Benedikt XVI. počas audiencie o štyridsiatich dňoch pôstneho obdobia
Vatikán (22. feb. 2012, RV) – Za účasti tisícov pútnikov z celého sveta sa
v Aule Pavla VI. konala Generálna audiencia Benedikta XVI. Svätý Otec sa v dnešnej
katechéze zameral na štyridsať dní pôstneho obdobia:
Drahí bratia a sestry,
v
tejto katechéze by som sa chcel v krátkosti zamerať na pôstne obdobie, ktoré začína
práve dnes – liturgiou Popolcovej stredy. Je to čas štyridsiatich dní, ktorý smeruje
k Veľkonočnému Trojdniu, k spomienke na Pánovu smrť a jeho zmŕtvychvstanie, teda k
srdcu tajomstva našej spásy. V prvých storočiach existencie Cirkvi bol tento čas obdobím,
v ktorom tí, čo počuli a prijali Kristovo hlásanie, začínali krok za krokom svoju
púť viery a obrátenia, aby neskôr mohli prijať sviatosť krstu. Bolo to priblíženie
sa k živému Bohu a uvedenie do viery, ktoré sa uskutočňovalo postupne, prostredníctvom
vnútornej premeny katechumenov, teda tých, čo túžili stať sa kresťanmi a byť tak začlenení
do Krista a do Cirkvi.
Následne potom boli aj kajúcnici a všetci veriaci pozvaní,
aby sa zapojili do tohto obdobia duchovnej obnovy, aby svoj život lepšie pripodobnili
životu Kristovmu. Zapojenie sa celej komunity do rozličných častí pôstneho putovania
zdôrazňuje jeden dôležitý rozmer kresťanskej spirituality: že vykúpenie je vďaka Kristovej
smrti a jeho vzkrieseniu dostupné pre všetkých, nielen pre niektorých. A tak tí, čo
sa zúčastňovali na príprave pre prijatie krstu ako katechumeni ako aj tí, čo sa vzdialili
od Boha a od spoločenstva veriacich a túžili po zmierení, ale aj tí, čo žili svoju
vieru v plnom spoločenstve s Cirkvou, všetci spoločne vedeli, že čas, ktorý predchádza
Veľkej noci, je časom metanoie, čiže vnútornej premeny a pokánia; je to čas,
ktorý náš ľudský život a naše dejiny stavia do perspektívy obrátenia, ktoré začína
práve teraz, aby sme sa potom, na konci vekov, mohli stretnúť s Pánom.
Cirkev
nazýva obdobie, do ktorého sme dnes vstúpili, slovom, ktoré sa pre liturgiu stalo
priam typickým – „Quadragesima“ je teda čas štyridsiatich dní (po taliansky
sa pôst povie Quaresima - pozn. prekl.) a tento jasný odkaz na Sväté písmo
nás uvádza do veľmi konkrétneho duchovného kontextu. Štyridsiatka je symbolické číslo,
ktoré sa v Starom i Novom zákone používa na označenie výnimočných okamihov skúsenosti
viery Božieho ľudu. Je to číslo, ktoré vyjadruje čas očakávania, očisťovania, návratu
Pána, uvedomenia si toho, že Boh je verný svojim sľubom. Toto číslo nepredstavuje
presný chronologický údaj, vytvorený súčtom dní. Je to skôr označenie trpezlivého
očakávania, dlhej skúšky – čas dostatočný na to, aby človek uvidel Božie diela – čas,
v ktorom je potrebné vykročiť a prijať zodpovednosť bez ďalších odkladov. Je to čas
zrelých rozhodnutí.
