Pravidelnú rubriku Spiritualita
súčasného človeka pripravil P. Peter Dufka SJ.
O tom, čo je asketický život,
by vedeli povedať mnohí športovci, umelci alebo vedeckí pracovníci. Žiadny pokrok
v týchto oblastiach sa nedosiahne zadarmo. Ani v oblasti duchovných hodnôt to nie
je inak. I tu sa vyžaduje istá dávka sebazáporu, askéza. V uvedených oblastiach má
askéza podobu dlhých a vytrvalých hodín tréningu, cvičenia alebo bádania. V duchovnej
oblasti si askéza vyžaduje podobné úsilie a má charakter pokánia. Skúsme si preto
najprv priblížiť, čo pokánie v skutočnosti je.
PokánieRobiť
pokánie je podľa niektorých duchovných autorov úlohou všetkých, ktorí chcú mať účasť
na nebeskom kráľovstve. V dejinách Cirkvi nechýbali ľudia, ktorí praktizovali tvrdé
pokánie v presvedčení, že táto ich asketická činnosť súvisí s odpustením hriechov
a akosi ich približuje k nebeskému kráľovstvu. Je ťažko vysvetliteľné len prirodzene,
ako pri tomto mohli pociťovať akýsi vnútorný pokoj, ba dokonca radosť. Pokánie a askéza
totižvyjadrujú, že vo veľkom diele spásy človek nezostáva pasívny. Dostáva
možnosť na ňom aktívne spolupracovať očisťujúc sa od hriechov a jeho následkov. Pokánie
je niekedy sprevádzané i opravdivou ľútosťou, a slzami, ktoré sú podľa Florenského
prostriedkom k nadobudnutiu pôvodnej krásy. Niektorí mystici prosili o dar opravdivej
ľútosti, neraz sprevádzaný slzami. V životopise sv. Antona sa píše, že plakával každý
deň nad sebou samým, a preto bola jeho tvár plná milosti a duchovnej krasy. Nebol
nikdy zmätený, jeho duch bol v neustálom pokoji. „Tvár umytá slzami, hovorí
sv. Efrém Sýrsky, žiari neubúdajúcou krásou.“ Tieto osobnosti duchovného života
robili pokánie i napriek tomu, že boli presvedčené o Božom odpustení a úprimnou ľútosťou
zakúsili i hlboký vnútorný pokoj. Ale prečo robiť pokánie i mimo sviatosti zmierenia,
keď máme istotu, že nám Boh odpustil hriechy? Boh zostáva verný svojmu slovu a vždy
odpustí; človek niekedy áno, inokedy nie. Ale príroda nikdy neodpustí. Každý hriech
zasahuje človeka hlboko i v jeho prirodzenosti a tá zostane poznačená a zranená. Preto
človek potrebuje pokánie, aby sa jeho prirodzenosť vrátila k svojej pôvodnej kráse.
Je zranená a znetvorená stálou výčitkou a toto je dôvod, prečo niektoré ťažké hriechy
ľudia neustále pripomínajú. Nevedia na ne zabudnúť. Pokánie je teda súčasť asketického
života, ktorého cieľom je obnovenie zranenej prirodzenosti človeka a jeho duchovný
rast. Dá sa praktizovať vo viacerých formách. Skúsme si všimnúť niektoré z nich.
Prvou
formou praktizovania askézy je pôst. Pôst je natoľko rozšíreným prostriedkom pokánia,
že ho možno vidieť takmer vo všetkých náboženstvách. V dejinách Cirkvi nájdeme až
hrdinské podoby pôstu, ktoré pre svoju prísnosť a radikálnosť presahovali skúsenosti
bežných ľudí. Ich cieľom boli jednoznačne duchovné dobrá, nie vylepšenie fyzických
proporcií či posilnenie vôľových vlastností. Jozef Volokolamský tieto aspekty zhrnul
do štyroch bodov.
Pôst podobne ako každé zriekanie a ako každé umŕtvovanie
vo všeobecnosti dvíha ducha, vedie akoby na zlatých krídlach k nebu a umožňuje Duchu
Svätému, aby poskytol svoje milosti.
Proroci, apoštoli i samotný Ježiš nám
dali príklad, a tak pôstom máme tajomnú účasť na ich asketickom živote.
Pôst
chráni čistotu nášho života a usmerňuje k hodnotám ducha.
Pôst má byť konaný
v kontexte praktizovania čností. Privádza k nim a podporuje ich (najmä čnosť lásky).
Druhou
formou praktizovania askézy je práca. Nejde o prácu, ktorej cieľom je len získanie
majetku alebo nadobudnutie istej pozície, ale jej duchovný rozmer. Kniha Genezis nám
hovorí o veľkom diele Boha, ktorým bolo stvorenie (Gen 2, 2). Duchovný rozmer práce
si ustrážime vtedy, ak nestratíme zo zreteľa túto účasť na Božom stvoriteľskom diele.
