádzala najmenej 40-dňová príprava, počas ktorej boli denne katechumenom vykladané zásady kresťanského učenia a života. Prvá, prípravná fáza sa uzatvárala obradom zvaným exorcizmus. Bol to zvláštny, samostatný obrad, v ktorom Cirkev, prostredníctvom osobitne poverených ľudí prosila Pána, aby oslobodil katechumenov od nástrah a pokušení zlého ducha, aby ich vymanil z otroctva hriechu a uschopnil ich tak prijať do duše veľký dar krstu. Po obrade exorcizmu spomína sv. Ján Zlatoústy slávnostný obrad zrieknutia sa zlého ducha a priľnutia ku Kristovi. Po ňom krstenci recitovali Vyznanie viery. Liturgia krstu ďalej pokračovala pomazaním olejom. Toto pomazanie krstným olejom bolo dvojaké. Prvé, na čele, symbolizovalo, že krstenec sa spája s Kristom, nesie na sebe jeho znak, je teda akoby jeho vlastníctvom. Druhé pomazanie, ktoré sa konalo na jednotlivých údoch tela spájalo v sebe dva duchovné významy. Zobrazovalo pomazanie olejom, ako ho používali starovekí atléti a bojovníci pred zápasom a tak pripomínalo Kristovo víťazstvo nad mocnosťami zla. Druhý obraz sa spája s predstavou vône krstného oleja; tak ako sa nevesta krášli pre svojho ženícha, tak aj duša krstenca sa pripravuje na chvíľu tajomného spojenia s Kristom. Po týchto pomazaniach nasledoval samotný obrad krstu. Po ňom nasledovalo pomazanie svätým myrom - teda sviatosť birmovania.

Záverečné obrady prinášali ešte dva ďalšie sybolické úkony. Prvým z nich bolo oblečenie novokrstenca do dlhého bieleho rúcha, ktoré zobrazuje duchovný stav milosti v ktorej žije. Bol v Krista pokrstený, akoby sa teda doslova obliekol v Krista. Súčasne to bolo aj isté upozornenie na uchovanie si neporušenosti a belosti tohto rúcha milosti. Taktiež, ak sa predstavuje krst ako mystické spojenie s Kristom, biele rúcho je svadobným šatom duše-nevesty, idúcej v ústrety Kristovi-ženíchovi. Už v čase Jána Zlatoústeho bol zaužívaný aj obrad odovzdania krstnej sviece, ako jasného poukazu na Krista, svetlo osvecujúce každého človeka. Po obrade krstu, novokrstenci, bez ohľadu na vek pristúpili aj k sviatosti Eucharistie, ako k vrcholnému vyjadreniu osobného spojenia s Kristom. “Len čo vyšli z krstného kúpeľa, hneď sú privedení k tajomnému a vznešenému stolu, naplnenému nekonečnými dobrami, kde okúsia Telo a Krv Pána a stanú sa príbytkom Ducha.”

Krstom sa samozrejme katechéza nekončila a v patristickej dobe sa stretávame s osobitným druhom katechézy určenej pre novopokstených členov Cirkvi, tzv. neofytov. Títo sa aj po krste, ktorý bol zväčša udeľovaný na Veľkonočnú nedeľu, pravidelne schádzali počas ďalších dní na spoločné stretnutia a poučenia, pri ktorých im boli osobitne vysvetľované ďalšie tajomstvá kresťanského učenia, týkajúce sa predovšetkým Eucharistie a sviatostného života a pri ktorých boli povzbudzovaní k vytrvalosti v dobrom. Prax cirkevných Otcov pokračovať v pravidelných katechézach aj po kompletnom udelení sviatostí kresťanskej iniciácie je dôkazom a ukážkou veľkej pastoračnej múdrosti, ktorá chápe ľudskú psychológiu ako aj ľudské slabosti. Aj dnešná každodenná prax nás totiž upozorňuje na skutočnosť, že dosiahnutie istého konkrétneho stupňa či stavu aj v oblasti duchovného života v sebe súčasne skrýva nebezpečenstvo sebauspokojenia, ktoré je prvým krokom ku zvlažneniu a ochabnutiu v horlivosti. Pokračovanie v prehlbovaní znalostí a prežívania jednotlivých prvkov viery je vhodným prostriedkom na prekonanie tohoto nebezpečenstva. Nech nás aj dnes k tomuto postoju vedie okrem iného aj spomienka na osobitnú starostlivosť ktorá sa oddávna venovalal v Cirkvi katechizácii, ak to tak nepokrstených, ako aj tých, ktorí už prijali sviatosť krstu.