Číslo štyridsať sa nachádza už v príbehu o Noemovi. Tento
spravodlivý muž kvôli potope strávil štyridsať dní a štyridsať nocí v arche, spolu
so svojou rodinou a so zvieratami, ktoré mu Boh prikázal vziať so sebou. Následne
ďalších štyridsať dní po potope musel čakať na to, aby mohol pristáť s archou, ktorá
bola zachránená od zničenia (Gn 7,4.12; 8,6). Potom, v nasledujúcom období, Mojžiš
zasa zostal na hore Sinaj v prítomnosti Pána štyridsať dní a štyridsať nocí, aby prijal
Boží zákon. V tomto čase sa postil (Ex 24, 18). Štyridsať rokov putoval židovský národ
z Egypta do zasľúbenej zeme: bol to príhodný čas na zakúsenie Božej vernosti. „A
rozpamätúvaj sa na celú cestu, po ktorej ťa Pán, tvoj Boh, vodil štyridsať rokov na
púšti... Odev sa na tebe nezodral a noha ti neopuchla, a je to štyridsať rokov“
hovorí Mojžiš v knihe Deuteronómium na konci týchto štyridsiatich rokov putovania
(Dt 8, 2.4). Rokov pokoja, ktoré Izrael zažíva pod vedením Sudcov, je tiež štyridsať
(Sud 3, 11.30) - avšak po skončení tohto času sa už začína obdobie zabúdania na Božie
dary a návrat k hriechu.
Prorokovi Eliášovi trvalo štyridsať dní, kým vyšiel
na vrch Horeb, kde sa stretol s Bohom (1Kr 19, 8). Štyridsať dní obyvatelia Ninive
robili pokánie, aby dosiahli Božie odpustenie (porov. Gn 3, 4). Štyridsať bolo rokov,
počas ktorých vládol Šaul (Sk 13,21), Dávid (porov. 2 Sam 5,4-5) a Šalamún (porov.
1 Kr 11,41) – prví traja králi Izreala. Aj žalmy sa zamýšľajú na biblickým zmyslom
štyridsiatich dní – ako napríklad Žalm 95, z ktorého sme práve počuli úryvok: „Čujte
dnes jeho hlas! Nezatvrdzujte svoje srdcia. Ako v Meríbe, ako v dňoch Massy na púšti,
kde ma pokúšali vaši otcovia; skúšali ma, hoci moje skutky videli. Štyridsať rokov
sa mi priečilo toto pokolenie i povedal som: Je to ľud s blúdiacim srdcom; tí veru
moje cesty neznajú.“ (v. 7c-10).
V Novom zákone Ježiš – predtým,
než začne verejný život – odchádza do púšte na štyridsať dní a tam neje ani nepije
(porov. Mt 4,2): živí sa Božím slovom, a používa ho aj ako zbraň proti diablovi. Ježišove
pokušenia pripomínajú tie, ktoré zažil židovský národ na púšti, no nevedel nad nimi
zvíťaziť. Štyridsať bolo dní, počas ktorých vzkriesený Ježiš kázal svojim učeníkom
predtým, než vystúpil do neba a zoslal Ducha Svätého (porov. Sk 1,3).
Týmto
číslom je opísaný duchovný kontext, ktorý zostáva neustále platný a Cirkev sa práve
prostredníctvom pôstnych dní snaží uchovať jeho hodnotu a urobiť ho pre nás účinným.
Kresťanská liturgia Veľkého Pôstu má za účel napomáhať duchovnej obnove vo svetle
dlhej biblickej skúsenosti – predovšetkým nás však učí napodobňovať Ježiša, ktorý
nám v štyridsiatich dňoch na púšti ukazuje ako zvíťaziť nad diablovým pokušením prostredníctvom
Božieho Slova.
Štyridsať rokov putovania Izraela púšťou je poznačených rozporuplnými
situáciami i ľudskými postojmi. Na jednej strane je to obdobie „prvej lásky“ medzi
Bohom a jeho ľudom, keď Boh hovorí k srdcu ľudí a neustále im ukazuje cestu, po ktorej
majú kráčať. Mohli by sme priam povedať, že Boh sa ubytoval uprostred Izraela, šiel
pred ním v oblaku a v ohnivom stĺpe a staral sa každý deň o jeho potravu: z neba zosielal
mannu a zo skaly vyvádzal vodu. Preto možno roky, ktoré Izrael strávil na púšti, vnímať
ako čas zvláštneho Božieho vyvolenia a čas, v ktorom sa ľud úzko privinul k Bohu.