Touto možnosťou, mať prácou účasť na Božom tvorení, boli niektoré osobnosti duchovného
života tak fascinované, že sa namáhali oveľa viac ako iní – i keď z vytváraných dobier
mali prakticky minimálny osoh. Mať účasť na „práci Boha“ – to nebolo pre niektoré
osobnosti duchovného života len činnosť pre činnosť, ale boli presvedčené, že takto
majú účasť a istým spôsobom pokračujú v stvoriteľskom diele Boha. A pre toto sa podľa
nich oplatilo namáhať. S touto duchovne zameranou vonkajšou prácou sa však spája
i vnútorná, ktorá sa nazýva pozitívna a negatívna prax.Pozitívna prax
spočíva v namáhavom a pravidelnom cvičení na získaní čností. Tu ide často o tvrdý
a vytrvalý tréning, ktorý vedie k trvalým návykom. Negatívna prax je tiež rovnako
namáhavá, ale jej cieľom je zamerať sa na odstraňovanie nedostatkov a zlých návykov,
ktoré či človek nepozornosťou a rôznymi zanedbaniami nadobudol. Treťou formou
praktizovania askézy je duchovný boj. Duchovná tradícia prirovnáva askézu
k boju proti nepriateľom duše. Predovšetkým duchovné osoby sa vždy považovali za ľudí,
ktorí poznajú stratégiu boja proti duchovným mocnostiam zla. Tento zápas sa odohráva
na dvoch úrovniach. Vnútornej i vonkajšej. Tou prvou je uzavreté bojisko nášho vlastného
vnútra, kde sa odohráva zápas medzi čnosťami a neresťami. Tou druhou oblasťou je vonkajší
svet so svojimi nebezpečenstvami, proti ktorým je potrebné bojovať - akoby „so
zbraňou v ruke“. Podľa duchovných autorov sa vo všetkých zápasoch v konečnom
dôsledku jedná o boj zameraný proti Božej láske a proti modlitbe. Eváglio hovorí,
že ide o vojny materiálne i nemateriálne a podotýka, že tí, ktorí žijú v komunitách
alebo v spoločenstvách, sú napádaní prostredníctvom ľudí, ktorí sú okolo nich,
avšak tých, ktorí žijú sami, napáda zlý duch priamo v oblasti myšlienok. Pozoruje
tiež, že proti ľuďom žijúcim vo svete démoni bojujú prostredníctvom predmetov. Ide
o viditeľný boj, ktorý sa vzťahuje viac – menej na veci. Naviazanosťou na ne sa rodia
vášne. Na to, aby sme čelilitýmto vášňam slúži
zdržanlivosť a zrieknutie sa naviazanosti na veci. S osobami duchovného
života démoni bojujú prostredníctvom myšlienok. Dorotej z Gazy hovorí o tom, ako sa
démoni zmocňujú duše človeka a spôsobujú jej ochorenie, ktoré sa volá presadzovanie
vlastnej vôle. Toto ochorenie diabol infikuje postupne. Najprv ponúkne myšlienku.
Je to len návrh, ktorý nevyzerá na prvý pohľad zle. Nepriateľ našej duše sa rád maskuje
za anjela svetla a predstiera veci príťažlivým spôsobom. Ak sa mu v nás podarí vzbudiť
o ne záujem, choroba ducha postúpi a zlý duch začína víťaziť. Zvláštne, že takýto
človek ani sám nevie, prečo zatúžil po realizácii ponúknutej myšlienky i keď niekedy
pociťuje, že je proti jeho svedomiu. Ak človek začne hľadať ospravedlnenie svojich
zlých činov, do ktorých ho toto rozhodnutie priviedlo, to je už znakom úplného víťazstva
zlého ducha. Nezriedka u týchto ľudí možno pozorovať úsilie ukryť svoje vnútro pod
maskou dobra, spravodlivosti a horlivosti. Proti takýmto útokom zlého ducha
možno bojovať modlitbou, pôstom a duchovným rozlišovaním.
Zvláštne,
že intenzita tohto boja závisí i od duchovnej úrovne dotyčného. Podľa Eváglia sú pokušenia
o to väčšie, o čo väčší pokrok človek urobil v duchovnom živote. A tak progres – pokrok
duše sa môže posudzovať i podľa intenzity diablových útokov. Kassian dodáva, že boj
je prozreteľnostný prostriedok na dosiahnutie duchovnej dokonalosti až k svedectvu
lásky. Útoky proti svätým, ako boli Páter Pio, Ján Mária Vianney a ďalší sú toho jasným
dôkazom.
Milí priatelia, duchovná askéza je možno menej príťažlivou súčasťou
nášho duchovného rastu, ale je jeho nevyhnutnou podmienkou. O hodnote cesty sebazapierania
vedia všetci, ktorí majú odvahu po nej kráčať. Skúsme na ňu nastúpiť i my a už teraz
sa tešiť z ovocia, ktoré celkom isto prinesie.