Čas prvej lásky. Na druhej strane nám Biblia ukazuje aj iný obraz tohto putovania
po púšti: bol to aj čas pokušení a veľkých nebezpečenstiev, keď Izrael reptal proti
svojmu Bohu a chcel sa vrátiť k pohanstvu, keď si vytvoril vlastné modly, lebo túžil
po uctievaní bližšieho a hmatateľnejšieho Boha. Bol to čas vzbury proti veľkému a
neviditeľnému Bohu.
Túto rozporuplnosť, čas zvláštnej Božej blízkosti a čas
prvej lásky, ale aj čas pokušenia a navádzanie späť k pohanstvu, prekvapivým spôsobom
nachádzame i Ježišovom pozemskom putovaní – samozrejme bez toho, aby došlo k pádu
do hriechu. Po krste pokánia v Jordáne, v ktorom Ježiš na seba berie osud Božieho
služobníka, čo sa vzdáva vlastnej vôle, žije pre druhých a vstupuje medzi hriešnikov,
aby zobral na seba hriechy sveta, po tomto krste Ježiš odchádza do púšte, aby tam
štyridsať dní zostal v hlbokom spojení s Otcom, a zopakoval tak dejiny Izraela vo
všetkých spomínaných štyridsaťdňových obdobiach.
Táto dynamika je neustále
prítomná v pozemskom živote Ježiša, ktorý znovu a znovu hľadá okamihy samoty, aby
sa modlil k svojmu Otcovi a zostal v intímnom spoločenstve a v samote s ním – vo výnimočnom
spoločenstve s ním – a potom sa mohol znovu vrátiť medzi ľudí. Avšak v týchto časoch
"púšte" a zvláštneho stretnutia s Otcom, je Ježiš vystavený aj nebezpečenstvu a napádaný
pokušením a zvádzaním zlého, ktorý mu navrhuje inú mesiášsku cestu, vzdialenú od Božieho
plánu – táto cesta totiž smeruje cez moc, úspech a vládu, nie cez úplné darovanie
sa na Kríži. Je to mesiášstvo sily a víťazstva, nie mesiášstvo daru a lásky.
Táto
situácia plná rozporov ja charakteristická aj pre Cirkev v jej putovaní „púšťou“ sveta
a dejín. V tejto „púšti“ máme my, veriaci, príležitosť zažiť hlboké stretnutie s Bohom,
ktorý posilňuje ducha, utvrdzuje vo viere, živí nádej a oživuje lásku; takýto zážitok
nás robí účastnými na víťazstve Krista nad hriechom a nad smrťou – prostredníctvom
obety lásky na Kríži. Avšak „púšť“ je aj negatívnym aspektom skutočnosti, ktorá nás
obklopuje: suchota, chudoba slov života a hodnôt, sekularizmus a materialistická kultúra,
ktoré uzatvárajú človeka len do horizontu jeho svetskej existencie a berú mu vzťah
k večnosti... Je to prostredie, v ktorom nebo nad nami tmavne, lebo je pokryté mrakmi
egoizmu, nepochopenia a klamstva. Napriek tomu všetkému sa čas púšte môže aj dnes
pre Cirkev premeniť na čas milosti, veď máme istotu, že Boh aj z tej najtvrdšej skaly
dokáže vyviesť vodu, ktorá občerstvuje a hasí smäd.
Drahí bratia a sestry,
v týchto štyridsiatich dňoch, ktoré nás vedú k Veľkej noci Vzkriesenia, môžme nájsť
novú odvahu prijať s trpezlivosťou a vierou každú ťažkosť, bolesť a skúšku – vo vedomí
toho, že Boh dá z temnôt povstať novému dňu. A ak sme boli verní Ježišovi a nasledovali
ho na ceste Kríža, potom nám žiarivý Boží svet – svet svetla, pravdy a radosti – bude
znovu darovaný: bude to nový úsvit stvorený samotným Bohom. Požehnané pôstne putovanie
vám všetkým!